Hazel: Zázračný svet

záchrana

V srdci mi prúdi žiaľ za Arném a Poom.  Už som tu dosť dlho a už nechcem čakať na to kedy si po mňa príde Radon alebo že tu zomriem. Možno sa mi aj trošku uľaví, že ma nájde, lebo pri ňom bude určite aj Po a keď nie...... Nechcem na to ani pomyslieť. Ubera už ani nevidím, iba keď ma v noci zobudí. A to sa na mňa ani nepozrie. Cítim sa osamotene a smutne. Nikdy som sa takto necítila. Veľa času preležím v posteli, ktorú som si vyrobila vďaka mojim schopnostiam. Niekedy trénujem, inokedy si len kreslím, pričom sa mi zjaví tá vec ktorú nakreslím. Ale to už ma nudí. Nudí ma kresliť len obyčajné predmety, tak som chcela nakresliť niečo zaujímavejšie a nové. Neverila som tomu keď som nakreslila malé mačiatko, ktoré sa zjaví hneď na mojej posteli. Bolo pestrofarebné, presne tak ako som ju nakreslila. Spokojne si tam zívla a poobzerala sa tu. Zdála sa mi dosť rozkošná. Pohladkala som ju po jej prekvapivo až moc hebkej srsti a moja ruka sa do nej zaborila, čo mi pripradalo dosť príjemné. Hladkala som ju po jej bielej hlavy so zelenými a ružovými škvrnami, ktoré mala po celom tele. Oči mala až neuveriteľné veľké a zlatúnke. Spokojne si priadla a nechávala sa hladkať. Usmievala sa na mňa a ja som jej to opätovala. Ale to zďaleka nezahnalo môj žiaľ. Vydýchla som si a mačiatko pozrela na mňa, ktorá sa tam prevracala na chrbte, kde som ju hladkala. A v tom ma niečo napadlo. Keď môžem nakresliť zviera, ktoré hneď oživne, dokážem sem aj preniesť Poa alebo Arného. Ale k čomu to bude? Aby som ich dostal do problémov? Nie. Ani sa o to pokúšať nebudem, posnažím sa vymyslieť, ako sa odtiaľto dostať bez toho aby ma uvideli Wendigovia, upíry, kanibaly a tak ďalej.Hrala som sa s ňou a hladkala. Po nejakej dobe mi bolo lepšie, keď som toto malé rozkošné stvorenie  veľkými žiarivými očami hladkala a hrala. „Teraz len ti vymyslieť meno maličká," spokojne som ju hladkajúc po brušku povedala a začala rozmýšľať. Bola to mačka a vždy sa mi páčilo mačacie meno Hifi.Áno presne také jej dám. Je to bláznivé a rozkošné meno, presne ako táto mačíčka. „Budeš Hifi," pohladkala som ju po hlave, načo na mňa nahodila široký úsmev, čož väčšinou u mačkiek nieje normálne. Veľmi sa mi páči. Položila som ju na posteľ, kde si spokojne ľahla.Počula som zvuky koní. Nevedela som odkiaľ by sa tu zjavili kone a zvedavosť ma priviedla až k vchodu jaskyne, kde som sa už od kedy keď som sa stretla s Wendigo, neobjavila dva dni. Zazrela som do lesa, ale nikto tam nebol. Stále od neho išiel strach. Lenže dupoty konských kopýt je stále počuť a bolo to počuť čím viac zreteľnejšie. Nezdálo sa mi to moc dobre. Rýchlo som ešte zbehla do jaskyne si zobrať meč s lukom a šípmy a hneď som sa vydala sa pozrieť, kto to tak môže byť.Bola som skrčená aby ma nevideli. Išla som bližšie a bližšie. Jak som išla bližšie, som počula dupoty hlasnejšie a hlasnejšie. A potom som ho zazrela. Bol to Radon, ako sa pyšne vezie na koňovi a snaží sa ma pohľadať.Bola som schovaná v kroví, takže som pochybovala že ma tu zazrie. Pozrela som sa hneď za Radonom. To bol Po a mne sa veľmi uľavilo že mu nič nieje. Padol mi veľký balvan zo srdca a s tým mi padli aj starosti. Ale teraz sa mu rozhodne ukázať nemôžem. Mám dve možnosti. Schovať sa do jaskyne alebo