Hazel: Zázračný svet

Bezradnosť

Bola to presne tá aréna, kde ma Radon cvičil zdokonalovanie môjho bojovania. Kde ma učil zabíjať jeho nepriateľov. Po tele mi behal mráz a šteklil ma po tvári. Strach odtiaľto vychádzal, tak isto ako z jeho celého hradu. Pyšne kráčal k svojmu trónu na červenom koberci, zatiaľ čo ostatných stráž držala tak aby ich to bolelo.Očami som vyhľadávala Poa. Možno on by mi pomohol. Nevidela som ho. Neviem, čo mám urobiť aby sa to nestalo. Panikárila som. Musím vyslať moje svetlo, lenže neviem ako. Vraj že to ide zo strachu, ktorú aj mám, lenže nejde to.Otec mi hovoril že sa to objaví vtedy keď to najviac potrebujem. Dočerta, teraz to potrebujem, prečo to nejde? Na mojich rukách som naďalej cítila strážové ruky ako ma silno držal  aby som neutiekla .Bolo to zbytočné. Ja by som bez mojich priateľov nikdy neodišla. Teraz je tá chvíľa v ktorej neviem presne aké pocity pociťujem. možno je to strach, možno je to bezradnosť alebo možno aj beznádej. Naozaj neviem.Ale je na 75 percent možné že pociťujem práve teraz v tejto obrovskej hale, ktorá bola skoro prázdna, že pociťujem bezradnosť. Tu by pomohli len dve veci. Moja veľká žiara a už len zázrak. Všimla som si presne tých ľudí, ktorých som videla keď som bola uväznená u Radona. Boli to Rivelenti. Bolo smutné ich vidieť takto stáť sklonené a neviedieť kto sú tu všetci a nevedieť čo sa im stane. Nepekne ma kopli do kolena, čo spôsobilo že som sa sklonila, čo bolo pre mňa najväčším ponížením. Práve som si poklonila pred zlocitným Radonom, ktorý chce zabiť mojich priateľov. Najväčšie poníženie. Ostatný si tiež museli nasilu pokloniť. Všetci sa snažili odtrhnúť od ich zovretia, dokonca aj ja. Ale ich sila bola dvojnásobne silnejšia ako my dokopy. Dočerta, Hazel! Schop sa! Veď vieš špičkovo bojovať, teraz by si to mohla využiť! Povzbudzovala ma hravo a nádejne moja hlava a dúfala že zdvihnem moju nohu a strážcovi kopnem rovno medzi nohy. Bol to veľmi silný a nečakaný kop a stráž spadla na zem a od bolesti zastonal, držiac si svoj rozkrok. Ja som bola voľná a mohla som sa tešiť. Všetci moji priatelia sa na mňa pozerali s nádejou že ich oslobodím. Lenže najprv musím zrovnať všetkých vojakov k zemi, ktorý sa na mňa dúfajúc že ma chytia, hrnú. Radon nebol z toho prekvapený. Vypadal ako keby to očakával a už len čakal kedy budem zase zovretá v ich svalnatých rukách. Odhodlane som sa nadýchla a jak som vytiahla môj meč od otca som prvého podrezala pod krk, ktorý hneď spadol na zem a nehybne tam zostal ležať. Všetkých som zrovnala s jedným mečom a vrhala sa na ich krky, na ich srdce a na ich trup. Všetci do jedného skončili na zemi, plná krve, zlievajúca sa po dokonale umytej dlážke. Ja som to zvládla. Okrem stresu, som cítila aj veľkú pyšnosť a vôlu všetko zvládnuť a dokončiť to.Pozrela som sa na priatelov, ktorý mali ešte stále otvorené dokorán ústa, neveriac čo videli. Strach z nich nejako upadol a zrazu sa cítili som ňou v bezpečí. To isté aj Rivelenty s otočenými tvárami ku mne a vrhali na mňa ich rôznofarebné