Hazel: Zázračný svet

krajina Aladfar

Pod chrbátom som cítila trávu. Mäkšiu ako u nás na zemi takisto je tu aj čerstvejší vzduch. Pomali som otvárala oči. Nadomňou rástli stromy. Obrovské stromy, pri ktorých nevidíte ani korunu stromov. Nevedela som či snívam alebo je to realistické. Každopádne som sa bála ako nikdy predtým. Horko ťažko som vstala a hlavu som si musela chytiť a dúfať že tá bolesť prestane boleť.Kde som to? Čo sa stalo? Mala som také zmiešané pocity. Bol to strach, zmätok a radosť. Neviem prečo cítim radosť. Možno len preto že som sa ocitla v nádhernej prírode plná víl a trolov. Teda aspoň si myslím že sú tu. Sundala som si ruky z hlavy a poriadne som si to tu porozhliadala. Počula som nejaký piskot, čo vydávajú zrejme víly, ale neviem ich nájsť. Zrejme sa skryli a malí trolovia tiež. Musím sa dostať do dediny, prebehla mi myšlienka po hlave a odhodlane som vstala. Bola som dosť unavená a sotva som vnímala kam idem. Vedela som že sa musím pospať, ale kde sa mám pospať keď to tu nepoznám a k tomu tu žijú neznáme tvory. Nechcem to risknúť, musím rýchlo nájsť tu dedinu a tam sa niekde vyspím. Keď som sa ale pozrela na seba, zistila som že nemám oblečenie aké som mala ešte na zemi, ale úplne iné. Také veci nosili ženy v stredoveku. Boli to hnedé šaty s bielou šatkou . Vlasy som mala zopnuté do obyčajného chvosta. Hneď som vedela že to musí byť obdobie stredovek. Zrazu som bola rada že som z dejepisu dostávala samé jednotky. Pokračovalasom ďalej v ceste. V tejto časti bolo viac víl, ktoré lietali okolo mňa. Bolo vidieť, že do tohto lesa nechodí veľa ľudí. Možno majú na to aj nejaký dôvod.Víly lietali okolo mňa a hrali sa somňou. Mne sa to páčilo. Páčilo sa mi jak okolo mňa letia a hrajú sa mi s vlasmi a šatami. Usmievala som sa. Veľa ma aj šteklilo načo som sa musela smiať. Asi aj pre toto som cítila tú radosť a šťastie. Trolovia boli naďalej schované a čakali na nejaký okamih. Všetky ich oči boli namierené len a len na víly, tak som hneď posúdila že ich potravou sú aj víly. Bolo mi tých víl ľúto, ale nemôžem ja s tým nič robiť, lebo to je kolobeh prírody. Zistila som že som zosmädla a trošku aj vyhladla. Musela som sa niekde napiť a najesť, ale stále neviem kde môže byť nejaká dedina. Ak sa tam čo najrýchlešie nedostanem, je možné že zomrem od hladu alebo od smädu. „Neviete kde je najbližšia dedina?" opýtala som sa víl aj keď som trošku neverila že by mi porozumeli. Na moje šťastie mi porozumeli a viedli ma smerom dopredu. Bola som šťastná, že tu mám takých malých záchrancov.

