Hazel: Zázračný svet

zbližovanie sa

Do hradu som našťastie prišla včas. Radon vstával až o pol hodinu a hneď ma volal trénovať a nevšímal si moju zranenú ruku. Musela som protestovať, ale on si nedal rady, a chcel za každú cenu aby som bola úplne najlepšia, aj keď sa to už lepšie ako som bojovala nedá. „Veličenstvo, nechajte ju odpočinúť, bude to trvať len týždeň dokým sa to zahojí," zastala sa ma Hannah, čo Radona ešte viac naštvalo. „Ako sa dovoluješ prikazovať tvojmu králi!" zakričal na ňu a ja som musela z postele vstať. V jeho očiach sa ligotal hnev. Neviem čo by ho mohlo tak naštvať. Spomenula som si na to obchodné stretnutie, ktoré včera Po pripomenúl a zachránil ma. Určite sa to nevydarilo a od včerajška je nahnevaný. Než som sa ale nazdala, Radon vyrazil rýchlym krokom k Hannah a chcel jej dať facku, ale ja som sa pred ňou postavila a tú facku som schytala ja. Pripadalo mi to správne, keďže sa ma zastávala a ona by od neho dostala facku. Tá facka bola dosť silná. Tak silná že ma to zhodilo na zem a spôsobilo mi to červený odtlačok jeho veľkéj ruky. Ale zacítila som aj krv jak mi tiekla po líci. Vďaka jeho veľkým nechtam ma poškriabal až mi tiekla ružová tekutina. Tá rana ma nebolela. Nič som necítila, ale to som už dávnejšie vedela. Radon sa na tú ružovú tekutinu kukal s otvorenou hubou. Hannah si ku mne rýchlo prisadla a ja som sa k nej uvelebila. Radon sa zobudil a o chvíľu sa stratil za dverami. Nechápala som jeho reakcie. Som si myslela že ma zahrnie rôznymi otravnými otázkami alebo niečo, ale to že odtiaľto odišiel som ani trošku nečakala. Keď si nás Po všimul, rýchlo k nám dobehol a nechápavo na nás hľadel. Všimla som si na jeho tvári, veľkú modrinu, čo určite spôsobil Radon. Bez nejakých otázok mi podal šatku, ktorým som si utrela ružovú krv. „Tie škrabance treba zašit, sú dosť hlboke," poznamenal Po a dotkol sa ma mojich rán, čo ma samozrejme nebolelo. „Ahoj, kráska," pozdravil Hannah, ktorá sa usmiala a ja s ňou. „Gratulujem," Po sa usmial a ďalej mi utieral ranu. 

Dnes som chcela využiť toho že nemusím trénovať, navštíviť knižnicu. Veľa ľudí mi hovorilo že tu má veľmi veľkú knižnicu a veru aj neklamali. Keď som sem prišla, bolo to tu ešte väčšie ako mi opisovali. Vyzeralo to že miestnosť ani nekončila a že je nekonečná. Ale bol tu predsa ten háčik. Vlastne to nebol ani háčik ale problém. Vypadalo to tu ako keby prah tejto miestnosti nevkročila ľudská noha už hádam aj večnosť. Na knihy sa tu ukladal nechutný prach, na stenách pavúky vytvárali pavučiny a tie boli oveľa väčšie ako v planéte Zem. Smrdelo to tu ako nejaká zdochlina a k tomu knihy úplne plesniveli, čo ma trápilo najviac, keďže knihy mám úplne najradšej. Z prvého regála som vytiahla knihu s názvom Láska nikdy nevykvitne, a fúkla som do toho. Malé čiastočky prachu sa rozmiestnilo po miestnosti a v malej chvíli sa vyparili. Otvorila som stred knihy, kde bol obrázok. Na ňom bola žena a muž jak sa držali za ruky a bozkávali sa. V pozadí bolo more a západ slnka. Z toho obrázka vyžarovala veľká láska a nádej. Usmiala som sa a položila na písací stôl. Vyberala som si ďalšie knihy, ktoré som ukladala na stôl hneď k tej prvej. Bolo tu veľa zaujímavých kníh ale jedna ma zaujala. Volala sa obdarení.  Bola to kniha o ľudoch ktorý boli obdarený výnimočným darom od boha. Nebol to ani príbeh. Bol to skôr ako encyklopédia. Vysvetľuje nám odkiaľ pochádzajú, aké schopnoti existujú a aký sú najsilnejší. Tá kniha ma veľmi zaujímala. Pomyslela som si že keď už som stretla strážcov obdarených no tak musím o nich aspoň vedieť. Ale nedávno som si zmyslela že Radon určite všetkých, vďaka svojmu obdareniu, prinútil aby o ňom mlčali a hovorili o ňom len dobré e pekné slová. Ale to je len moja úvaha. Zapálila som si petrolejku a otvorila som si knihu obdarení. V prvej strane bol len úvod.V druhej strane bolo napísané odkiaľ pochádzajú, čo ma celkom aj zaujímalo. Bolo tam napísané že pred tisíc rokov muž menom Rakko,  chcel aby obdaroval ľudí, ktorý majú dobré a statočné srdce. Prosil k bohu aby mu to splnil ale on ho ignoroval a tak sa veľmi nahneval a preklial boha. Raz v noci sa objavila v noci žiara a v ňom sa objavil boh. Boh sa ho pýtal, prečo ho takto preklial. On na to že sa modlil každý večer a ráno, ale aj tak ho nevypočul. Boh vedel že Rakko je veľmi čestný a veriaci muž, tak mu požiadavku splnil a on dostal obdarenie, čítať myšlienky. Keď som pretočila stránku, tam ma to zaujímalo ešte viac. Tá časť sa nazývala aký sú najsilnejší ľudia s obdarením. Trošku to súviselo aj s Arnem a trošku aj somnou. Bolo tam písane že najsilnejší ľudia s obdarením sú tí, ktorý majú oči iných farbách ako napríklad: ružové, červené alebo žlté, krv farby ich očí a keď sa poraní no tak necíti žiadnu ostrú bolesť. Uvedomila som si že predsa musím mať obdarenie. Bola som dosť prekvapená.Dočkala som sa odpovede, na ktorú som už dlho dávala otázku. S výdychom som knihu zatvorila a zobrala ho do svojej komnaty.