Hazel: Zázračný svet

pohreb

Pohreb sa konal hneď na druhý deň, v Hansovom kráľovstve presne vedľa Úponkovom strome, ktoré na nás spokojne svietilo modré alebo fialové farebné svetlá. Všetci dievčatá tu plakali a chalanom sa už tlačili slzy do očí. Aj keď som si sľúbila že ja plakať nebudem, sa slzy spustili ako vodopád a nedokázala som zastaviť. Keď som si spomenula na tie chvíle, čo sme spolu trávili, sa mi zdalo že moje slzy stekajúce po líci neprestanú tiecť. Bolo veľmi smutné pozerať ako ju dávali do obdĺžnikovej rakvy z dubového kvalitného dreva a kopali hlbokú jamu, na šírku rakvy. Začalo pršať a kvapôčky dážďa na mňa spokojne dopadali a oznamovali mi že bude veľký dážď. Netrápilo ma to. Nech je búrka, nech sú blesky, nech je pre mňa za mňa aj tornádo, aspoň mi bude trošku lepšie, keďže už aj obloha dáva najavo svoje pocity k tomu že moja dobrá priateľka zomrela a ja už ju nikdy neuvidím. Ona sa statočne obetovala, len aby Po žil. Nikdy by som si nepomyslela že ona ho tak ľúbila že sa za neho obetovala. Do očí sa mi ešte viac nahrnuli slzy, keď som si pomyslela že ja som bola proti ich vzťahu.Potom som si spomenula na Hannah. Ktovie či už Po o tom vie, že je mŕtva. Stále som so vyčítala to že kvôli mne ona zomrela. Neviem či mi to Po odpustí. Ale jak som sa poobzerala po okolí, som ho tu nevidela. Kde môže byť? Toho som tu očakávala ako prvého. Začala som sa o neho veľmi báť. Pozrela som sa na Dáliu, pozrela som sa na Auru, a pozrela som sa aj na Froda. Všetci do jedného plakali a nedokázali prestať.Ale už mi bolo všetko jedno a moje kroky namierili do mojej komnaty kde som celá zrujnovaná hodila do postele a moju tvár zaborila do podušky. Už som viac nedokázala vidieť, proces, ako mŕtve telo Lani v rakvy, vkladajú hlboko do zeme. Už nevládzem. Najradšej by som mala svätý pokoj. Najradšej by som bola za to aby som sem nikdy neprišla aj keď by to znamenalo že Arného, Po a ostatných by som nikdy nestretla. Ale aspoň by kvôli mne Laňa nezomrela, Hannah by nezomrela a Po by sa kvôli mne netrápil. Moje slzy sa vsiakli na hodvábne návlečky a spokojne vytvárali fľak. Ten fľak predstavuje moju veľkú bolesť, ktorú som tak dlho v sebe dusila. Ten fľak bol už teraz tak veľký že by som sa nečudovala keby som si poprosila ďalšiu podušku. Lenže mne to nevadilo. Chcela som aby poduška bola mokrá. Chcela som aby moje trápenie a smútok opadali dole slzami, aj keď som vedela že to zrovna nebude to najľahšie čo som si myslela. Neviem ako sa mi teraz bude žiť. Neviem ako sa mi bude žiť s takými veľkými výčitkami svedomia. A Arné. Má ma rád? Má ma rád , aj keď môžem za Laninu smrť? Veď oni dvaja si boli tak blízky. Snažila som sa prestať plakať lenže sa nedalo. Jak som plakala do podušky, som ucítila ako Arné stojí hneď pri dverách a pozerá na mňa. Najradšej by plakal, lenže nechce. Ešte by mi bolo horšie. ,,Hazel, láska moja, už neplač," ozval sa a približoval sa ku mne. So slzami v očiach tečúce mi po tvári, som sa na neho pozrela a ako prvé som uvidela jeho ľútostný pohľad. Chcel plakať Ale to by mi bolo horšie. Lenže podľa mňa to už horšie nemôže byť. Sadol si na postel, ktorá sa vzápätí ohla a zotrel mi jednu slzičku tečúcu po tvári. ,,Moja malá princezná nemôže takto plakať," nasilu som sa usmiala a sadli si vedľa neho a pozerala sa dole. Nechcelo sa mi pozerať na jeho tvár, naplnené zármutkom a ľútosťou. Už mi je bez tak moc zle. ,,Arné, chcem sa ťa na niečo opýtať," uplakaným hlasom som sa ho opýtala a konečne som sa odvážila sa na neho pozrieť. ,,Do toho," on sa tiež nasilu usmial a pozorne ma počúval. ,,Prečo ma máš rád? Prečo si ma ešte neopustil po tom všetkom? " Tú otázku som zdôraznila a jedna slzička mi tiekla po tvári. ,,Po čom všetkom?" jeho tvár zrazu zvážnela. Nebol nadšený z tejto otázky, ale mne to bolo úplne jedno. ,,To kvôli mne Laňa zomrela, keby som sem tak neprišla....."