Počas cesty som našťastie žiadneho netvora nestretla, ak tu vôbec nejaké sú.Víly ma neustále viedli aj keď niektorý už zmizli lebo boli dosť unavený. Ja som bola tiež veľmi unavená, už som často aj zaspávala, ale nechcela som to vzdať. Každým krokom som dúfala že už zazriem najbližšiu dedinu, ale stále bolo vidieť len stromy a víly. Často krát som zachraňovala víly spod trolových rúk. Zachraňovala som ich zato ako mi oni pomáhajú. Hneď som si tieto malé stvorenie obľubila. Všetky víly mali inakšiu farbu. Jedna skupina mala hnedé šaty a krídla, ďalšia červené saty s trochu dotrhanými krídlami červenými. Všimla som si jak tá skupina víl všetkých ignorovali keď sa s nimi snažili o komunikáciu.Samozrejme som im nerozumela, pretože sú tak malinké že ja počujem iba jak pískajú,čo sa mi zdá dosť rozkošné. Naopak tá skupina s hnedými šatami sa stále zdržovali u mňa. Boli tak trošku bláznivé, čo sa mi veľmi páčilo. Ešte som ich nevidela zamračených alebo smutných. Oni si užívali svoj život ako len mohli. Nikdy nedávali najavo že sú unavený, oni proste si išly len ľahnúť, bez toho aby prejavili nejakú únavu. Ale bola tu medzi nimi aj odlišná víla. Bolo to dievča s tmavomodrými šatami a hnedými malými krídlami. Tá sa u mňa zdržiavala najviac. Bolo u nej vidieť že ma nechcela opustiť a vždy keď už bola unavená si ľahla na moje rameno a spala alebo ja som k nej vystrela ruku a nechala som aby spala na mojich dlaňiach. Moc sa nezdržiavala pri iných vílach, bola len somňou a občas aj za nejakou išla. Bolo mi s nimi dobre. Aj pri tých s červenými šatami. Síce sa s nikim nezhovárali, ale aspoň idú somňou a zato som im vďačná. Už bola tma a ja som sa veľmi bála. Okrem toho som bola hladná, smädná a veľmi unavená. Keď som si teraz spomenula na mäkkú posteľ kam somsa mohla pokojne vyspať,mi skoro vyletela slza, ale snažila som sa byť silná a neplakať. Dúfala som že už tam budeme.Nachvíľu som si myslela že tam už nedôjdeme. To sa zmenilo hneď keď som už videla domy a hrad. Od nadšenia som plakala. Bola som už unavená a keď som trošku zatvárala oči sa zdálo že som zaspala. Víla s modrými šatami, ktorú už volám Ariana spala na mojom pleci a spokojne si pochrapkávala. Chela som ju zobudiť, ale bola by to škoda keď tak pekne spinká. Stála som hneď pred bránou dediny. Na tej bráne sa písalo "Sadalbari." Dedina Sadalbari, v hlave som si povedala a uľavilo sami. Otočila som sa k vílam a spokojne som sa na nich usmiala. „Ďakujem, že ste mi pomohli, bez vás by som v tom lese blúdila doteraz, dala by som vám aj niečo, lenže sama nemám nič pre seba čo by ma uživilo ale sľubujem že keď dostanem nejaké tie semienka, rozdám vám je," víly sa usmiali a odleteli preč. Otočila som sa smerom k bráne a už teraz som si predstavila ako budem spať v mäkučkých duchnách, jesť mäkučký voňavý chlieb a piť konečne čistú pitnú vodu. Keď už som si myslela že sa tam bez problémov dostanem, vyskytol sa problém. Brána bola zamknutá a stráže nevypadali na to že by boli hore. Vedela som že tu zostať nemôžem a ani prespať, keďže z lesa môžu vybehnúť nebezpečné zvieratá. Potrebovalo to plán. Veľmi šikovný plán. Rozmýšľala som nad tým že zobudím stráž ale bála som sa ako budú reagovať. A ani poriadne neviem či ma nezavrú za to že som neprišla včas za bránu. Vážne som nevedela čo robiť. Mohla by som prejsť okolo dediny, ktorá bola uväznená vysokými spojenými drevami, ktoré slúžili na to aby sa tam nedostal žiadny cudzinec a chránilo to ľudí pred zverou v lese a pred vojnami.Ale to by mi trvalo celé dva dni. Asi mi nič nezostáva len stráž prebudiť. „Stráž!Stráž! Prebuďte sa! Pomôžte mi!" čakala som ale nereagovali. Tí musia mať inak tvrdý spánok. Spomenula som si ešte na Arianu. Ona by mi vedela určite pomôcť. Malinko som ňou mikla a ona sa hneď zobudila. „Ahoj, ty malý špachtoš, chcem aby si ich prosimťa zobudila," poprosila som ju .Ariana ešte s rozospatými očami vstala, usmiala a vyletela smerom hore. Nevidela som síce čo robí, ale už vo výške som videla hlavy strážcov. „Kdo ste?!" Zakričal jeden s tmavou