Hazel: Zázračný svet

Celý život je veľké klamstvo

Arné mi pomohol si pokľaknúť. Neviem kto je to ale viem že ho odniekiaľ poznám. Je mi tak známy, ale nepamätám si ho. Cítila som ako si k nám pristúpil a ja som videla len jeho čierne dosť drahé boty. Jeho tvár bola nádherná. Svoju kapucňu som si k sebe priložila bližšie. ,,Vstaňte," držiac si kapucňu som vstala spoločne  s Arném aj s ostatnými.Arné mi chytil ruku, aby som sa cítila bezpečnejšie. ,,Hlavne mu neukazuj tvoju tvár," pošepkal mi Arné, kde som ucítila jeho mätovú vôňu. ,,Arné, čo tu robíš?" pristúpil k nemu a Arné sa mu pozrel do jeho tmavo hnedých očí. Hneď za cudzincom pochodovali jeho strážci. Pozrel sa na Radona, a podľa jeho pohľadu bol dosť z toho vydesený ale aj vďaka toho jak sa zamračil. ,,A prečo je zviazaný kráľ Radon?" Arné nevedel čo povedať. Neviem či by bolo vhodné mu povedať že sme zaviazali kráľa, lebo ná chcel uväzniť do žalára a mňa by naďalej používal ako jeho vrahyňu. Cítila som ako ku Radonovi pristúpil. Ešte vždy u neho tiekla čierna tekutina a mal nahodenú jeho grimasu. Kľakol si k nemu. ,,Tak nakoniec aj k tebe prišlo," prekvapilo ma jeho úsmev. Vypadalo to tak ako keby bol rád že je zranený a takto ponížený. ,,Veď ty máš zakázané chodiť do môjho lesa," zasyčal Radon na neho, ale to ho neodradilo od jeho škodoradostného úsmevu. ,,Mám, ale počul som nejaký hluk a vďaka mojim kúzlom som videl čo sa tu robí," teraz vypadal ešte poníženejšie, čo mi robilo len dobre. Konečne sa mu všetko vrátilo, to čo všetkým robil. Svoj zrak smeroval k Poovi a na jeho zranenie. Podišiel k nemu a pozrel sa mu do oči, pričom si dal Po záležať aby nevidel ako trpí od bolesti. Bolo mi ho veľmi ľúto. Pozrel sa na jeho zranenie. Podľa jeho výrazu sa mu to zranenie nepáčilo. Ale vtom nastal jeho úsmev a jeho ruku nastavil nad jeho krvavú ranu. Zrazu z jeho r uky stúpala žiara. Presne tá istá žiara ako vo mne. Ale jak tá žiara žiarila nad jeho ranu, Po prestal krvácať a tá hlboká rana, ktorá ho tak trápila a veľmi bolela zmizla. V mysli som si stále opakovala že kto to môže byť? Kto je ten cudzinec? ,,Teraz by ťa to už bolieť nemalo," povedal úsmevom a Po bol ešte stále vydesenejší. Presne tak ako ja a väčšmi. ,,Kto je to?" pošepky som sa opýtala Arného, ktorý bol stále sklonený. ,,To je kráľ Hans, on je kúzelník," takže kúzelník. Zdal sa mi tak sympatický. Keď som sa pozrela na ostatných ako tam len stáli so zvedavými výrazmi keď k nam pristupoval kráľ Hans, som u nich uvidela úsmev. Z ich úsmevu som škonstaktovala že boli radi že prišiel. Aj ja som rada že prišiel. Mala som pocit že on by nám pomohol s touto komplikácou. ,,A kto je táto dievčina skrytá pod tou kapucňou?" Podišiel ku mne a ja som ešte viac sklonila hlavu. ,,Kráľ, prežila teraz veľmi zlé chvíľe, a veľmi nerada sa niekomu pozerá do očí," zaklamal mu Arné, keď konečne zdvihol jeho fialové oči. ,,Čo také zlé prežila?" Opýtal sa a stále jeho pohľad upínal na mňa. ,,To nevieme," cítila som Hansov úsmev. ,,Všetko mi vyrozprávate u mňa v kráľovstve aj s mojou ženou," otočil sa k Arnému a konečne sa na mňa nepozeral. V duchu om si vydýchla. Bola som šťastná, momentálne. Arné prikývol a o chvíľu všetci nasadli do koní. Radona nasadli k Hansovi, aj keď Radon namietal. Zd sa mi že Radon ešte s tým nekončil. Zdá sa mi byť ako iný. On by sa len tak nevzdal. Ale radšej som to nechala tak a nasadla na koňa, pričom sa Po viezol so mnou.

