Hazel: Zázračný svet

Prichytený

Aj keby nestačilo že som na ton hrozne mi hlava neustále vyčítavo hovorilo: to kvôli tebe Hannah zomrela. Po sa na teba ani nepozrie. A vždy sa rozplačem ešte viac,ako bolo možne. Po pravde mala aj pravdu, a tým je mi ešte horšie. V hlave som mala temnotu a nedokázala som na nič iné myslieť len na pomstu a na bezvládnu hlavu, nevinného dievčaťa. V hlave som mala neustále uloženú Radonov posmešný a provokačný úsmev, a to ma poháňalo ďalej. To on mi zničil môj život. To on ubližuje mojim najbližších. On to tu kazí.Rozmýšľam niekedy či to tu bolo bezo mňa lepšie. či sa mali bezomňa lepšie.  Možno keby som sem neprišla, Hannah by sa nič nestalo. Je to viac než možné. Unavene som si utrela moje slzy a pozrela som sa na mreže kde bola uväznená Hannah. Bola tak prázdna a opustená. Ale aj tak cítim ako keby tam bola. Ako tam sedí opretá o špinavú stenu obklopená pavučinami a so slzami v očiach si objíma od strachu kolená a tajne dúfala že prežije. Mohla ešte žiť, len ja som to pokašľala.Už sa to nedalo vydržať. Potrebovala som poriadne sa nadýchnuť.Rýchlym krokom som podišla k mriežkam a nosom som prijímala ďalší kyslík. Istým spôsobom mi to dosť pomáhalo trošku sa upokojiť a slzy mi prestali tiecť.Aké ironické. Bolo tu ticho jak v hrobe a jediné čo tu bolo počuť bolo pískanie víl a fúkanie slabého vetra, ale istým spôsobom tu bol veľký hluk. Kričali tu ľudské srdcia jak sa na nich robí diera zo sklamania, kričala tu nádej ale aj beznádej, takisto aj veľký hlad, prosba o pomoc a pomsta. Možno niekto to nepočuje ale ja to cítim. Keby chceli no tak by kričali, lenže nemôžu. Bojá sa o svoje deti a svojich mužov  či žien. Každé ráno keď sa zobudia a víta ich slnečné lúče ranného slnka, majú strach z toho dňa a hovoria si aby sa toto konečne skončilo. Možno ja som ich spásou. Môj hnev a pomsta, ma len poháňa ho zabiť. Možno keď ho zabijem, budú mať pokoj a nebudú trpieť od hladu.Ale na druhej strane sa cítim úplne bezradná. Neviem ako sa odtiaľto dostať, neviem ako sa majú moji priatelia a či sú ešte vôbec naživu. Cnie sa mi po nich. Tá jemná Aurina tvárička s krásnymi hnedými očami, Trekové krátke čierne ako havran vlasy a jeho zelené oči, Lanine orieškové oči a tá jej večná hanblivosť ale aj radosť v tvári,Werovú usmievavu tvár  a jeho prenikavé modré oči, kvôli ktorým by sa každá žena za nim vrhala a Arné. Chýbajú mi jeho jemné črty tváre, jeho fialové oči uprené na mňa, jeho hnedé vlasy až po ramená, jeho úžasná mužská postava oživená tehličkami na hrudi a svalmi na rukách a ramenách. Túžim teraz po ňom a je deprimujúce byť bez neho. Neviem čo teraz práve robí Radon. Možno už pracuje na tom byť nesmrteľný. Nič mi nepovedal ani to či toho chlapca má. Sľubovala som si že keď sa odtiaľto dostanem skôr ako z Rivelentov a toho malého Degáristu, vysaje všetku ich nesmrteľnosť, ho chladnokrvne zabijem. Bez žiadnej ľútosti. Začula som niekoľko krokov. Po chrbte mi prešiel mráz, keď som si uvedomila že to je Radon a slávnostne mi ohlási že sa mi nepodarilo ho zastaviť pred nesmrteľnosťou. Nie, toto nemám chuť počúvať.Nechcelo sa mi otáčať. Chcelo sa mi pozerať stále na tú nádheru vonku. Na ten hlboký a tichý les, ožiarujúci vďaka víliemu žiariacemu prachu. Ach, keby len oni vedeli ako by som bola rada keby som bola nimi. Len tak si poletovať po lese,vysvetlovať okolie kam letíte a nemusíte prežívať to čo prežívam ja. Len sa usmievate a nevnímate čo sa okolo vás deje.,,Hazel?" Zašepkala známy hlas za mnou, čo ma prinútilo sa rýchlosťou svetla otočiť a konečne nahodiť svoj úsmev. On je tu. Prišiel za mnou. Aj ostatný. Konečne som bola