Hazel: Zázračný svet

nebezpečenstvo

Cítila som sa tu dobre. Do sýta som sa tu najedla a do pohody som sa tu vyspala. Bertha mi dala nové šaty, podobné aké som mala, lenže o čosi aj krajšie. Nevedela som či som bola pripravená sa ukázať kráľovi.Bertha mi povedala že je to obyčajny tyran, ktorí zabíja zvieratá a ľudí len pre svoju zábavu. A keď sa mu bude chcieť no tak aj znásilni ženu a nebráva na vedomie ako sa tá žena môže cítiť. Bertha mi hovorila že chce syna, ale stále ho nemôže mať. Vraj mu rodia samé dievčatká a on od samého vzteku dáva tie malinké dievčatká popraviť spolu s matkami. Keď som to počúvala bolo mi z neho zle. Začala som ho nenávidieť a mala som aj strach. Bála som sa že mi nejako ublíži, alebo že ma zabije. „A ak ti mám povedať, neviem čo povie na tvoje oči, bude si zrejme myslieť že si čarodejnica, lebo veľa čarodejnic majú inú farbu očí," upozornila ma Bertha a upravovala mi vrkoče. Bertha mala pravdu. Určite si bude myslieť že som čarodejnica. Ale ako mu mám vysvetliť že ja s čarodejnicami nemám nič spoločne? Nebude mi veriť že pochádzam z inej krajiny.Nezostáva mi nič iné, len dúfať že neurobí chybu. Niekto zaklopal na dvere. Hneď za dverami stál ten muž s čiernou pokožkou bez svojho parťáka. „Si pripravená?" súhlasne som prikývla a spolu s nim sme vyrazili. Ešte naposledy som kývla Ariane a Berthe. Strážca ma viedol rovno k hradu na most až za obrovskou bránou. Hneď v strede bola nádherná fontána ktorá chrlila vodu ako najkrajší gejzír.Skoro po celej ploche boli naukladané kvetinky v nádhernych farbách, kry ostrihané buď na koňa alebo na muža s korunou na hlave. Hneď som vedela že to bude kráľ Radon. Na prvý pohľad vypadal dosť škaredo. A aj vypadal dosť zlomyseľne až som sa ho bála. „Ako sa voláte?" spýtala som sa strážcu, keď už sme boli vnútri hradu, kde boli povesené obrazy mužov s korunou na hlave. Pomyslela som si že to boli predchádzajúci králi. „Moje meno je Emery," odpovedal nespúštac oči z hradu. V jeho očiach bolo vidieť strach. Ja sa ani nečudujem, tohoto hradu by sa bál aj najsilnejší muž. Všade boli povesené strašidelne hlavy vypchaných zvierat a zvierat, ktoré som nikdy nevidela a nepoznala. Prechádzali sme dlhou chodbou s nespočetným množstvom dverí po bokoch a my sme vstúpili za posledné dvere. Na prvý pohľad tu vypadalo dosť útulne ale keď som sa pozrela na krb a nad nim vypchaté hlavy zvierat som hneď zmenila názor. A najviac ma nahnevalo že na stenách mal pripevnené vypchaté víly, troli a iné malé stvorenia. Bola som z tejto komnaty zhrozená a vydesená. Ako mohol byť Radon tak neúctivi? Ako môže takto nechutne vypchať zvieratá a malé prekrásne stvorenia? Neznášam ho! ľutovala som chvíle kedy som nakreslila ten prekliaty obraz. Zaujíma ma čo moji rodičia robia? majú o mňa strach? Hľadajú ma? To neviem. Emery zaklopal na otvorene drevene dvere aby kráľ vedel že je tu. Ten sa objavil v druhých dverách, kde je zrejme šatňa. „Emery, nevieš že sa prezliekam?" Na kráľovi ma desili veľmi jeho veľké jazvy na tvári. Rozmýšľala som