pokožkou a upravil si prilbu. Druhý bol bledšej tváre s väčšou bradou. Zrazu som zapochybovala. Bála som sa že sa budú báť mojich očí. „Volám sa Hazel, stratila som sa v lese, prosím pustite ma do dediny," Zaričala som. „Prečo máš také ružové oči?" Zakričal na mňa strážca s bledou pokožkou a bradou. Od nervoziti som sa hrala so šnúrkou na mojich šatoch a vymýšľala nejaké klamstvo ktoré by som im povedala. „Si hluchá? Prečo ich máš také?" zvýšil netrpezlivo hlas muž s tmavou pokožkou. „Ja pochádzam z krajiny kde majú ľudia oči rôznej farby, prosím pustite ma, mám hlad ,smäd a som unavená, potrebujem sa pospať," stráže sa tam o niečom zhovárali a už to vypadalo že ma tam nepustia a vykašľajú sa na mňa. „Dobre, prespíš túto noc u Berthy a zajtra ráno ťa odvezieme k vznešenému králi Radonovi," nechápala som prečo ma chcú odviezť za kráľom Radonom ale rýchlo som spokojne prikývla, lebo som chcela čo najrýchlejšie spať v mäkučkej posteli.Obrovská brána sa otvorila a spoločne s Arianu , ktorá mi sedela na pleci sme prešli okolo nich a zoči voči sme spatrili obrovský hrad kráľa Radona a taisto jeho veľkú dedinu. V dedine bolo ticho. Asi preto lebo polovica dediny už spala, okrem skupinke , ktorá sa smiala pri ohni na svojich historkách.Stráž išla hneď zamňou vedľa seba a ja som sa nachvíľu cítila ako kráľovna, ale vedela som že ňo niesom a zrejme ani nebudem. Prešli me okolo partie pri ohni a hneď keď spatrili farbu mojich očí, utíchli. Cítila som že sa ma báli a medzisebo si šepkali. Bolo mi to veľmi trápne a jediné čom som bola schopná bolo skloniť hlavu k nohám. O chvíľu sme stáli pred domov so strchou zo slamy, ktoré máju v podstate každá chatrč v tejto dedine. Muž s bradou sa postavila predomňou a zaklopal na drevnné dvere. Vo dverách sa objavila staršia žena v nočnej košeli a rozpustenými hnedými vlasami so šedinami až po pás. „Blase? Čo tu strašíš? Nevidíš že som spala?" Zasyčala na neho ale on zrejme ignoroval jej drzosť. „Táto mladá slečná túto noc teba prespí, zajtra ráno ju odvezieme k vznešenému králi Randovi," oznámil jej Blase a sotil ma k Berthynim nohám až aj Ariaa spadla na zem, ale tú som rýchlo položila naspäť na rameno. „Čo chcete túto chdinku poslať za kráľom aby ju tam mučila alebo pri najhoršom aj znásilnil?" Obidvaja sa šibalsky usmiali. „To už naša staroť nieje, daj jej ráno veľa jesť a piť, daj jej nejaké pekné oblečenie nech nevypadá pred nim ako nejaký žobrák a potom nech len na nás čaká," oznámil Blase a obidvaja už kráčali naspäť k bráne. Po ceste sa na mňa ešte smiali a ja som ľutovala že som ich zobudila a nenapadlo ma nejaké lepšie riešenie, aspoň by ma takto neponižovali. Bertha mi ponúkla svoju ruku aby som vstala, ja som ju rada prijala a oprášila si moje šaty. „Nevšímaj si ich, sú to len obyčajní grázli ktorí namiesto toho aby mali strážiť spia, doteraz neviem prečo ich ešte Randon nevyhodil." Poznamenala a pozrela sa na Arianu. „Ako sa volá toto malé stvorenie?" S úsmevom na perách sa opýtala a Ariana spozornela. Zrejme nebola moc zvykntá keď o nej niekto hovorí. „Ja som ju nazvala Ariana a bola mojim spoločníkom na ceste sem," usmiala som sa na Arianu a ona mi to opätovala. „Veľa ľudí nemá rada víly, pretože im jedia všetok ich jedlo a ničia im šaty aby si urobili hniezdo, najhoršie sú víly nazývane "pekelné víly" tie vedia aj dobre popáliť," poznamenala a pozývala ma dovnútra. V jej dome bolo pomerne teplo vďaka kachliam. Ale keď moje oči namierili na postel veľmi sa mi uľavilo. Bolo by skvelé si teraz hneď ľhnúť ale mám aj svoju hrdosť. „Ďakujem vám, že tu môžem prespať, veľa to pre mňa znamená," poďakovala som sa keď Bertha zamkla dvere a otočila sa ku mne. Práve si zaviazala vlasy gumičkou do nízkeho chvosta, čo jej dosť pasovalo. „To je pre mňa samozrejmosťou, predsa ťa tam nenechám zomrieť od hlad, a keď o tom hovorím nedáš si krájec chleba?" Chcela som odpovedať ale únava po tých hodinách sa ma zmocnila a zaspala som rovno na zemi.

Ahojte :3 chcete aby som pokračovala? Napíšte do komentu aby som vedela či to má zmysel ;)