Arného som viedla do lesa. Neišla som úplne ďaleko ale bližšie. Mama mi povedala že je tam nádherne miesto. Bol tam obroský a dosť starý strom, z ktorého rástli takzvané úponky. Boli to také žiariace nitky, ktoré žiarili do modra alebo fialova a tak osvetlovali celé toto miesto. Mama mi taktiež povedala že sa pomocou nich dá vidieť do minulosti aj do budúcnosti. Minulosť nám povie modrý úponok a budúcnosť fialový úponok. Do minulosti sa dá veľmi ľahko pozrieť ale keď sa pozrieme do fialového úponku, nemusí tá budúcnosť presne výjsť. Budúcnosť si píšeme sami a nič nám to nemôže ovplyvniť. Fialové úponky nám len upozorňujú čo by sa mohlo stať a mohli by sme to ovplyvniť. Keď som sa tam držajúc Arného dostala mi skoro sánka spadla. Bola to nádhera. Jak to tu osvetľovala tmou fialová a tmavomodrá žiariaca farba, som bola vďačná že som do tejto krajiny prišla. Toto krásne miesto bolo obklopené kríkmi, a tým to len pridávalo kráse. Lietali tú veľa víl a nikde som si nevšimla žiadneho trola. Hneď som vedela že tu sú v najväčšom bezpečí a keď ja víly milujem, som veľmi rada že sú v bezpečí aj keď vedia byť dosť otravné. Spomenula som si na Arianu. Už dlhšie mi začala chýbať. Dlho som ju nevidela a dala by som skoro všetko aby som ju uvidela. Dúfam že ju niekedy stretnem a opäť budem počuť jej pískanie. Jak som sa pozrela na Arného, on tiež znenazdajky mal pootvorené ústa od úžasu. U neho som len cítila ako bol on šťastný a ako bol rád že som ho sem priviedla. Ale taktiež chcel vedieť čo je to tá planéta Zem. Teraz mu to zrovna povedať nechcem, chcem to povedať spoločné aj ostatným, nech to vedia všetci. Teraz chcem s ním byť konečne sama. Uvedomila som si že ho veľmi milujem a nikdy ho nechcem stratiť. Uľavilo sa mi že je Rivelent a že ja ho nikdy nestratím, lebo on je nesmrteľný tak ako ja. Len ja som predsa od neho trošku odlišná. On je rivelent a ja Degáristka. Okrem toho že chcem byť s nim sama mu chcem povedať čo mi otec v stajní povedal. Cítim že on si to zaslúži vedieť. Vlastne aj ostatný, ale ja chcem aby to on vedel ako prvý. Mám ich všetkých rád a nikdy im tak neodplatím to že ma išli zachrániť a že boli stále so mnou. Spoločne sme vyliezli na ten obrovský strom, pričom ma šteklili úponky. Všetky na mňa žiarili a veľa krát mi niečo povedali. Hovorili mi aby som sa do minulosti alebo budúcnosti pozrela, lenže teraz nechcem. Arné mi pomohol sa dostať až hore a keďže v strede bol veľký priestor a nad nami žiadne úponky neboli sme mohli slobodne pozerať na nádherne hviezdy, pričom na nás dosahovala modrá alebo fialová žiara. Nič krajšieho som ja nikdy nevidela. ľahli sme si pričom som sa ja k nemu schúlila. Cítila som jeho krásnu vôňu a jeho teplo, čo z neho vyžarovalo. ,,Hazel..." veľmi dobre som vedela čo chce povedať. Svoj prst som priložila na jeho ústa, čo naznačovalo aby bol ticho a počúval najprv mňa. ,,Ja viem že ti mám toho veľa vysvetliť, ale teraz nie," pošepkala som mu, načo mi venoval krásny úsmev. Hladkal ma po vlasoch, potom po páse a potom aj po líci, čo ma neuveriteľne vzrušovalo. Vždy som mala veľké zimomriavky pri tom. ,,Tak si sa nakoniec udobrila so svojim otcom?"prikývla som, keď som bola schúlena k jeho tričku, ktorý dostal od Vannesy. Je to slúžka. ,,Ale stále mám v tom zmätok a stále nedokážem uveriť tomu že som mala svojich biologických rodičov tu," pohladkal ma po vlasoch a mne opäť liezli po chrbte