oči. Ich tváre zvážneli. Neviem prečo. ,,Pozor!" Hneď po Laninom kriku som sa ocitla v sieti z hrubého a pevného vlákna. Snažila som sa nejako vyslobodiť a dúfať že sa ešte dá zachrániť sa. Lenže márna snaha. Bola som uväznená vo veľkej pevnej sieti kde vedľa mňa stála stráž a istili či im tentokrát neuniknem. Tie ich ohavné tváre som spoznala hneď na prvý pohľad, ako som ich spatrila. Bol to Bap a Moob, ako sa na mňa uškŕňali. Moob mal na pravom líci ošklivú hlbokú jazvu, ktorú predtým nemal. A Bap na čele, pekne vyrysovanú dlhú hlbokú jazvu, po ktorej sa až čudujem že prežil. Musel to spôsobiť Radon, keď ma nechali v lese. Aj keby som sa nemala tešiť z ich utrpenia, som bola rada. To je za to ako mi ubližovali celé cesty, keď som išla za nejakými Radonovými nepriateľmi. ,,Hazel, Hazel Hazel.......ty si naozaj myslíš že ja som tak sprostý, že som ani nepomyslel na to že by si sa snažila utiecť ? A ešte predo mnou? Mocným kráľom, ktorého sa všetci bojá?" Radon sa ku mne pomaly približoval s veľkou korunou na hlave a kráľovským krvavo červeným plášťom, ktoré sa pri každom jeho kroku posúvali. Vrhla som na neho nenávistný výraz. ,,Ty? A mocný kráľ, ktorého sa každý bojí? Chlape? Kde žiješ? Vo svojej fantázii?" Vysmiala som sa mu rovno do tváre a hneď mi bolo lepšie, ako sa z jeho výsmešného výrazu zmenil na ponižujúci. ,,Teba by sa nebál ani malá myšká,"  vo vnútri ho to dosť ničilo ale vonku len nahodil ten voj typický posmešný úsmev, kde sa mu jeho hlboké jazvy zdvihli a pričupol si ku mne. Jeho smradľavá vôňa mi šľahala do nosa, a bolo pre mňa veľmi ťažké si nedržať od toho smradu môj malý špicatý nos. ,,Veď ty sa dosmeješ," šepky mi povedal do ucha a ukázal opäť jeho šibalský úsmev. Odtiahol sa odo mňa a ja som si mohla slobodne vydýchnuť. Všetci sme sa pozreli na veľkú a hrubú bránu, ktoré sa pomalá otvárala. Všetci napäto pozerali, ako niekto vchádza do obrovskej haly. Zastavil sa mi dych. To bol Po. Ruky ma dané dozadu pri chrbáte, zviazané pevným lanom a na tvári sa mu zračil strach a beznádej, ako u väčšina z nás. Rýchlo som spozornela a čakala kedy jeho oči pristanú na mne. Laňa bola celá od strachu bez seba. Sledovala každý jeho krok a tajne dúfala že sa nič nepokazí. Bol to pohľad plný lásky. Vzdychla som si keď som si spomenula na Hanninu odseknutú hlavu bezhybne ležiaca na zemi, plná špinavého prachu. By som bola zvedavá či to Po už vie. Za nim hneď vošiel do haly malý chlapček s veľkými tyrkysovými očami a hustými hnedými vlasami. Za chlapčeka ktorý bol veľký po môj pás, šla stráž vyrovnaná ako stĺp. Hneď mi bolo toho malého chlapčeka ľúto, ktorý ešte ani nevedel čo s nim chce urobiť. Všimla som si ak sa po jeho plných lícach kotúľa vodopád sĺz a túži byť pri mamičke a pri otcovi. Ak ešte vôbec žijú. Poa a chlapčeka postavili hneď asi dva metre ďalej od Rivelentov, pozerajúc so strachom v očiach na nich. Stráž im kopla do kolenov, kde sa nútene poklonili a Radon si k nim postavil. Od takého zmätku, ktorá tu prevládala som si všimla medzi Rivelentmi, pokloneného