Hazel: Zázračný svet

Prenásledovanie

Cestujeme už asi dva dni a ja stále cítim nebezpečenstvo pri mojich priateľov. Bojím sa že sa Werovi a ostatným fakt niečo stalo. Všetci sme boli na pokraji síl. Nevládali sme a okrem toho sme sa veľmi báli. Všetci sme mali pocit ako keby nás niekto prenásledoval. Moc sme to ani neriešili a pokračovali sme ďalej. Čím viac som cítil že tam už budeme. Že budeme v údolí nebezpečenstva. Ale jak som dúfal som sa sklamal. Nablízku som nevidel nič. Opýtal som sa jedného človeka,ešte v dedine, čo tu bol a povedal že údolie nebezpečenstva zistíme tak že tam nelietajú žiadne víly, začnete mať zrazu strach, smrdí to tam, je tam ešte väčšia tma ako v iných častiach lesa poletujú tam kúsky prachu, a vyskytuje sa tam viac tých netvorov. Bojím sa že sa jej niečo stalo. Neodpustím si to keby sa jej fakt niečo stalo. Všetci sme už z cesty boli veľmi unavený. Okrem toho sme boli hladný a smädný. Chvíľu som cítil aj výčitky, že som ich sem vôbec bral.Mal som ísť sám. Prečo ma vôbec napadlo sa ich ani neopýtať? Možno ani nechceli ísť. Uvedomil som si aký som bol len hlúpák. Práve tu kráčame v temnom lese, kde to tu skoro nepoznáme a len dúfať že na nás niečo nevyletí. Dúfal som že to budú len víly. Môj pocit že sa niekomu niečo stalo alebo sa len stane sa zvyšoval a ja som bol čoraz nervóznejší. Zvyšoval sa aj môj pocit že nás stále niekto prenásleduje. Neviem čo to môže byť alebo kto. Proste mal som taký pocit a aj preto som sa všade obzeral. Ostatný to robili isté a zdalo sa že mali tiež taký pocit. Zastali sme. Počuli sme nejaké šuchotanie a to nás doviedlo k neistote či je to niečo nebezpečné alebo či je to niečo milé a neškodné. Vytiahol som si svoj luk, spoločne aj so šípom a priložil som si ho k luku. Lóra si pripravila vodnú guľu a čakali sme kedy ešte niečo zašuchoče. „Čo je to?" Zašepkala Aura a stále sa všade dookola pozerala, pričom jej husté hnedé vlasy viali,čím pripadala dramtickejšie. „To neviem," šepky som odpovedal a svojimi očami som pozorne všade pozeral. Keďže mám obdarenie nočné videnie, tak pre mňa by nebolo problém hneď vidieť vec čo nás prenasleduje. Pozrel som sa doľava kde bolo krovie a tam som predsa niečo videl. Bol to človek a niekoho mi veľmi pripomínal. Rozhodoval som sa či na neho len nakričím alebo pôjdem za nim. „Kto je tam?!" Zakričal som tým smerom, kde som videl postavu. Nič. Cítil som niečú prítomnosť, to viem iste. Nabral som odvahu a kráčal som tým smerom. Ostatný sa len zvedavo pozerali a boli pripravený. Pomalými krokmi som sa tam blížil. „Ukážte sa," povedal som keď som bol dostatočne blízko. Tentokrát to vyšlo a hneď som ho spoznal. Bol to Radonov asistent Po. Nechápal som prečo nás sledoval. „Čo tu robíte?" Namieril som na neho luk, lebo som mu neveril, keďže to bol Radonov asistent. „Nestrieľaj, prosím, ja vás idem len pred niekym varovať," zdvihol ruky na znak obrany. Trošku som zneistel, ale proti svojej vôli som to nakoniec odložil. Jak som sa pozrel na ostatných, boli tiež zmätený tak ako ja. „Hovor," prevesil som svoj luk cez môj trup. „Išiel som vás varovať pred Radonom, práve teraz je niekde nablízku a hľadá Hazel," táto informácia ma dosť prekvapuje. „Ale prečo ju hľadá?" Objavila sa vedľa mňa Lóra s ešte zmätenejším výrazom ako ja. Potom za ňou prišiel Lór a chytil ju za ruku. „Lebo ju predsa potrebuje," všimol som si jak dlho sa pozeral na Lóru. Ma to hnevalo, lebo sa mi už teraz zdal nesympatický a pracuje pre Radona, čo nieje dobré. A vlastne ak mám povedať úprimne, sa mu nečudujem jak sa na Lóru pozerá, keďže je ona dosť krásna. Videl som Na Lórovej tvári ako žiarli a že mu to dosť prekáža. Videl som ako sa mu teraz zdá dosť nesympatický. „Ako potrebuje? Veď je len slúžka," otočila sa za mňou a venovala mi pohľad, ktorý hovorí:„Čo si pred nami tajil?" a hneď sa za nim otočil. „Prečo nám chceš pomôcť, keď nás ani nepoznáš?" Rýchlo