Svoje kone sme uložili do stajní, kde sa o nich starostlivo postaralo služobníctvo. Radona zavreli do najhlbšej a najzabezpečenejšej väznice a my sme boli pozvaný do veľkej haly, kde bol krb, ktorý dával tejto miestnoti útulnosť. Jeho hrad bol oveľa väčší ako Radonov a zato bol krajší a útulnejší. Páčilo sa mi to tu. V miestnosti stála aj krásna žena, ktorá vypadala na to že má stále tridsať. Mala na sebe kráne fialové šaty a nádherné husté hnedé vlasy. Jediné čo bol problém je to že sa mi zdá že som ju niekedy videla ale presne ako pri Hansovi si nepamätám. Ako keby mi bola veľmi známa. Zrejme nečakala takúto návštevu, lebo mala prekvapený výraz keď nás zbadala, ale snažila sa to skryť úsmevom. ,,Hans, kto je táto nečakaná nášteva?" S rukami pri bruchu skrížene pristúpila k nám aj s jej úsmevom, ktorý mi bol tiež veľmi známy. Chytila som Arného ruku, ktorý stál vedľa mňa sklonený ako ostatný. Ja som si to vlastne až teraz uvedomila že stojíme pred kráľovnu. Rýchlo som sa sklonila a po dlhej dobe čo sme boli vonku v zime mi bolo konečne teplúčko. Najradšej by som išla teraz pri obrovský krb a ohriala si moje uzimené ruky, ktoré si takmer ani necítim. Lenže som tam teraz nemohla, tak som sa uspokojila trením rúk, čo mi ako tak pomáhalo. ,,Našiel som ich v lese sa biť s Radonom a ostatnými," pristúpil k nej. Jej úsmev sa zrazu vytratil. ,,S Radonom? A ešte s kráľom?" zamračila sa. Arné mi poriadne stisol ruku, čo robí vždy aby som sa nebála a aby som vedela že som u neho v bezpečí. ,,Nebuď hneď takto vydesená, oni nám to vysvetlia, veď Arné je môj dobrý priateľ, určite mal na to pádny dôvod," jej nepolušné pramienky vlasov zahrabol za ucho a usmial sa na ňu, aby mu dôverovala. Vlastne nemala ani na výber. ,,Dobre, sadnite si," ešte vždy som si trela svoje ruky, čo si kráľovna všimla. ,,Zrejme ti musí byť veľká zima, poď sa postaviť pred krb, nech nám tu neprechladneš," obdarovala ma svojim úsmevom, čo som jej opätovala a uvoľnila mi cestu ku krbu, kde som si spokojne nastavila ruky, aby sa mi ohriali. Bolo príjemne, keď sa mi to teplo čo z ohňa sálalo, chrilo na moje ruky. Zatiaľ čo ja som si tu ohrievala ruky, ostatný si sadli na sedačky.Královná s kráľom si držiac ruky sadli hneď na sedačku vedľa nás. Bola väčšia a krajšia. Vypadali byť veľmi šťastný ale v ich očiach som uvidela aj smútok z minulosti. Neviem od čoho ale muselo to byť niečo veľmi vážne. Jak sme tu sedeli a ja som sa snažila čo najviac skryť pred ich zvedavými pohľadmi Arné a Dália začali rozprávať čo nám Radon spravil a prečo som mu musela takto ublížiť. Nebolo mi z tohoto rozhovoru najlepšie. Nerada som počúvala, tie udalosti čo sme spolu zažili. Kráľ s kráľovnou len nespokojne prikyvovali a súcitili s nami. ,,Tak už vieme prečo ste boli prinútený k takémuto činu," povedal zmýšlajúc kráľ, keď sa jeho úsmev už predtým vytratil. Neboli z toho moc nadšený čo mu práve Arné s Dáliu povedali, ale snažili sa byť optimisti. Ja som počas tohto rozhovoru bola ticho. Cítila som opäť jeho pohľad. ,,A prečo bola ona stále ticho?" Pomrvila som sa. ,,Nerada rozpráva," jednoducho zareagoval Arné. ,,A jej meno aj poviete?" Opýtala sa konečne jako rozprávali kráľovna s vážnou tvárou. Pozerala sa na mňa ako keby som niekoho jej pripomínala. ,,Volá sa Hazel," odpovedal Arné. Nastalo ticho a mne sa zdalo že kráľovna a kráľ boli nejako vydesený. ,,Hovoríš Hazel? Odkiaľ je?" Postavil sa kráľ a cítila som jeho blízkosť u mne. Jak si ku mne pričupol som si priložila kapucňu bližšie k tvári, aby ma nevidel. Neviem prečo som mala skrývať tvár, ale Arné mi to povedal. ,,Z takej dosť ďalekej krajiny," odpovedala tentokrát Aura, ktorá celý ten čas nevydala hlások, ako ostatný