Hazel: Zázračný svet

Zrada

Všetky sme dúfali že Radon je ešte niekde v hrade a my by sme ho ešte dokázali chytiť. Všetci sme sa rozdelili a pomáhali sme hľadať. Velmi som túžila aby sme ho chytili aj keď časť zo mňa pochybovala že tu on bude. Nedovolím aby sa vrátil a naďalej mučil svojich poddaných. Išla som skontrolovať práčovňu. Nič. Potom pivnicu, kde som aspoň trošku dúfala že tam bude, lebo to je tuším najlepší úkryt. Zase nič. Sklamane som smerovala do kuchyne. Veľmi som sa divila že dokázal odtiaľ utiecť so zranenými nohami. Mala  som pravdu že kuje nejaké pikle. Ale nikdy by ma nenapadlo že utečie tak skoro a ešte keď je zranený. Všetci sme sa stretli rovno pred schodmi, kde sa ešte vždy konal ples. Nikto kto bol pozvaný okrem mojich priateľov  ešte nevedel o tejto novine, že Radon nám utiekol zo žalára. Nevypadali šťastne. ,,Nevieme ho nájsť, hľadali sme ho vsnaď všade," nespokojne nám povedal Frodo. ,,Nechápem, nemohol tak ďaleko ujsť s tou zranenou nohou,'' pokračoval. Vypadal byť z toho dosť nahnevaný. Ja sa ani nečudujem. ,,A čo keď je už v lese?" Opýtala som sa. ,,Tam ho už hľadajú Hansoví vojaci," odpovedal mi tentokrát Arné, ktorý stál hneď medzi Dáliou a Frodom. ,,Čo budeme robiť?" Boli ticho. Mohli by sme ísť rovno do lesa, ale načo keď tam sú už spičkový vojaci?  Bola som z toho smutná. Ale niečo musím urobiť. Nemôžem tu len tak stáť a nič nerobiť. ,,Do lesa nemôžeme ísť, je to veľmi nebezpečné," pripustil Arné. Zdvihla som jedno obočie hore. ,,A to prečo? Už sme tam raz boli a jak me utekali žiaden upír ani canibal alebo nejaký iný netvor nás nezabil," prekrížila som si ruky. Prekvapila ho moja reakcia. Cítila som u neho že sa bojí. To chápem, ale nemôže byť teraz zbabelec. ,,To áno, ale teraz svieti slnko a to ich môže privolať," nechápala som prečo sa tak bál. Len on bol vždy odvážny a statočný a tak prečo sa tejto maličkosti môže tak báť? Nechápem. ,,Arné, veď upírov slnko akurát tak spáli, tak prečo sa tak bojíš?" O malíčko som zvýšila hlas, lebo som už bola nervózna. Tento deň mal byť pre mňa tým najšťastnejším dňom na svete a tak ľahko mi to obyčajný človek dokáže tak pokaziť. ,,Ja sa nebojím," zamračil sa. V mysli som sa zasmiala. Asi cítim jeho pocity. ,,Ty si asi zabudol, aké mám ja obdarenie," šarkaticky som sa zasmiala a nato som sa hneď zamračila. ,,Asi cítim z teba ako sála ten strach,"  teraz som okrem strachu cítila aj hnev. To mi bolo jedno, lebo ja om bola tiež dosť nahnevaná. ,,Ja nemám strach...."  ešte viac sa zamračil. ,,Tak čo? Keď to nieje strach tak potom čo ti bráni ho hľadať a ísť do lesa? Zbabelosť?"  napínala som ho a približovala som sa k nemu. Chcel to povedať, lenže sa mu to nedalo. Hnev sa mu stúpal ale mne to bol..o jedno. Chcela som to vedieť. Upínala som na neho moje ružové oči. ,,Tak hovor!" tentokrát som zvýšila hlas na maximum. ,,Mám strach o teba!" Prehučal ma. Zostala som stáť ako priklincovaná. Netušila som že má o mňa strach. Vlastne mi to malo dopnúť, keď ma miluje, ale ja som predsa nesmrteľná, nemá dôvod sa o mňa báť. ,,Nechcem ťa znova stratiť, už nie," šepkal so sklonenou hlavou. Pristúpila som k nemu ešte bližšie, a chytila ho za ruku. Pozrela som sa hlboko do jeho očí. Bol tam ten strach o mňa ako hovoril. Nemohla som si pomôcť. Musela som pobozkať jeho teplé a jemné pery. Ja som ho chytila za líce a on ma za pás. Nevšímali