Hazel: Zázračný svet

Zúfalstvo

Keď sme si mysleli že ich nenájdeme a že tu budeme blúdiť dosť dlho ale zmenilo sa to keď sme pred sebou uvideli strom. Najprv sme si mysleli že sú to rajčiny, keďže rajčiny tu rastú na stromoch, ale keď sme sa pozreli bližšie sme zistili že sú to čili papričky. Aj keď náš Údolie strašilo čím viac, sme to nechceli vzdať a pokračovali ďalej.Ale teraz sa pred nami zjavil strom ktorý sme tak chceli vidieť po celých týchto dlhých,únavných a ťažkých dňoch. Videl som vo všetkých očiach obrovskú radosť a ešte väčšiu nádej že sa Wer uzdraví, lebo bol čoraz agresívnejší a agresívnejší. Niekedy mal také obdobie že veľmi plakal, inokedy také že bol veľmi rozčúlený a inokedy že bol otravný. Všetci sme už z neho mali nervy, ale snažili sme sa to nechať v sebe a nekričať na neho, lebo on za to nemôže v podstate. Všetci sme nadšený behali odtrhnúť čili papričku, pričom Dália držala Wera za ruku a viedla ho k menšiemu stromu, v ktorom rástli čili papričky. Nebol to nijako zvláštny strom. Bol to ako každý iný len bol menší ako ostatné a rástli na ňom tie papričky. Najprv Wer nechcel a snažil a odtiaľ ujsť ale my sme ho donútili. Ešte vždy som cítil strach a to veľmi veľký. Ostatný mali tiež strach. Aj keď sme sa snažili myslieť na pekné veci, to už nepomáhalo. Jak sme pokračovali ďalej strach sa stupňoval a to už nepomohla myšlienka na pekné veci. Ale vydržali sme to. Poslal som Dáliu ešte pre mlieko keďže kravy boli hneď za vrchom. Pozrel som sa okom na Froda, ktorý bol šťastím bez seba. Bol rád že to už konečne našli ale že to už máme konečne za sebou a môžeme sa vrátiť. Síce nevieme kde môže byť Arné a ostatný ale nič nám nezostáva len sa vrátiť do dediny. Wera sme dali sadnúť na veľké drevo, ktorý tu samotne ležal a zobral som si misku s mliekom a jednu čili papričku. Cítil som že Wer bol veľmi nahnevaný a to spoznám hlavne kvôli jeho zvyčajnému odutému výrazu, ktorý hovorí za všetko. Bol tak nahnevaný že nevedel čo povedať. Bol nahnevaný bezdôvodne, ale to mu spôsobili tie hnusné štíry. ,,Nechajte ma na pokoji, vy bastardi!" Zakričal a začal sa brániť. Vlastne to on sa nebránil, to robili štíry. Rozhodne nechceli aby sme ich zabili a tak sa nejako bránili. Dostali sa až na jeho mozog. Musel som jednať rýchlo. Keď to neišlo po dobrôtky tak som musel ísť na druhú a horšiu cestu. Poprosil som Dáliu a Froda aby ho držali na zemi za ruky a za nohy aby sa nemohol vôbec hýbať. Aj za cenu že ma bude kúsať, som to skúsiť musel. Najprv som zobral do rúk červenú čili papričku, ktorá už pri pohľade vypadala dosť štipľavo, a snažil som sa mu to dať do úst. Ako som predpokladal sa ma snažil kúsnuť, ale nepodarilo sa mu to a čili paprička mu vykĺzla dole hrdlom. Jak bola štipľavá sa celý červenal a trup dvíhal hore jak to štípalo. Po celý ten čas nadával, ale to sme nebrali za potrebu. Ešte pred tým ako sme mu dali mlieko, sme čakali kým sa poriadne všetky štíry nespália. Obidvaja sa na mňa pozreli pohľadom, v ktorom sa skrýval strach a nedočkavosť kedy mu to mlieko dám. Keď už to vypadalo tak že sa sám spáli som mu to mlieko opatrne nalial dole krkom. Upokojil sa. Jeho červená farba nahradila zelená farba. Ako som dúfal, sa išiel vyvracať a všetky mŕtve štíry pristáli na zemi. Šťastný som objal Dáliu a pobozkal som ju. Zo srdca mi padol veľký balvan. Zrazu všetok strach, ktorý mnou prevládal upadol a ja som cítil už len šťastie. Strach