utiecť. Nemala som veľa času. Radon zabáčal na stranu kde je jaskyňa a vypadalo to že tam aj má namierené. „Choďťe to tam preskúmať možno ju tam nájdete," prikázal strážcom a svojim ukazovákom tam namieril. Stráže ho hneď poslúchli a o chvíľu neboli v dohľadu. Po sa tam všade obzeral a dúfal že ma nájde. Ach, bože Po, jak rada by som sa ti ukázala. Lenže nemôžem. Cúvala som dozadu a moje oči boli stále namierené na Radona. V jednun sekundu som cítila na mojich ústach nieču ruku, na čo som dosť spanikárila. Snažila som sa ju prekrútiť, ale on bol dosť silný. Bála som sa že je to jeden z jeho strážcov, ale ako som sa otočila mi padol ďalší balvan zo srdca. V mysli som bola šťastná a ja som ho obejmúť proste musela. Musela som cítiť jeho vôňu, ktorá mi tak dlho chýbala. Bol to Arné a pozeral sa na mňa jeho fialovými očami, kde sa zračila aj veľká úľavá, ktorá postihla aj mňa. Dokonca dva krát. Aké je to úžasne keď uvidíte dvoch ľudí, ktorých ste nevideli večnosť v jednu chvíľu. „Bože ako si mi chýbal," pošepkala som, ešte s veľkou úľavou. Usmial sa na mňa a priložil si prst na ústa na znak aby som bola ticho. Otočil sa a chytil mi moju ruku. Viedol ma rýchlo preč. Zastali sme až za Údolím Nebezpečenstva, čiže pri studni, kde nás čakala Lóra, Lór, Laňa,Aura. Od šťastia že ich vidím sa mi pritisli slzy od šťastia. Každého jedného som objala, načo si ma k sebe ešte viac pritlačili. „Bože, ako som rada že vás vidím,"  pozrela som sa pozorne na všetkých a zisťovala som či niesu niekde zranený. Našťastie nie. „Ako to že ťa nezabil?" Opýtala sa ma Aura. „On ma nechcel zabiť, on ma chcel len zachrániť," a tak som im povyprávala môj krátky príbeh, čo sa odohrávalo v obrej jaskyne, načo na mňa len prekvapene pozerali. Bolo úžasne vidieť ich tváre znova. „Ale kde sú ostatný?" Konečne som sa dostala k tejto otázke, ktorá ma veľmi zaujímala. „Museli sme sa oddeliť nachvíľu," odpovedal mi Arné, ktorý celý čas stál zamňou. „Prečo?" Otočila som sa k nemu. „Wer dostal štíry a teraz musia ísť do Údolia strachu, kde by mal byť strom štiplavích papričiek a kravy či kozy" vydýchol si a ja som už vôbec ničomu nechápala. „Čili papričky a kravy? Prečo zrovna oni?" Arné sa zasmial. Hneď mu to uhaslo keď sme niekoho počuli. Lenže nikoho sme nevideli. Arné sa ku mne postavil a ja som si na seba nasadila kapucňu, keby to bol Radon. Boli to dupoti koni a už som si bola dokonale istá že je to on. Hlboko som sa nadýchla a dúfala že ma nespozná. Nechcem vidieť jeho ohavný ksycht plná nenávisti a neúcti. „Kto ste a čo tu robíte?" Ozval sa známa hlas predomňou, ktorý som tak nenávidela a pripomínal mi chvíľe, keď ma donucoval k niečomu hroznému. Kútikom oka som sa na neho pozrela. Všimla som si na jeho tvári vrásky, ktoré tam predtým neboli. Stárne. Ale veľmi by ma zaujímalo, keďže rivelenty sú nesmrteľný, prečo on nieje nesmrteľný. To mi behá po rozume každé ráno, popoludnie aj večer. „Len tu prechádzame,"  sklonil sa Arné a ostatný to urobili tiež. Len ja som zostala stáť. Neviem prečo. Asi som bola stále v šoku. Arné sa ma dotkol ruky, čo naznačoval aby som sa tiež sklonila. Hnusilo sa mi aby som sa pred nim poklonila, ale proti svojej vôli som to urobiť musela. Nepozerala som sa na jeho čierne oči. Len by ma spoznal. Zosadol si z