šťastná a na chvíľu som nevedela čo na to povedať. A sú aj v poriadku bez jediného malého škrabanca. Jej tváre sa na mňa usmievali a ich oči sa iskrili nádejou. Nádej. Tak dlho som naň čakala a teraz prišla. Rýchlo som pribehla k hrubým dverám. Arného tvár som videla zreteľnejšie a bolo neskutočne sexi ako sa jeho vlasy dopadali na jeho tvár. Vypadal krajšie a aj keď sa to už viac nedalo. Aj keď boli tyčky mreží blízko pri sebe som dokázala medzi ne vopchať ruky a chytiť sa Arného jemných a hrejivých rúk, ktoré mi tak chýbali a vo chvíli dotknutia som bola naozaj istá že tu naozaj sú. Jeho oči od šťastia žiarili a mne bolo v tejto chvíli do plaču. Lenže svoj plač som udržala a už len nahodila svoj známy úsmev od šťastia. ,,Vy ste po mňa prišli,"  Arné ma hrial svojimi rukami a obaľoval mi ich. To ma ešte viac upokojovalo  a na sto percent som si bola istá že my k sebe patríme. Po chrbte mi prebehli zimomriavky, keď mi ruku pobozkal a jak som jeho pery ucítila na mojich rukách. Ako rada by som ich ucítila na svojich perách. ,,Isteže, vsnaď si si nemyslela že ťa tu necháme samú," zjavil sa mu na ústach krásny úsmev, za ktorý by som aj zabíjala. ,,Hej, hrdličky, ja viem že sa beznádejne milujete, lenže čas nám beží," prerušil nás Trek, ktorý stál hneď za Arného s prekríženými rukami. Arné hneď nato vytiahol jeden veľký zlatý kľúč a priložil ho k zámku, tvaru presne tohto kľúča. Na tom kľúči bolo len zvláštne to že to bola v tvare lebky. Tá lebka vyjadruje Radona, aký je mocný a ako sa ho majú všetci báť. Povedala mi to jedného dňa Hannah, keď sme spoločne sedeli v mojej komnate a podávala mi kľúč od  komnaty. Aj ten kľúč bol v tvare lebky a vtedy mi to vysvetlila.Aj keď som s ňou bola chvíľku, som si ju veľmi obľúbila a chýba mi.  Ona bola správne dievča. Za tú dobu som zistila že je dobrosrdečná, láskava, skromná, nenáročná, milujúca a obetavá. Dokáže každému odpustiť a nedokáže byť k niekomu zlá.A hlavne je priateľská. Hneď ako vydalo známy škrípaci zvuk som Arného ovinula okolo krku, a najradšej by som ho nepustila. Jemne ma hladkal po chrbáte, čo mi spôsobovali ďalšie zimomriavky. ,,Halóó!" Odtiahla som sa hneď ako nás tentokrát prerušil Frodo, a v líciach som sa začervenala. Ozval sa šarkastický nečakaný potlesk za nami. Bol to človek, ktorého som tak nenávidela a on spôsobil takú bolesť v mojom srdci.Bol to presne ten človek, s temnými očami, s viditeľnými veľkými jazvami na tvári, z ktorých priam zamrazí. Jeho tvár sa na nás usmievala, jeho typickým úsmevom a v očiach sa mu iskril hnev, ktorý ako vždy nedal najavo pre svoju hrdosť.Po tele mi prebehli výboje hnevu, ktoré sa čoraz zväčšovali a zväčšovali až tá bublina môjho nepredstaviteľného hnevu praskla a vytrhla som Arnému luk so šípmi, ktorý som natiahla a mierila na jeho ohavnú tvár. Bola som si na sto percent že ešte je smrteľník, načo sa mi dosť uľavilo a mala som veľkú šancu sa ho hneď teraz zbaviť. Šíp som pustila,ktorá vzduchom letela. Moje očakávanie sa nevyplnilo, keď som trafila úplne mimo, keďže je to prvý krát čo mám v rukách luk. Radon to očakával a nato sa zasmial. Prúdilo vo mne tak veľa hnevu, že sa to zdalo až neuveriteľné. Mohla by som niečo pokopať od zlosti, rozbiť niekoľko tanierov alebo len tak do niečoho udierať. Ale nič by mi nespôsobilo takú úľavu,ako keby som ho zabila. Už len predstava nato že by ležal na zemi so šípom na hrudi alebo krku, mi robí dobre. ,,Ja som vede že sem prídete," približoval sa k nám spolu aj so strážami a ja som mala čoraz viac zaťaté päste.Všetci sme boli na jednej strane zaskočený, že sem prišiel, ale aj na druhej strane s tým kúsok aj rátali. Ale aj tak mali zastavené srdce, zaťaté päste a pripravené meče či luky. ,,Nechaj ich na pokoji,  máš mňa, načo ti oni budú?" Necítila som sa bezbranná. Dalo by sa povedať že mám skôr strach. Ale nie z neho, o mojich priateľov. Všetci okrem Arného sú zraniteľný, lebo sú len Obdarení. ,,To je pravda, ale keďže mi chýba ešte jeden rivelent, a ako na zavolanie tu jedného máme," tým mieril na Arného. Nie to sa nestane. Nie, keď som tu ja. Urobím všetko aby sa Arné vrátil živí, zdravý a navždy nesmrteľný.  