som zmenil tému, lebo keby pokračoval, zvrhla by sa veľká hádka a to nechcem. Ešte by odomňa ušly. „Videl som, ako sa skoro každú noc s vami stretávala a videl som tiež ako ste sa bozkávali. Zdálo sa mi že ste spolu šťastný, tak som jej chcel pomôcť," povedal a pozrel sa dozadu, ako keby tam niekto o chvíľu vyskočil. Našťastie sa také nič nestalo. „Ako pomôcť?" Opýtala sa Aura, keď sa zjavila hneď vedľa Lóra a premenila sa na človeka, lebo predtým bola premenená ako víla, aby bola nenápadná. Som jej to aj povedal, keby niečo. „Pred Radonom, ako som vám spomínal, práve teraz je niekte asi 500 metrov od nás a keď vás zbadá a zistí že smerujete na Údolie nebezpečenstva, dá vás zabiť, lebo nechce aby ju niekto iný pred nim našiel," nachvíľu som mu bol vďačný za toto, ale stále nezmenil môj názor k nemu, že je to jeho asistent a môžeme od neho očakávať veľa vecí, ktoré by nám to len komplikovalo. Jeho očí opäť spočinuli na Lóru, ktorá si toho ani nevšímala a stále sa zmätene pozerala na mňa. Nevedel som presne či to bolo kvôli tomu ako som im klamal alebo o tejto informácii, že nás môže kráľ Radon zabiť. Všetci sme počuli dupot kôň a krik rytierov. Otočili sme sa tým smerom a hneď sme zistili že je to kráľ Radon. „Choďte," povedal Po, kde sa v jeho hlase skrýval aj rozkaz, ktorý sme hneď počúvli a stratili sme sa za obrovskými stromami. pozrel som sa ešte posledný krát na Poa, ktorý sa tam o niečom zhováral s Radonom, načo sa len usmieval a pokračovali ďalej. Po nasadol na svoj kôň, ktorého si nechal čakať na chránenej ceste a spoločne odišli, pričom sa ani neobzrel, pre istotu keby si to všimol Radon. „O čom to hovoril, že Radon potrebuje Hazel?" Vydesene si ma otočila Lóra a darovala mi dosť vydesený pohľad, kde bol skrytý aj hnev. Nevedel som čo jej mám povedať. Mám jej klamať alebo povedať pravdu? Keby som im zaklamal, zrejme by sa nenaštvali a neodišli a keby som im povedal pravdu stal by sa úplný opak. A zase keď im budem klamať, budú na mňa naštvaný do konca života. Ale raz sa to musia dozvedieť. Hlboko som sa nadýchol, pripravený im povedať pravdu. „Neviem isto, ale Hazel pre neho pracuje a nie ako slúžka, má obdarenie, ktoré mu zrejme veľmi prispieva a tak ju niekam posiela, ale neviem čo pre neho robí a ani neviem aké má obdarenie," vydýchol som si a nachvíľu som sa cítil že to mám za sebou. Ale to ešte nie. Ešte som len na začiatku. Všetci na mňa vydesene pozerali a nestíhali sa čudovať z toľkých informácii. Uvedomil som si, že vlastne o Hazel nič neviem. Ani aké má obdarenie, ani koľko má rokov a ako sa volajú ich rodičia. Dosť ma to hnevalo, že ľúbim dievča o ktorej neviem vôbec nič, okrem jej mena a že je rivelentka. „Jaktože si nám to nepovedal?" Ozvala sa Aura, ktorá bola z toho prekvapená tak isto ako Laňa a Lóra. „Lebo to bola len moja predtucha, a som si myslel že vám to došlo," bránil som sa. „Prečo by nám to malo dojsť?" Podráždene sa opýtala Laňa. „Nebolo vám zvláštne že Hazel išla v noci na koni s Radonovými koňmi, niekam preč ďaleko odtiaľto?" Opýtal som sa kľudným hlasom. Všetci sa zamysleli nad tým a videl som na ich tvárach jak si to uvedomili. „Keď som sa to dozvedela že Hazel je v nebezpečí, som ani nad tým nepremýšľala," tichým hlasom povedala Laňa a pozrela sa na Lóra, ktorý sa snažil tváriť kľudne, ale niekde vo vnútri ma chcel zosypať so stovkami otázkami. „Je mi to ľúto, že som vám to hneď nepovedal ale mali by sme ísť, lebo ju nájde Radon a to by bolo peklo," ospravedlňoval som sa a pozrel sa na nich úprimným pohľadom, načo len neisto prikyvly a pokračovali ďalej. Prial som si koňov. Veľmi. Všetci sme mali opuchnuté nohy z chodenia a priali sme si na niekoľko dní odpočinút. Aj by sme si odpočinulil, lenže vzhľadom na okolnosti, že sme stretli Radona, ktorý chce Hazel, odpočívať vôbec nemôžeme a aj z toho dôvodu, že ešte nevieme či je Hazel vôbec nažive alebo je len ranená.