okrem Dálii a Arného.Cítila som sa v tejto chvíli dosť trápne. ,,Ukáž mi tvár," nevedela som či to mám urobiť, alebo nie. Ale na Arného tvár som sa nemohla pozrieť aby som u neho zistila odpoveď lebo to by ma aj tak videli. Lenže on je kráľ a toho by sme mali počúvať. Pomali som si kapucňu sundávala dole. Nadýchla som sa a pozrela som sa ružovými očami na kráľa, ktorý sa tváril tentokrát vydesenejšie ako predtým. Tak isto aj kráľovna, ktorá vypadala že bude pomali plakať. Nevedela som ako sa tváriť tak som nahodila len začudovaný a vystrašený výraz. Dosť ma prekvapila ich reakcia. Neviem čo to do nich žišlo. Kráľ ma pohladkal po líci a jeho dotyk sa mi zdál tiež známy. Viem že som raz cítila už jeho dotyk lenže neviem kedy a kde. Pamätám si to ako keby sa niekomu sníval sen, a keď sa v tej situácii dostaneš si na ten sen spomenieš lenže si ho poriadne nepamätáš ani kedy to bolo. ,,Hazel, si to ty?" Jak som sa pozrela na ostatných, všetci boli vystrašný tak ako ja. ,,Prepáčte, o čom to hovoríte?" zamračila som sa a sundala jeho ruku.Kráľovna ku mne podišla s takým výrazom ako mal kráľ a ja som sa čudovala ešte viac. ,,Miláčku, je to možné?"Chytila ho za jeho rameno. Nevedela som ako sa mám tváriť. Desili ma ich výraz.  ,,Prepáčte..." nedokázala som nič iné povedať. Kráľovi bolo vidieť že by chcel najradšej plakal ale udržal to hlboko v sebe. ,,Neveril som že sa niekedy vrátiš," pohladkal ma opäť po líci. ,,O čom to tu hovoríte?" Znervóznela som. Znervózňovalo ma ich výraz ako sa na mňa pozerali a jak hovorili tieto čudné slová. ,,Dcérka moja," povedala so slzami v očiach kráľovna. Neverila som slovám čo povedala. Nemohla som byť ich dcéra. Veď moji pravý rodičia čakajú so strachom na mňa aby ma objali. Mám aj svoj rodný list kde sú napísané ich mená, nie týchto ktorý zo Zeme nepochádzajú. Oni niesu moji rodičia.To určite niesú. Ale žeby mi rodičia klamali? Nie neklamali. ,,Museli ste sa ma s niekym pomýliť, kráľovna," odstúpila som dozadu, lebo mi tento okamih dosť prekážal. ,,Nie nepomýlili sme sa, si naša dcérka," mala som dosť zmiešané pocity.  Zmätene som sa otáčala najprv k Arnému, potom k Laňe a Lóre,ktoré  sa tvárili presne tak ako ja. Vystrašene, vydesene a naplnené neistoty.Nemôžem byť ich dcéra, nemôžem pochádzať odtiaľto nemôžu byť oni moji rodičia. ,,Niesom ja vaša dcéra, moji rodičia pochádzajú z planéty Zem," ešte pokojným hlasom spm povedala, ale už sa zdalo že vybuchnem. Všimla som si aj Arného výrazu. Dotkol sa ma ruky. ,,Hazel, Ale tu nieje žiadna dedina Zem," raz mu to vysvetliť musím. Arné a ostatný si zaslúžia vedieť pravdu odkiaľ pochádzam a kto som. Ale teraz mu to nevysvetlím. Nie je na to správna chvíľa. ,,Ja viem že si z toho vydesená, ale museli sme ťa tam poslať,"ešte vždy som sa vzďaľovala od nich. Oni zostali naopak stáť. Vedela som že ma chápali že som veľmi zmätená zo všetkého. Arné sa ku mne približoval tvárou plná ľútosti. By ma zaujímalo či on to vedel. Ale jak som si to všetko dala do seba, celkom to zapadalo do seba. Síce oni nemajú také oči ako ja, ale zato vie kráľ kúzliť. Lenže ja som rivelentka a on nieje.On je kúzelník, nie rivelent. A k tomu sa celkom dosť podobám na kráľovnu. Ale to stále nenaznačuje že sú moji rodičia. Ak áno, celý môj život bol jedno veľké klamstvo. To že niesom človek, že tí rodičia ktorý by mali byť mojími rodičmi niesu moji praví a biologickí rodičia, to že som sa nenarodila na Zemi ale tu, vo svete Aladfar. Takže to kvôli tomu že by mali byť mojimi rodičmi mi niekoho pripomínali? To že som ich niekedy a niekde videla? Ale ešte stále som nedokázala uveriť tomu čo povedali. ,,Nieste mojími rodičmi!" Zakričala som keď som zastala predo dvermi a utiekla.