Postavila som sa vedľa Arného na znak že je u mňa v bezpečí. Takisto ako ostatný, ktorý sa tiež báli ako Arné.  Opäť sa na to zasmial, čo ma provokovalo ešte viac. ,,Ustúp od neho, ak nechceš aby tvoji priatelia zomreli,"  z môjho nového púzdra ozdobené malinkými diamantmi, ktoré mi dal otec ako darček, som vytiahla meč, vyrúbaný z čistej ocele. ,,Nikdy," odhodlane som mu povedala. ,,Nie?" Zbehlo sa to tak rýchlo. Zrazu som neucítila Arného blízkosť ani teplo pri sebe. Zmizol hneď na mieste a ja som začala panikáriť. Ako to? A potom som to zistila. Stál hneď pri Radonovi, ktorý mu nožom mieril na srdce. Nechápem prečo sa Arné nebráni. Nič mu on nemôže spraviť. Bolo mi zle ako sa Arné bál, ako bol teraz bezbranný a len dúfal aby mu nič Radon neurobil. Ale čo by mu tak mohol urobiť? Je Rivelent. Je nesmrteľník. ,,Pusti ho!" Všimla som si ešte niečo. Dvoch mužov v čiernom ktorý tu predtým neboli. Okrem toho mali rôznofarebné krásne oči, ktorými nás štípali. To oni ho tam museli zobrať. Majú obdarenie, ktoré ho tam priviedli. ,,Vieš že jediná zraniteľná časť Rivelenta je srdce?" Zastavil sa mi dych, keď po jeho pokožke, na ľavej strane, kde sa nachádza srdce, nožom poklepkával a len sledoval ako zareagujem. ,,Neboj sa tu ho nezabijem, zabijem ho v mojej aréne spolu s ostatnými Rivelentami a ty a tvoji priatelia sa budú na to pozerať," Mali zdesený výraz. Na pohľad na Wera, sa zdal že od zlosti vybuchne ako atómová bomba, lenže vedel že z toho vzniknú aj veľké následky a Arné akého sme mali radi a ja som ho milovala ho už nikdy neuvidíme. Ja by som to neprežila, takisto ako ostatný. Už len predstava ma bolí pri už dosť zranenom srdci.  Arné je jedna časť môjho tela. Keď ho stratím, budem žiť, lenže strátim emócie, nikdy neúcítim lásku ani šťastie a jediné čo budem cítiť je prázdnota a vidieť len temnotu. ,,Stráže! odveďte ich do arény!" Náhle sa jeho výsmešná tvár zmenila na jeho typický vážny výraz a Arného chytil škaredo a silno za krk.Uľavilo sa mi že je rivelent a tú bolesť necíti. Ucítila som zrazu veľké výčitky. Nemali sem prísť. Ja som bola pre nich len veľká skáza. Keď si pomyslím koľko krát sa kvôli mne obetovali a ja som sa im neospravedlnila, by som sa najradšej celá prefackovala. 

Prepáčte že tak neskoro, lenže bola to dosť dlhá časť a ťažká :/ Veľmi ťažko sa táto časť písala aby to bolo napísane čo najlepšie tak sa ospravedlňujem, že sa vám to nemusí páčiť tento písací štýl :/ ja viem zhoršila som sa, toho som si vedomá a snažím sa aby to bolo čo najlepšie :) za chvíľu bude koniec ale netrápte sa s tým :) úplne koniec nebude :3 napíšem aj druhú knihu  a posnažím sa ju urobiť oveľa zaujímavejšiu a dlhšiu ako túto :/ zistila som že táto kniha má len 136 strán :( dosť málo, tak tá druhá bude dvojnásobne dlhšia :) A ďakujem mojim skvelým čitateľom hlavne tým ktorý, mi písali povzbudivé komentííky a vote :)Nikdy som si nemyslela že tento príbeh dokončím ale stalo sa a ja sa nemôžem dočkať kedy to bude hotové :) Napíšte do komentov kdo chce venovanie :) Veľmi rada ich dám a napíšte čo by ste predpokladali že čo by sa mohlo stať a pochváľte ma vote :3