zimomriavky. Sadla som si si rozhodnutá mu povedať predsa pravdu odkiaľ som. Nechcem to už ďalej v sebe dusiť. Chcem aby to vedel ako prvý aj odkiaľ pochádzam. Ale najprv mu chcem povedať že nie som Rivelent. ,,Arné, chcem aby si to vedel ako prvý," pozrela som sa na jeho oči, ktoré vyžarovali zvedavosťou. Jeho oči sa ako keby splývali s tou fialovou žiarou, ktorá nami prechádzala. ,,Vieš, ja niesom rivelentka, ako si niekto myslí," hlboko som sa nadýchla. ,,Ja som Degáristka," prekvapivo sa usmial. Ako keby o tom vedel. Cítila som jak je rád že som Degáristka. Byť Degáristkou je veľká česť a to najlepšie čo môže niekoho stretnúť. Ale aj veľká zodpovednosť. Degáristy tiež dokážu aj čarovať, lenže sa to musia naučiť. A to aj trvá dlho a okrem toho aj keď sa to naučíme, vyčerpáme veľa energie, takže to, využijeme len v najnutnejších chvíľach. ,,Veď to je skvelé! Degáristka je to najlepšie čo ťa mohlo postretnúť," povedal a silno ma objal. Nevedela som že je až tak rád. Myslela som si že mi len zablahoželá, ale bola som rada že ma objal. Konečne som sa ucítila aspoň trošku v bezpečí. ,,Aké máš obdarenie?" Opýtal sa keď sa odtiahol. ,,No dokážem oživiť predmet keď ho nakreslím, vycítim u iných jeho pocity, dokážem úžasne bojovať, som imúnna voči ostatným schopnostiam ktorý ma iný človek a viem vypudiť žiaru ktorá toho dotyčného zraní alebo len sotí," okolo nás lietali víly, rôznej farby. Najviac tu boli asi hnedých, ktoré sa snažili nám otrhať látku, lenže sa im nedarilo a radšej odišli niekam inam. Zatiaľ čo okolo nás lietali víly a vyžarovalo na nás farebná žiara, som Arnému všetko vysvetlila, odkiaľ som a prečo ma tam museli poslať. On sa na mňa pozeral vydeseným výrazom a cítila som že mi najprv neveril. Veď kto by veril tomu že ja som sem prišla tak že sa predo mnou objavila záhadná modrá guľa a prenieslo ma sem? A to že som tam žila? Veľmi málokto mi uverí. Lenže potom si uvedomil, že prečo by som si z neho robila srandu. ,,To mi je ľúto," pohladkal ma po líci. Aj mne to bolo ľúto ale nie až tak že by som bola z toho nejako smutná. Rodičov tam som mala rada, ale na nich som pomaly zabúdala a láska k nim tiež.Už sa sústreďujem len mojich rodičov tu a na mojich priateľov. Nechcel ma zaplavovať veľa otázkami, tak si ma k sebe len schúlil a hladkal mi vlasy. ,,Milujem ťa," toto slovo som od neho počula po prvý krát a tak sa mi tie slová zaryli hlboko do mozgu, kde som si ich bezpečne zamkla. ,,Ja teba viac," pobozkala som ho. Mal teplé pery a sladké. Vychutnávala som si každú sekundu tohto vášnivého bozku. Stojíme na obrovskom strome na ktorom rástli fialové alebo tmavo modré úponky, z ktorých vyžarovala žiara a osvetľovala celé toto nádherné miesto kde aj okolo nás lietali víly.Bolo to tak romantické až dojímavé. Nikdy som nebola tak šťastná ako teraz. Želala som si aby toto trvalo navždy.
A tu je ďalšia zaujímavá ale tentokrát romantickejšia časť :3 Chcela som túto časť venovať Arnému a Hazel, lebo dlho nemali chvíľu len a len pre seba :3 tak čo poviete na nich? Máte tieto charaktery najradšej? Alebo skôr nie? Napíšte do komentu vaše názory na nich :3
YOU ARE READING
Hazel: Zázračný svet
Fantasy16-ročná Hazel nieje také obyčajné dievča ako si všetci myslia. Nie nadarmo má ružové oči a talent na kreslenie, ktoré vypadajú ako realistické. Niektorý ľudia si myslia že to má dar od boha, ďalší že je niečim výnimočná a iný že to má od narodenia...