,,Keby si sem neprišla, Radon by nás naďalej tyranizoval, týral, ženy by znásilňoval a naďalej by nechal zomierať ľudí, kvôli hladu a smädu," skočil mi náhle do reči a ja som zrazu nemala slov. Nevedela som čo povedať na to. Mal trošku pravdu, ale určite by to zvládol aj niekto iný. Raz by to prišlo keby som sem neprišla. Chytil mi jemno moju ruku a hladkal mi ju. ,,Hazel, to ty si ho dostala za mreže, aj keď si ho tak veľmi chcela zabiť, si to neurobila, lebo ty máš dobré srdce. Dokázala si že ty niesi ako on a dala si ho za mreže. A Laňa. To ona sa rozhodla pre to aby Po žil. Za to mohla ich silná láska. Obetovala sa za lásku k Poovi. Sama sa pre to rozhodla, tak ty nemáš ani nárok si to vyčítať. Vďaka tebe sa s Poom zoznámila a vidíš ako to prišlo tak ďaleko.Ona ti je len vďačná a neľutuje tie chvíle strávené s tebou alebo s Poom. Ty si bola jej spásou," tieto krásne slová ma tak upokojovali až mi bolo ešte viac do plaču. Možno to bola pravda, možno nie. Do oči ma ešte viac zaštípali slzy, až z toho vznikol vodopád. Tentokrát to bolo zo šťastia. Bola som rada že mi toto povedal. Bolo to pravdivé a krásne. Laňa Poa milovala. Aj keď Laňa umrela, láska zotrvá navždy. Neviem ako sa má teraz Po a kde vôbec je. Ale určite si chce buď vyvetrať hlavu alebo si len poplakať. On ju určite tiež miloval. Neviem ako mu môže byť. Ale určite horšie ako mne. Hneď ako Arné dohovoril tieto krásne slová som ho pevne objala a tužila som aby som ho nepustila. On si ma stisol ešte pevnejšie k sebe a moje slzy už dopadali na jeho tričko z elastánu a voľne po ňom tiekli. ,,Milujem ťa Hazel a tak to navždy bude, nezabudni na to," pošepkal mi do ucha, začo mi vznikli zimomriavky. ,,Milujem ťa Arné, ani nevieš ako veľmi," Arné si ma odtiahol a pár mojich neposlušných pramienkov zahrabol za ucho a jeho krásne fialové oči zameriaval na moje. Už v nich nebol smútok ani ľútosť. Už len šťastie a láska, čo som pociťovala aj ja a to dosť intenzívne. ,,Hazel, si prekrásna," hneď ako to dopovedal, daroval mi krásny bozk, po ktorom som sa dokázala aj roztopiť. Bol to veľmi sladký bozk, ktorého som sa nedokázala nabažiť.On ma chytil za môj štíhly pás a ja som za jeho jemnú tvár. Vždy ho to vzrušilo a najviac ho vzrušovalo keď som sa hrabal v jeho hustých dlhších vlasoch. A aj tak som to urobila a jednotlive pramienky vlasov sa mi zachytávali v prstoch. Na chvíľu som sa odtiahla aby som chytila kyslík. Silno som dýchala, opretá o jeho čelo, so zatvorenými očami. Hladko ma pohladkal po tvári a opäť ma krásne pobozkal. Keby len vedel koľko zimomriavok mnou prešlo. Hneď ako som sa chcela zaujímať o Poa, som sa odtiahla a usmiala sa. ,,Arné, nevieš kde je Po?" Arné žiarlil. Nerád odo mňa počul Poove meno, čo bolo u neho rozkošné. ,,Ja neviem, na pohrebe nebol,"teraz som sa o neho začala ešte viac báť. Kde tak môže byť? Bojím sa že urobil nejakú hlúposť. Moje obočie sa zvráštilo a moje krok namierili hneď k ostatným. Dúfala som že oni mi to povedia a ja by som sa o neho bála úplne zbytočne.

Tak toto je už predposledná časť :( a už bude aj epilóg ;) a hneď ako to dopíšem pôjdem na dvojku ;) takže dúfam že moji najlepší čitatelia to budú čítať presne ako tento príbeh :) želám vám krásny deň :)