Arného a ako na mňa jedným okom pozeral a druhým po priateľov. Všetci tu mali zviazané ruky pevným lanom, cez ktorý bolo nemožné ujsť. Aj keď sa všetci snažili odviazať lano sa rýchlo vzdali, lebo to bolo takmer nemožné. Bol tu chaos. Ucítila som Poovú radosť a to ma prinútilo znovu k nemu otočiť tvár. Na chvíľu sa nevenoval Radonovi,  len mne s nádejou iskriacich sa v očiach. Hneď nato sa opäť pozrel na Radonové temné oči, túžiace po nesmrteľnosti, ktorú mal hneď na dosah. ,,Takže predo mnou tu stojí poklonený človek, ktorý ma pri najbližšej príležitosti zradil," Radon mal ruky prekrížene pri lone a šibalsky sa usmieval na Poa, ktorý mu nevenoval čo i len malý pohľad. ,,To sa ti nevyplatilo moc, synček môj," poriadne som sa zarazila, pri tejto krátkej ale zato nepochopiteľnej vete. Synček môj. Ako to tým myslel? Veď Poovi zomreli rodičia pri rakovine. Táto informácia, ktorú mi povedal ešte na hrade môjho otca, sa mi zdala dosť vzdialená a na jeho miesto sa tlačila táto šokovaná informácia. Jak som si povedala v mysli že Po je Radonov syn, som si to uvedomila. Práve preto nás Po musel zradiť. Lebo Radon je jeho otec. Vždy keď som sa pozrela na jeho jemné črty tváre, mi niekoho pripomínal. Pripomínal mi Radona, lenže to som hneď vypustila z hlavy. Vtedy som by som ani nepomyslela že Radon je jeho otec a Po jeho syn. Síce jeho oči sú úplne rozdielne, keďže Po je len človek, ale tie ústa sú úplne isté, ten výraz až sa to skutočné nezdá. Bola som sklamaná z toho že mi to Po nepovedal. Ale prečo by ti to aj povedať mal? Veď ty nič o ňom nevieš! Nikdy si sa ho nepýtal či mal sestru, alebo brata. Nikdy si sa ho neopýtala aký bol jeho život, čo rád robí, kde sa narodil a či bol niekedy ešte vôbec šťastný! Nikdy! Vyčítavo mi kričala hlava, aby som si to uvedomila. Mala pravdu. Naprostú pravdu. Nič o ňom neviem. Mal právo mi to nepovedať. Cítila som sa byť za to dosť vinná. Ale ja som ho zachránila. Možno práve preto by mi to mal povedať. ,,Ja už tvoj syn niesom," aj keď si to Po ticho zamrmlal, Radon to dokonale počul. Do jeho prázdneho srdca, ho neporanil. Jemu to bolo azda jedno. ,,Hovor si čo chceš, lenže si stvorený z mojej kráľovskej krve, takže si môj syn," táto skutočnosť ho dosť nahnevala a za chrbátom jeho zaviazané päste pevne zaťal a keby mohol, jednu by mu trafil. ,,Neboj sa, už sa viac trápiť nebudeš," zašepkal mu Radon a zo svojho koženého púzdra zodvihol veľký už na pohľad špicatý meč a nastavil ho nad hlavu, pripravený ho zabiť. ,,Nie!" Začula som Lanin hlas a videla som ako tam bežala. Ja som sa snažila čo najrýchlejšie odtiaľto dostať a zabrániť tejto katastrofe. Po. Radon ,prosím, nezabi ho. Prosila som v hlave, lenže to prdlajs pomôže. Radon si nevšimol ako ku nemu behá Laňa a jak sa jeho čepeľ meča približovala rýchlo k Poovi, ktorý tam už len čakal, kedy vydýchne posledný kyslík, keď zrazu sa Laňa sa postavila pred neho a čepeľ meča bola zapichnutá do jej hrude. ,,Laňa!" Zúfalo som zakričala a od zlosti som začala rýchlejšie a silnejšie trhať to