koňa a ja som počula ďalší dupot konskych kopýt. Opäť om sa pozrela kútikom očí, kto to je. Na tvári sa mi zračil široký úsmev. Bol to Po. Zosadol z koňa a prišiel ku Radonovi, ktorý tam stál s prekríženými rukami a pozorne si nás premeriaval. Snažil sa zistiť kto som ,ale ja som bola dokonale skrytá pod mojou kapucňou. „V tomto lese sa veľmi málo kedy prechádzajú ľudia, ak nejdú po bezpečných chodníkoch," pristúpil k Arnému, ktorý bol stále predklonený. „Tak trochu sme zablúdili," Radon sa zamračil. „Ale do môjho lesa majú prikázane chodiť len moji rytieri, moje služobníctvo a ja," priblížil sa k nemu a pozeral na jeho luk, ktorý ho zrejme veľmi uchvátil. „Podaj mi tvoj luk," prikázal mu a on to urobil hneď. Pozrela som sa na Arného oči. Nejako neboli fialové. Boli tmavo hnedé a mne sa to zdálo dosť čudné. A taktiež som si všimla ako bol po celý čas sklonený, keď sem prišiel Radon. Zrejme o tom ešte nevie.  Alebo sa mi to len zdá a tým že je tma neni jeho oči vidieť. Radon si luk premeriaval, pričom sa usmieval. „Je to dosť kvalitné drevo.... zrejme je to dubové drevo, ktorá sa tu veľmi zriedkavo vyskytuje," hovoril i tichým hlasom, čo robí vždy keď ho niečo uchváti. „Odkiaľ ho máš?" Opýtal sa ho pozerajúc stále na ten luk. „Ja som si ho vyrobil, môj kráľ," Radon sa ešte vždy usmieval a nakoniec ho podal Arnému, ktorý si ho prevesil cez telo. So sklonenou hlavou som dúfala, že sa na mňa neopýta. Lenže, nestalo sa tak. „A kto je táto dáma v plášti?" Opýtal sa a ja som si hovorila že teraz práve stojí nad tou, ktorú tak horko-ťažko hľadá. A keď zistí že som to ja, si ma zoberie rovno do svojho hradu a ostatných mojich priateľov, zatvorí do žalára. „Moja dobrá kamarátka, kráľ," vyslovil Arné a kútikom očí sa na mňa pozrel. Stále som mala sklonenú hlavu, ale zatvorené oči. „A prečo ma na sebe kapucňu?" pozrel sa na mňa a priblížil sa ku mne. Hlavne mi ju nesundávaj, pomyslela som si a napätie vo mne nejako vládlo. Cítila som jeho pohľad a to ma znervózňovalo ešte viac. „Trpí, veľmi zvláštnou chorobou, môj kráľ," rýchlo povedal, lebo sa zdalo že mi moju kapucňu sundá. „Akou?"  Jeho ruka bola už na mojom čele, kde sa hneď zastavil a ja som si mohla slobodne vydýchnúť. „Znetvorenie tváre," sundal jeho ruku z mojej tváre a podišiel k Arnému a ostatným. Jeho úsmev sa hneď vyparil. Pozrela som sa okom na Poa, ktorý sa ku mne nenápadne blížil. Mala som sto chutí ho objať, mum povedať že mi chýbal. Urobila som to keby tu nebol ten neúctivec. Postavil sa vedľa mňa. „Si to ty? Si Hazel?" Šepkal jeho príjemným hlasom, načo som prikývla, ale tak aby to nezbadal Radon, ktorý sa kútikom oka na mňa pozeral. Počula som Poove vydýchnutie a Arného zhováranie sa s Radonom. „Ale ona mi niekoho pripomína, pripomína mi Hazel," opäť sa na mňa pozrel  a ja som niekde vo vnútri spanikárila a Arné podľa jeho tváre tiež. „Tá jej postava, to oblečenie, ten plášt.." uvažoval a pristúpil ku mne. Dýchala som rýchlo. Aj keď som sa snažila pomali dýchať, nedalo sa. „Si nejako nervózna," povedal Radon. Nesúhlasne som pokrútila hlavou. Nechcem aby zistil že som to ja. „Kráľ, už musíme ísť, čaká nás ešte veľa práce," pribehol rýchlo Po k nemu a snažil sa od neho dostať čo najrýchlejšie preč. Ešte vždy mal sklonenú hlavu. V radonových očiach