sme si že na nás všetci pozerajú. Dokonca sme si nevšimli ani toho že dávno prestala už dávno ísť hudba a všetky pohľady spočinuli len na nás. Tento bozk bol ten najkrajší akú mi kedy dal. Odtiahli sme si a ešte stále sme boli k sebe priblížený, ešte vždy sme sa chytali za ruky a ešte vždy sme sa pozerali na svoje oči. ,,To bude v poriadku, mne sa nemôže nič stať, veď som nesmrteľná a viem dobre bojovať," pošepkala som mu a usmiala sa. ,,Dobre," šepol mi a opäť ma pobozkal. Odtiahli sme sa a ustúpili sme. Pozreli sme sa naokolo. Do líc mi stúpla červeň.Všasde kam som sa pozrela, spočinuly pohľad na nás. Všetci okrem Poa, ktorý tu nebol. Zvláštné. On by tu mal byť ako prvý.Uvedomila som si že tu nebol ani na plese. Možno bol v izbe. Alebo sa išiel len niekde prejsť. Musel mať pre to nejaký dôvod. Podišiel ku mne otec. Vypadal dosť skleslo , smutne a hlavne sklamane. ,,Hazel,"  zamračila som sa.  Okrem toho že mal sklamaný výraz bola tam aj veľká nervozita. ,,Otec?" Moje oči spočinuli na neho a usmiala som sa. ,,Radon je už vo svojom kráľovstve aj s...."  sklonil tvár. On nám utiekol. Bola som viac než sklamaná, bola som smutná a nahnevaná. Nechápem ako mohol ísť pešky a ešte so zranenými nohami dojsť až tak ďaleko. Veď to je nemožné. Ale teraz to môže byť akurát tak jedno, on nám utiekol a ja som sklamala. ,,Aj s kým ešte?" Je to aj možné že s ním niekdo išiel. Mohol mu pomôcť a tak došiel až do jeho kráľovstva, ktoré je asi dvetisíc kilometrov odtiaľto. ,,Aj s Poom,"  najprv ma napadlo že ho uniesol. Ale potom sa mi to zdalo dosť smiešne. On nemohol ho uniesť. Ale aj tak v hĺbke duše som dúfala že to nieje pravda, že si otec robí len srandu. Len škoda že som tomu aj tak trošku verila. ,,Po? Uniesol ho?" Bola som na najvyššie vydesená a znervózňoval ma ten jeho pohľad. ,,Nie, to on mu pomáhal odtiaľto ujsť, on vás zradil," len táto jediná veta mi dokázala podlomiť kolená. V srdci som mala obrovský balvan, ktorý sa len tak nebude dať odstrániť. Stále som si opakovala že Po nás opustil, aj keď som stále nedokázala tomu uveriť. Po bol môj priateľ a ja som bola jeho veľmi dobrá kamarátka, tak čo ho tak prinútilo nás tak nechutne zradiť? V túto chvíli som ho prestala mať rada a začala som ho nenávidieť. Nenávidela som ho za to ako sa hral že je môj priateľ a pritom to len predstieral. Myslela som si že bol rád keď som ho zachránila a oslobodila ho od Radonových rúk, ale on chcel byť stále s tým tyranom. Nenávidím ho. ,,Ten zradca!" Nahnevane zakričal Arné a chytil sa za hlavu. Nedokázal stáť na jednom mieste musel sa prechádzať, lebo by to asi nevydržal. Ja som zostala stáť ako priklincovaná a sklamaná. A hlavne nahnevaná. Ostatný boli tiež dosť sklamaný a nahnevaný. Do očí sa mi  po toľko dní nahrnuli veľké slzy.Nechceli sa zastaviť a nejak som to nechcela. Chcela som byť sama. Aj keď som ho nenávidela, som si v hlave stále hovorila že mal na to pádny dôvod. Ale niečo vo mne tomu aj nechcelo veriť. ,,Zrušte ples," veľmi slabým hlasom som im povedala a držiac si moje šaty  som utiekla do mojej komnaty, kde som si ľahla na posteľ a zaborila si  hlavu o podušku. A plakala som. On už môj priateľ nieje. Už ho považujem za nepriateľa.

Ahojte, tak toto ste nečakali že? :) chcete fotku Arného? :) Keď tak napíšte do komentov :) a Hazel mala také šaty ako je na tom obrázku hore :) sú pekné že? :)