preklliate lano. ,,Nie!" Tentokrát to bola Dalia, u ktorej už pomali štípali bolestivé slzy. Laňa spadla na zem a meč zabodnutý v jej hrudníku držala a utápala sa vo veľkej bolesti. Bože, nie. Všetci boli v šoku a dusili sa v smútku. Dokonca aj chlapček prestal plakať a s poriadne otvorenými očami sa pozeral na túto katastrofu. Vo mne sa búrilo toľko zlosti, že by ma nezastavil ani najsilnejší človek na Zemi. Radon teraz zomrie! Preklínam ťa! Arné sa snažil nejako to lano utrhnúť, lenže neišlo to, tak to skúsim ja. Trhaním to nepôjde. Musím nejaký nôž nájsť pri sebe. Jedným okom som sa ešte pozrela na Poa a Radona. Po sa skláňal nad Laňou, a plakal. Niečo jej hovoril, lenže Radon sa tomu len smial. To má len poháňalo ďalej a keď už som konečne vylovila horkoťažko nejaký ostrý nôž, ktorý ležal ďaleko odo mňa som rezala to prekliate lano. Jednotlivé vlákna lana sa pretrhávali a ja som bola čoraz bližšie k tomu aby som Radona zabila. Prerezala som posledné vlákno, ktorý mi bránil vystúpiť z tohto zajatia a vyliezla som celá nahnevaná.Môj meč ležiaci hneď na zemi pri Trekovi som zodvihla a utekala za Radonom, ktorý sa snažil nenápadne prebodnúť Poa, zatiaľ čo on sa pozeral na Laniné mŕtve telo. Laňa. Ona je mŕtva. Vo mne sa vzbudil ešte viac hnevu a hneď ako si ma Radon všimol a vystrelil jeho pohľad na mňa, som zobrala môj ostrý nôž a vystrelila ho na jeho zranenú nohu, kde bolestivo zastonal. Pribehla som k nemu a meč nastavila hneď na jeho krk. Bol teraz bezradný a utápal sa v strachu.Môj dych sa čoraz viac zrýchľoval, ako som bola nahnevaná a chuť ho hneď teraz zabiť. ,,Tak čo? Ako sa ti to teraz páči?" A keď som cítila ako všetci chcú aby som ho hneď teraz prebodla, som to ešte nechcela. Chcela som aby ešte trpel. Aby trpel presne tak ako ja.  ,,Vieš že jediné zraniteľné miesto rivelenta je srdce?" Zopakovala som jeho poznámku, ktorú mi povedal ešte keď som bola v žalári. ,,Lenže ja niesom nesmrteľný," zasyčal na mňa. ,,Tým lepšie, nebolo múdre zrušiť zmluvu s čarodejnicami, mohol si byť ešte nesmrteľný, lenže pre tvoju hlúposť si dopadol tak že zo žiaľu tvojej mŕtvej dcéry,si skončil takto," pri slove dcéra,som zvýšila hlas, aby sa ho to čo najviac dotklo. Aj sa to podarilo a strach sa zmenil na obrovský hnev. So zaťatými zubami som vytiahla nôž z jeho nohy, kde opäť bolestivo zastonal a hodila ho k Arnému. Jeho tvár sa od bolesti skrivila. ,,Len kvôli tomu že si nedokázal môjmu otcovi odpustiť že ti zabil tvoju dcéru, si musel všetkým ubližovať, buď znásilnením, alebo  fyzickým ublížením, lenže tvoja dcéra je mŕtva a len tak sa nevráti!" Zatiaľ ako som nenávistne a bez úcty chrlila na Radona takéto ranujuce slová, Arné všetkým prerezával pevné laná. Na jednej strane, mi bolo ľúto takéto veci mu hovoriť, lenže keď si spomeniem čo všetko mne a ostatným robil, ma to nezastavilo. ,,Hazel, ver že ešte nieje koniec, ja sa vrátim," jak som držala naďalej môj meč pri jeho spotenom krku a rozhodnutá ho hneď teraz na mieste zabiť, náhle zmizol a po ňom zostal len tečúca čierna