2. Bohovia: Oheň a Voda [Dokončené]

Dýka

,,Pán?" Neveriacky som sa spýtala.

,,Už som myslel, že sa nespýtaš." Zasmial sa ,,najprv plánoval smrť teba aj tvojich sestier. Keď sa dozvedel, že Esmeray a Lorcan sú spolu a je tehotná, zmenil plán. Získať teba. Vedel, že ak ti spraví dieťa, dostane sa z väzenia."

V hlave som mala veľa otázok ale nebola som si istá, či chcem vedieť odpovede. Kyrell ma chcel uniesť. To by vysvetľovalo, prečo na mňa tiene v lese nezaútočili rovnako ako na Daerona. Mali príležitosť ma zabiť v tom hoteli, keď som spala ale nespravili to. Celý ten čas ma chceli uniesť.

,,Nie." Šepla som ,,to nemôže byť pravda."

,,Ale nie som z toho nadšený. Mal som to byť ja, čo sa stane súčasťou Bohov. Po tej prvej vražde som povedal, že to už nikdy neurobím ale prinútila si ma práve ty k ďalšej." Pokrútil hlavou a vyzliekol si tričko.

Moja ochrana v podobe vody sa zväčšila a celú ma obalila. V momente som mala pred očami obe vraždy.

,,Bol si to ty? Ty si zabil tích štyroch ľudí?" Šepla som.

Nemohla som tomu uveriť. Bránila som Armona, že to nemohol spraviť, pretože nebol na Cranione ale mali pravdu. Daeron mal pravdu. Za všetkými vraždami sa skrýval Armon. To on nesie krv na jeho rukách.

,,Troch." Opravil ma ,,tá hlava v pracovni u Derwallovcov, to nie je moja práca. Mal som výpomoc."

,,Si chorý človek. Obyčajný smrteľník túžiaci po moci." Hovorila som znechuteným tónom.

Hnus, odpor, nenávisť a strach sa v mojom tele bili a vychádzali na povrch.

Armon vystrel ruku a v nej sa objavila dýka. Zľakla som sa ale hneď v tej sekunde som vedela, koho moc to je. Kyrellova. Dal mu štipku schopností aby si dokázal pričarovať dýku. Avšak, tá dýka nebola obyčajná. Sálala z nej mágia. Lepšie povedané, temnota.

,,Túto dýku som mal použiť na vraždu tvojho milovaného." Ukázal mi ju a pristúpil bližšie ,,ale nemôžem sa pretekať s dvomi Bohmi a preto-..."

Hrdo som zdvihla hlavu a nenávistne pozrela cez ochranu na Armona. Zahnal sa a zacítila som obrovskú bolesť na hrudi. Tá dýka prešla cez ochranu akoby tam žiadna nebola a prebodla ma. Pozrela som sa dolu a videla zapichnutú dýku v mojom tele. Cítila som ako slabnem. Ochrana zmizla a ja som spadla na zem.

,,-musím zabiť teba. Aj tak by ti Kyrell nedal pokoj, kým nie si tehotná." Šepol a kľakol si ku mne. Pohladil ma, pobozkal na čelo a palcom mi prešiel po perách ,,mohli sme byť šťastní ale ak ťa nemôžem mať ja, nebude ťa mať nikto."

,,Kto zavraždil štvrtú osobu?" Šepla som.

Armon sa naklonil ku mne ,,Evelyn." Zašepkal.

Počula som ako sa dvere otvorili ,,Musíš odísť, Armon. Búrka už utícha." Započula som hlas jednej slúžky.

Tá žena, pomáhala Armonovi. Tá istá žena, zvádzala Daerona a tá žena, zabila u Mithgarda zamestnanca. Odrezala mu hlavu a zašila oči a ústa.

,,Zbohom, Darya." Zašepkal.

Moje videnie zostalo rozmazané. Všetko bolo razom zle viditeľné a hlasy boli čoraz ďalej. Strácala som vedomie. Nedokázala som sa vyliečiť a zranenie dostať pod kontrolu.

Odpadla som.

Myslela som si, že to je koniec ale nie. Objavila som sa niekde, kde som nikdy ani len nepomyslela nato, že sa tu niekedy ocitnem.

Stála som na nádvorí zámku, z ktorého mali byť len zrúcaniny. Lenže tuto to žilo radosťou.

Zámok štvrtej rodiny Bohov, Diethellovcov.

Bolo to zvláštne.

Oblečenie, ktoré tí ľudia mali, nebolo z našej doby. Všetci spievali a veselili sa. Neboli to len bohovia ale aj smrteľníci žijúci pod zámkom.

V pozadí bolo počuť spev dedinčanov a v zápätí niekto kúsok odomňa povedal ,,Bohyňa Armélia má nádherné dievčatko. Volá sa Nyx."

Otočila som sa a tam boli dve ženy, ktoré klebetili.

Nerozumela som tomu. Otec nám povedal, že Bohyňa Armélia, bola pravou láskou Kyrella ale on vyvraždil celý rod. Prečo?

Vzdialila som sa od osláv a kráčala k zámku. Zastavila som pri jednom domčeku pod hradom a skryla sa ku stene, pretože som zbadala na balkóne stáť Arméliu s nejakým mužom. V náručí držala dieťa a uspávala ho. Obaja mali na tvárach úsmevy. Boli šťastní.

,,Toto sa nemalo stať." Započula som zamnou mužský hlas.

Strach a dominancia ku mne dorazili spolu s jeho mužným hlasom. Otočila som sa a takmer zmeravela. Stál predomnou Kyrell. Bol zmenený. Abolútne nevyzeral ako na fotke z knihy Bohov.

Vlasy mal čierne a krátke, zatiaľ čo na fotke boli dlhé pod plecia a v cope. Jeho telo bolo mužné a vyšportované a na fotke bol chudší. Čierne temné oči, z ktorých sálala temnota a strach sa nezmenili.

,,Čo sa to deje?" Šepla som.

,,Si v mojich spomienkach." Pristúpil ku mne tak blízko, že som nemohla utiecť ,,tá dýka nebola pre teba a moje schopnosti reagovali inak."

,,Prišiel si ma zabiť?" Spýtala som sa.

,,Nie, to nemusím. Tvoje telo má v sebe jed z dýky. Do pár týždňov zomrieš." Povedal ľahostajne.