čo sa mu mohlo stáť. Teraz som z neho cítila ešte väčší strach ako nikdy predtým. Celá som sa tu triasla ale nebolo to na mňa vidieť. „Prepáčte naša milosť ale nesiem vám tu dievča, ktorá sa v noci stratila v lese," Randon si ma premeriaval a mne bolo nepríjemne sa pozerať na jeho ohavnú tvár. „No a? Mali ste sa na tú malú humusáčku vykašľať! Nestrpím tu ďalší hladný krk," to čo mi povedal ma trošku ranilo. Bolo mi ľúto ako sa správa k ľudom, zvieratám a k vílam. „Ale kráľ nevšimli te si na nej niečo čudné? má ružové oči, môže byť pokojne čarodejnica," kráľ sa priblížil ku mne a pozorne sa pozrel na moje oči. Veľmi dobre som videla strach v jeho očiach a zároveň aj hnev. Práve som sa pozerala na jeho čierne oči ako temnota a už som nič nevnímala len jak sa na mňa pozerá. Oči plná temnoty, ktoré vedeli podlomiť kolená každému statočnému rytierovi. Vzdiali sa s nahnevaným výrazom a ja som si mohla konečne vydýchnúť. Od strachu som nemohla ani dýchať a jak som si všimla Emeryho tvár, tiež nevypadal tak že by nemal strach. On mal tuším ešte väčší strach ako ja . „Emery, povedz mi jednu vec," stíšil hlas a pozrel sa na Emeryho. „Prečo si sem priviedol čarodejnicu?! Ty hlupák!" Kričal na neho kráľ a už vypadalo že mu vrazí, lenže to našťastie neurobil, urobil ešte horšie. Dal ho zbičovať. Po líci sa mi kotúľala od strachu malá slza. Veľmi som sa bála čo somnou bude. Určite ma dá upáliť alebo ma obesí. Nechcem umrieť. Utrela som si slzy a pozerala som jak chudáka Emera odvádzajú preč. O chvíľu predomňo stál Kráľ. „Ako sa voláš?" Už pokojnejším hlasom sa ma opýtal, ale to ma zvysoka neukľudňovala a mne stále padali na zem veľké slzy. Na jeho tvár som sa nepozerala. Stále som sa pozerala dolu, len aby som sa nepozerala na jeho ohavnú tvár. „H-H-Hazel," ťažko som zakoktala a jeho temné oči spočínali stále na mňa- Zatriasla som sa. „A to nemáš priezvisko?" podráždeným hlasom sa opýtal a priblížil sa ku mne ešte bližšie, až som ucítila jeho smradľavý dych. Ja som naďalej mlčala, lebo som nemohla dostať zo seba ani jedného slovka. Teraz sa ma zmocnil strach. „Aj tak to je jedno, lebo aj tak zomrieš ty čarodejnica," zrazu som zostala ako priklincovaná na zemi. Presne tejto vety som sa tak obávala, aj keď sa to dalo očakávať. Začala som ho ešte viac nenávidieť. Veľmi by som chcela cítiť mamininú a otcovú blízkosť. Chcela som cítiť ich objatie, ich hladkanie, ich hrešenie ,čokoľvek,len aby som cítila že sú somňou a nikdy ma neopustia. „Stráže! odveďte tú čarodejnicu do väznice!" Zakričal kráľ na stráž a tí hneď dorazili do komnaty kráľa Radona. Obidvaja mali na seba rytierské ozbrojenie a mali bledšiu pleť, ako tá stráž pri bráne do dediny. Prvý strážca mi nakrútil ruky dozadu až som od bolesti musela zakričať. „Dávajte pozor!" zakričala som na nich a už som stratila všetkú nádej. Chcela som mu povedať že žiadna čarodejnica niesom že akože pochádzam z úplenej inej krajine, kde sa ľudia poznačujú inou farbou oči, ale nedalo sa . Aj keď som veľmi chcela nedalo sa. Až moc som sa ho bála.