krv ako najävčšia temnota na dlážke, ktorá sa tam ligotala. Dočerta! Poobhliadala som sa okolo, dúfajúc že ho niekde zazriem a tým budem mať druhú príležitosť ho zabiť a tentokrát ho bez nejakého rozprávania či váhania prebodnúť mojim vylešteným mečom. Museli ho preniesť tí muži, ktorý mi zobrali Arného pri žalári.Bola som sklamaná keď som ho tu nenašla, a neviem kde by mohol zmiznúť. Otočila som sa ku Lane, ktorá tam bez štipku života ležala. Nad ňou sa všetci skláňali a plakali.Všetky moje emócie sa hromadili do jednej kôpky, čím vznikli malé drobné slzy, pobehajuce po mojej tvári. Je to len moja vina že zomrela.Mala som tomu zabrániť. Mala som sa ja pred nim postaviť. Mne by sa nič nestalo. Výčitky ma trhali na kusy, a mne sa zdalo že nemôžem dýchať. Laňa bola moja priateľka a teraz je mŕtva. Už nikdy ju ja neuvidím na mojich očiach, už nikdy neucítim jej radosť a lásku k Poovi. Ona chcela len to aby jej Po lásku opätoval. Uplakaná som podišla k jej mŕtvemu telu a samovoľne som spadla na kolená hneď vedľa Treka, ktorý jej držal jej stuhnutú a studenú ruku. Bol to hrozný pohľad na to ako tam bezhybne leží, nemožno dýchať, cítiť, hýbať  a hlavne žiť. Plač sa tu ozýval do všetkých strán, až sa zdalo že aj steny plačú. Laňa vypadala ako keby spala. Ako keby len snívala a usmievala sa. Počkať. Ona sa usmieva?  Do očí ma zaštipli ešte viac sĺz, keď som si uvedomila  že zomrela šťastná. Ona bola šťastná že ho zachránila. Toto bola pravá láska. ,,Laňa, prebuď sa prosimťa, ty si to nezaslúžiš," uplakane opakoval Po a jeho slzy dopadali na jej hruď. Ach, keby sa to len stalo. Keby len tušil ako si ja prajem, aby sa zázrakom zobudila a moje slzy by prestali tiecť. Tak si to prajem. Objala som Poa okolo pliec. Cítila som jeho horúci dych a jeho drobné slzičky, padajúce na moje holé plecia. Nechala som ich padať. Ale aj silný človek sa potrebuje raz za čas vyplakať. Spomenula som si ako mi to Po v dopise napísal, keď sme si mysleli že nás zradil. Presne túto vetu som si nejako uložila do pamäte, a práve teraz je čas sa vyplakať.Plakala som na plné obrátky a nechcela som prestať.Chytila som sa Laninej studenej ruky a hriala ich. Prečo ja stále dúfam že sa zobudí? Možno sú to výčitky. Ja neviem. Ničím už niesom istá. Hazel, ver že ešte nieje koniec, ja sa vrátim, povedal Radon  predtým ako mi ušiel. Tá veta mi išla stále v hlave. Kedy sa vráti? A prečo neprišiel môj otec vtedy keď som ho najviac potrebovala? Veď som mu hovorila že idem za nim, tak prečo neišiel somnou? Alebo až neskôr že by prišiel za mnou? Mám zvláštny pocit, že Radon ide za mojim otcom, ho zabiť. Išiel sa mu pomstiť. Okrem toho som neucítila jeho zbabelosť. Bola to pomsta. A v tom som si uvedomila. On mi neušiel. On išiel zabiť môjho otca aby zranil mňa, čo som mu spôsobila. Rýchlo som bežala za Arném. ,,Arné, rýchlo bežme do Hansovho kráľovstva, môj otec je v nebezpečenstve!" 

Fuu, konečne hotová táto časť :)už sa to schyluje k záveru :D kto chce venovačku? Keď tak komu sa páčilo nech dá vote alebo komentííík :3