Po hrade sa rozliehal krik, iný by si to predstavili ako krik plná bolesti, pre mňa to bola bolesť ale hlavne ta nepredstáviteľná slásť radosti a šťastia v jednej zmesi naraz. Každý nádych bol mojou ťažobou, každý krištálik môjho potu bol vyprchaný pre niečo alebo pre niekoho dôležitého, každá bolesť ktoré moje telo znášalo stálo za to. "Tlačte viac! Už to zachvíľu bude!" a tak som ho poslúchla s neskrývajúcou nedočkavosťou a s krotiacou silou, no vedela som že pri každej nenávratnej bolesti som bola slabšia a slabšia. Snažila som sa stískať ruku môjho manžela, ktorý stál hneď pri mne, silnejšie, aby som môjmu telu nedovolila zoslábnuť, nie teraz keď som už konečne zachvíľu na konci. Viem že mi niečo môj manžel hovoril, no ja som bola schopná počuť iba plač, najprv som si myslela že tá úľava a ten detský plač mám iba v mojej ubolenej hlave. Avšak keď som do seba vdychla nový kyslík a s manželovou pomocou som sa pozrela k pôrodnému ránhojičovi, ako v ruke držal nemluvne, malinké ako klbko. Zo všetkých síl som zo seba dostala radostný smiech, aj keď sotva počuteľný, lebo ešte stále som cítila veľkú bolesť. Spomenula som si na ten deň keď som bola ešte mladšia a s manželom sme si predstavovali aké by to bolo keby sme mali dieťa. Nikdy by som si nepomyslela aké zmiešané pocity budem mať keď porodím. ,,Je to dievčatko," oznámil mi to ránhojič, no sotva sa na mňa pozrel a sotva ma vnímal. U nikoho nebolo vidieť ten úsmev, na ktorý som sa tešila, ani manžel nepozeralo na jeho dcérku so skrytou pýchou a obdivom. Tým mi ako keby vymazali úsmev z mojej tváre, a moje srdce začalo bušit rýchlejšie ako by malo. V mojej mysli sa hnali tie najhoršie predstavy prečo majú také zdesené tváre pri pohľadu na moje dievčatko. "Veď to dieťa má ružové oči," Hans neskrýval svoje emócie keď to vyslovil, nebol to strach, skôr bol v rozpakoch. Nemusela som ho prosiť aby mi moju dcérku dal do môjho náručia. Dieťa pri mojom dotyku prestalo plakať, aj keď jej slzy stekali po jej jemnej bucľatej tváričke. Hans mal pravdu o jej ružových očiach. Jej veľkými očami na mňa pozerali a priam ma jej nezvyčajná farba hypnotizovali. A ja som sa na nepozerala ako na čarodejnicu ale ako na moje dieťa, moje jediné dieťa. No než som stihla niečo povedať, než stihol ísť Hans ku mne a než stihol ísť ránhojič bližšie ku kútu zo strachu že moje dieťa je čarodejnica, zaznelo okolo nás hluk, ako keď niekto vypusti ohňostroj. S ním zaznel aj plač môjho dieťaťa. Blížia sa. Dupoty vojakov a obrovských škaredých trolov, priaznacich po našich životoch. Dieťa som si k sebe privinula ešte viac aby som ju upokojila, no nikto neupokojil moje srdce, ktoré som veľmi zreteľne cítila ako silno buší od strachu. Hans rovnako tak spozornel s rukou na jeho meči. ,,Choďte pripraviť vojisko, ak chcú vojnu nech ho majú mať," oznámil veliteľovi vojiska, ktorý sem pribehol. Tiež zrejme započul ten krik a bolesť ktorý sa mi predieravil do hlavy, bolo to ako keby každý krik čo som započula do mňa vrážali ostré čepele dýk. Pustil meč keď ku mne pomaly podišiel. Letmo ma pobozkal na moje čelo, čím mi len v duchu pripomenul čo sa musí stať. Keď sa sem vojaci dobijú, a to s istotou sa dobijú, nebudú mať nad mojim dieťaťom žiadne zľutovanie. Snažila som sa zatlačiť moje teplé slzy , keď som si do rúk zobrala od Hansa maličkú lahvičku, s oceánovomodrým obsahom vo vnútri. Bola to iba jedna mala lahvička a dokáže toľko veľa zmeniť. Ruky sa mi silno triasli, nevedela som určiť či od strachu, smútku alebo z tej slabosti. Ucítila som hrejivý dotyk môjho manžela na mojej studenej ruke, pozeral mi silno do očí akoby zvnútra skúmal moju už ubolenú dušu a počula som ho potichu vysloviť auferetur infirmitatem . Jazyk čarodejov. Hans je poločarodej, jeho mama bola čarodejka a jeho otec bol obyčajný človek. "Musíme ju poslať na zem," z tela mi stekala slabosť, ktorá ma od pôrodu ovládala rovnako ako aj tá bolesť ktorá ma tak trýznila. Mohla som sa postaviť aj keď s manželovou pomocou. Jeho oči skúmali malé dieťatko v mojom náručí a ja som hneď vedela že rovnako ako ja to nechce urobiť. Slabučko som chrbtom mojej ruky hladkala jej malú hlavičku, pozorne som sa zahľadela do jej ružových očí, pri ktorých mi vznikala vytrvajúca myšlienka, že toto dieťa je a bude výnimočné a aj keď ju pošlem preč veľmi ďaleko , viem že sa raz uvidíme. Zotrela som si z tváre poslednú kvapku mojich zronených sĺz, keď už sme tie dupoty trolov počuli tak moc zreteľne a výrazne, že sme s tým už viac čakať nemohli. Hans predtým ako vyťasil svoj meč daroval svojej dcérke, svojej Hazel, posledný horúci bozk. ,,Hazel, raz sa stretneme, to ti sľubujem, a nezabudni, mám ťa najradšej na svete," našepkala som jej. Hazel ako keby vedela o čom hovorím a svoju drobnú ruku položila na moje líce. "Už je hotov...." manžel však nestihol dopovedať zvyšok vety, trolovia sem vtrhli rýchlejšie ako sme v to dúfali. Na malú sekundu som onemela na pohľad na škaredého trola. Bol tak obrovský. "Tu sú!" zakričal Radon s jeho obrovskou jazvou na tvári a každy sa snažil dostať ku mne a k Hazel. Až keď sa dal Hans do pohybu bolo pre mňa znamenie že už nemôžem čakať ani len minútu. Položila som malé nemluvne, ku ktorej stekali malé krištáliky sĺz, do už pripraveného košíku s dopisom na ktorej bolo jej meno. Uštedrila som posledný bolestivý pohľad na mojej dieťa predtým ako som tam vyliala obsah celej nádoby. A rovnako ako som ju mohla dnes vidieť tak rýchlo som ju stratila v hlbine víru.
Ahojte toto je môj druhý príbeh ^_^ lenže tentokrát trošku fantasy ^_^ takže budem rada keď si to prečítate :) máte sa na čo tešiť ^_^
9.1.2020- vykonaná úprava ,,prológ"
YOU ARE READING
Hazel: Zázračný svet
Fantasy16-ročná Hazel nieje také obyčajné dievča ako si všetci myslia. Nie nadarmo má ružové oči a talent na kreslenie, ktoré vypadajú ako realistické. Niektorý ľudia si myslia že to má dar od boha, ďalší že je niečim výnimočná a iný že to má od narodenia...