nado mnou už nemal moc a ja som sa cítil silnejší a túžba zvládnuť úplne všetko. Wer podišiel k nám celý bledý a slabý. Ja sa mu ani nečudujem. Toľko toho prežil, že toto by som považoval za silnú povahu. Frodo ho chytil za plece a hlboko sa mu pozrel do jeho očí. ,,Tak ako ti je?" Wer sa na neho pozrel a snažil sa o úsmev. ,,Cítim sa ako po dvojdňovej chlastačke, a aj horšie," na Frodvej tvári sa zračil veľký úsmev a Dália to už nedokázala vydržať a objala ho. Wer bol z toho tak trochu aj šokovaný, keďže sa mi priznal že je do nej blázon. Niekde vo vnútri som žiarlil, ale nechcel som to prejavovať, keďže toto je len čisto priateľské objatie. Dália ma miluje viac ako nikoho iného a ja ju, tým som si na dvesto percent istý. Wer sa celý červenal a a tentokrát to nebolo tými čili papričkami. Keď sa Dália od neho odtiahla, a pristúpila ku mne a Frodovy, ktorý stál už vedľa mňa povedal: ,,Čo som robil celý ten čas?" Jeho oči preskakovali na každého z náš a zračila sa tam hanba z toho čo mu za chvíľu povieme. Aj sme mu povedal a videli sme ako ho to trápilo. O tom ako sa priznal že je do Dálie sme mu nepovedali. By sa hanbil jak pes a Dálie by sa nepozrel už do očí jak by sa hanbil. Chlapsky som ho objal a potľapkal na plece. ,,Vitaj späť, brácho," so širokým úsmevom povedal Frodo. ,,Pozrite sa!" Zakričala na nás Dália ukazujúc doprava medzi stromy, kde sa na nás niečo veľmi rýchle vrhalo. Sedeli tam dvaja ľudia a trošku sa to podobali na rýchlo koňa. Bol som dosť prekvapený, pretože rýchlo kone sa vyskytujú už veľmi málo kedy. Chytil som Dáliu. Rýchlo kone sa taktiež naznačujú že ú mimoriadne agresívne a tento by nám mohol ublížiť. Ale stále tu svitne otázka kto na tom rýchlo-koňovi sedí.Už som chcel bežať keď náhle pri nás zastavil. Bola to Hazel s Arném. Veľmi ma potešila ich prítomnosť a hlavne Hazel. Je zachránená a oni to zvládli. Ale prečo za nami prišli? A jaktože vedia že sme tu? Vlastne by to aj mali vedieť ale ako vedeli cestu? Bol som ešte stále v šoku ale Dália podľa jej výrazu bola šťastná a Frodo tiež. ,,Hazel!" Od radosti zakričala Dália a išla ju poobjímať. Hazel bola presne tak isto oblečená ako keď som ju videl naposledy keď išla spolu s Radonovmi strážcami do lesa. Len bola trošku viac pošpinená. Arné vyliezol z koňa a ten nádherný hnedý rýchlo-kôň sa zmenil na veľmi známe dievča menom Aura.Bola šťastná že nás vidí a my tiež. Tie tváre mi veľmi dlho chýbali. Bol som šťastný že sme vyhrali nad strachom ktorý nás celú túto cestu sprevádzal, vďaka nášmu šťastiu. Hazel, Arné a Aura tiež nepociťujú strach, podľa ich výrazu, v ktorej sa črtalo len šťastie. Arného som chlapsky objal zatiaľ čo Hazel objala Froda a Wera. ,,Ako to?" Usmievavo sa opýtala Hazel, ktorej sa tiež črtal široký úsmev, pričom ukazovala jej rovne a snehovo biele zuby. ,,Musíme rýchlo utiecť, Radon vás chce chytiť, práve je na ceste sem," jej úsmev sa rýchlo pominul a nahradila ju vážna tvár.,,A kde sú ostatn..." skôr ako to chcela Dália dopovedať v diaľke medzi stromami sme uvideli kone jak mieria k nám. ,,Dočerta veď to je Radon a ostatný!" Zakričala na nás Dália. Začali sme utekali sme ako o život a nebola možnosť aby sme zastali, keďže ich kone boli rýchlejšie ako my. Našťastie sme boli v lese, tak sme sa mohli otáčať do všetkých uličiek a to by bolo ešte väčšie riziko že nás tu zbadajú monštrá ako predtým. Väčšie riziko je to preto lebo monštrá priťahuje veľký