sa zračila neistota a nedôvera. ,,Nie, musím vedieť kto je to,"odstúpila som od neho. Teraz sa stane to čo som nechcela a bála sa toho. Musím niečo vymyslieť. Ale čo? Nejako som spanikárila. ,,Nejako sa ma bojíš," opäť ma štípal jeho úsmev. Jeho ruka sa pomali približovala k mojej kapucni a ja už som si hovorila že je už koniec. Mojich priateľov zatvorí do žalára a mňa bude naďalej biť a budem pre neho opäť zabíjať. Moje ruky som namierila na meč aby sm bola pripravená keď ma spozná a bude ma chcieť zobrať zo sebou. Kapucňu mi sundal a ja som ešte viac sklonila hlavu. ,,Ale, koho to tu máme," prstom mi zdvihol bradu aby sa na mňa pozrel viac. Jeho predtucha sa splnila a opäť nahodil svoj úsmev. Ale skôr ako chcel povedať čo i len jedno slovo som ho bodla do nohy, kde stínal od bolesti a držal si nohy. Z jeho nohy vychádzala čierna tekutina. Jedine čo ma desí je že ho to bolí. Veď rivelentom to nemá vôbec bolieť. On nemôže byť rivelent. Stárne, cíti bolesť, nieje nesmrteľný. On je úplne niečo iné. Chytila som rýchlo Poa za ruku, lebo tam stál ako socha a spoločne s ostatnými sme utekali za Arném, ktorý rozhoduje kde máme ísť. Nikdo to tu nepozná, tak neviem kde máme ísť. Viem že musíme ísť len do chránených uličiek. Za nami sa hrnuli rytiery a Radon aj s poranenou nohou a snažili sa nás dobehnúť. Boli dosť rýchli a  ja som si myslela že to nestihnem, lenže Arné nečakane zabočil dole priekopou, kde sme sa len šúchali. Po ma pevne držal za ruku aby sa mi nič nestalo. Jak som sa pozrela hore rytieri odbočili doľava aby našli inú cestu za nami, keďže sem nemôžu ísť s koňmi. Stále sme sa šúchali dolu až sme dopadli na mäkkú trávu. Pozrela som sa po ostatných. Boli našťastie v poriadku. Po mi pomohol vstať a bežali sme naprieč lesom rovno. Neviem kde nás Arné vedie, ale je si nejako istý. Po ma ešte stále držiac za ruku, viedol rovno lesom. Pozerala som sa do všetkých strán aby som zistila či odniekiaľ nevylezie Radon aj s rytiermi. Našťastie som ich nikde nevidela. Išly sme tak rýchlo že som nestíhala a div že som nenarazila na stromy. Už som bola zadychčaná na smrť, ale musela som utekať. Videla som ako bola Laňa, Lóra a lór udychčaný k smrti.Zastavila som. Už som nemohla. Až moc ma boleli pľúca. Dýchala som z celých mojich síl, ale stále sa to nezlepšovalo. ,,Hazel, rýchlo," naháňal ma Po, ale bola som tak udychčaná že som ani rozprávať nemohla. Aj ostatný sa zastavili a všimla som si na Arného tvári žiarlivosť. Vlastne až teraz som si všimla ako ma ešte stále drži Po za ruku a tak som moju ruku od jeho odtrhla. Nemala som čas si odpočinúť. Dupoty kopýt boli počuť a my sme museli pokračovať ďalej.Začali sme opäť behať a po chvíli sme videli aj rytierov aj s Radonom ktorý nás naháňali hneď za nami . Arné opäť zabočil doprava a ostatný spolu sním.Nachvíľu sa mi zdálo že nevie kam má ísť.Už v diaľke som videla obrovský strom. Hneď som vedela že tam musíme vyliezť. Ale pochybujem že tam nás nechytia.Práve naopak. Arné tam začal liezť aj ostatný. Ja som išla ako posledná. Keby mi nepomohol Po asi by ma chytili, lebo boli hneď zamnou.

Tak tu je ďalšia časť :3 Ja viem že je to veľmi neskoro a pochybujem že to ešte budete čítať ale písala som môj druhý príbeh Anjelské krídla tak sa namňa nehnevajte prosím...