hluk a to je teraz veľa hluku. Aj keď riziko je veľké že nás zbadajú sme behali ďalej. ,,Stáť!" Zakričal na nás Wer a otočil sa smerom kde sa rúcali k nám kone s rytiermi a Radonom. Všimol som si jeho veľkú ranu na nohe. ako keby ho niekto bodol mečom. Sledoval som ako Wer pozdĺž pásu doprava a doľava chrlí oheň. Boli to veľké plamene a my sme pochybovali že cez to prejdú. A mali sme pravdu. Vôbec sa im nedarilo sa k nám dostať. Tým sme dostali dostatok času. Chytil som Dáliu za ruku a utekali sme ako sme mohli. ,,Kde pôjdeme?!" Zakričala na nás Hazel keď utekala vedľa Arného a chytali sa za ruky. ,,Pôjdeme za kráľom Hansom," Hazel zrazu zastala a všetky oči upreli na ňu. ,,A čo Po, Lóra a Lór?" Pozrel som sa na Arného. Hanbil som sa za to že som na nich úplen zabudol. ,,Ja za nimi pôjdem," prihlásila sa Hazel a o krok pristúpila bližšie. ,,A ako tam mieniš ísť? A ešte keď ťa môže on chytiť?"Ozval sa Arné a podišiel k Hazel. ,,Pôjdeme všetci,"plamene ohňa ešte stále boli počuť. Wer ich dokáže kedy a kde chce uhasiť jediným mávnutím ruky.Niekedy jeho obdarenie obdivujem. ,,to nemusíme," povedala Dália, keď bola otočená za nami. Bol som celý bez seba keď som zbadal ako na koňoch sedia Lór a Lóra. Bol tam aj Po.Všetci sme im bežali naproti. Hazel k nim prišla ako prvá a rovno k Poovi. Hazel poriadne Poa objala. Videl som ako Arné žiarlil, lenže ako ho ja dobre poznám, nechá to zatiaľ tak. Všetci Lóra a Lóru obíjmeme. Po sa mi zdal dosť nesympatický a k tomu nechápem čo tu robí a nechápem odkedy sú takí super kamaráti. Neverím mu. ,,Teraz rýchlo bežme za kráľom Hansom," oznámil nám Frodo, ktorý bok po celý čas ticho. ,,Kto je to kráľ Hans?" Opýtala sa Hazel ale skôr ako sme jej stihli dopovedať, sa na nás začali vrhať rytieri spolu s Radonom. Vypadal naštvane a na nohe mal veľkú rabu, ktorá vypadala ako keby ho niekto bodol mečom. Museli sme niečo robiť. Lenže oni boli veľmi rýchli. Skôr ako sa Po stihol čo i len pohnúť Radon ho trafil šípim do nohy. Po stínal od samej bolesti. Všetci sme k nemu pribehli. Hazel k nemu pribehla a niečo mu šepkala. Radon a ostatný zosadli z koňov. Tentokrát nemal ten jeho škodoradostný a provokačný úsmev. Bol dosť nahnevaný. Lóra a Wer si pripravili vodné alebo ohnivé gule a mali ich pripravené. Z Poovej nohy, kde bol zapichnutý šíp vytekala červená krv a od bolesti si ho držal. Všetko ubehlo tak rýchlo, ako jedna sekunda na hodinách. Zo zmätenosti som nevedel čo robiť, tak som en držal Dáliu za ruku a ochraňoval som ju. ,,Zapamätajte si, mne len tak neujdete," zastavil sa u Hazel a ja som hneď spozornel. Bol som pripravený jej pomôcť keď jej ublíži. ,,Nechaj nás už konečne!" Zúfalo na neho zakričala a vstala. Arné k nej pribehol a Dália mi pevne stiskla ruku. Toľko napätia sa u mňa nikdy nezhromažďovalo ako teraz.Od nervozity som sa triasol. Nebolo to vlastne len od nervozity. Bol to strach, že Radon niekomu ešte ublíži. ,,Nie nenechám, práve si ma ponížila!Už viem aké je tvoje obdarenie! Celý čas sa zhováram s lordom Mazareckým aby mi vydal toho chlapca s tým istým obdarením ako ty a nakoniec to obdarenie má človek, ktorý bol pri mne tak blízko,"z púzdra vytiahol meč a namieril ho na Hazel. ,,Nemôžeš ma zabiť," tichým hlasom povedala a Radon sa usmial. Všetci si všimli jeho vrásky, čo naznačuje že už rýchlejšie stárne. Určite urobí všetko aby získal Hazel. Túži byť nesmrteľným. ,,Teba nie," a namieril ho na Poa.