Hazel: Zázračný svet

je to inak

Smrdelo to tu po hnilobe, skazenom mäse a okrem toho smradu tu bolo veľmi horko. Bála som sa otvoriť oči, lebo som mala strach. Nechcela som vidieť čo sa somnou deje a ani kde sa nachádzam. Zatiaľ som ho tu nepočula, za čo sa mi uľavilo. Pod chrbátom som cítila tvrdú  a špinavú zem. Konečne som sa odvážila otvoriť oči a do oka mi udreli drevá starostlivo poukladané v kruhu kameňov a nad tým tyč, ktorým sa väčšinou otáča mäso aby sa upieklo. Presne ako mi to hovorila Hannah. Takže nakoniec zomrem takouto strašnou smrťou. Cítila som sa hrozne a neuveriteľne som sa bála. Práve sa nachádzam vo veľkej kleci a jediné čo je tu, omrvinka chleba. Schúlila som sa do kĺbka a rozmýšľala som ako odtiaľto utiecť. Celá táto skrýša bola vlastne jaskyňa pod zemou, plná lebiek a kosti, z ktorých sa mi rýchlo striaslo. Boli tu aj poličky, kde boli poukladané rôzne zbytočné veci, čo naznačovalo že zbiera predmety. By ma zaujímalo odkiaľ ich bere. Či ide niekde do mesta si to s pomocou jeho sily zobrať alebo to len nájde niekde v lese, ale to je tá najmenej pravdepodobnejšia možnosť. Stále ho nepočujem a dúfala som že ho počuť ani nebudem. Vymýšľala som nejaký plán ako újsť, ale nedalo sa. Táto klietka bola dosť pevná a tesná. Každá jedna drevená tyčka bola blízko asi 3 milimetre, takže ani som nepomyslela na to že by som utiekla prelezením. Vstala som a a pohla som jednou drevenou tyčkou, dúfajúc že sa to zlomí. Bolo to pevné ako oceľ a ja som stratila poslednú nádej. Rozmýšľala som nad všetkými ľudmi, ktorých som mala rada.Arné,Po,Hannah a Gréta, mamu a otca, ktorých si už pomali nepamätám. Ani Lily, nikoho zo zeme. Vedela som že ak tu ešte dlhšie zostanem tak na všetkých úplne zabudnem. Raz som vyskúšala nakresliť zem, ale neobjavila sa predomňou žiadna modrá záhadna guľa ako predtým. Hneď som pochopila, že sa mi to najprv musí prisniť, ale kedy to bude?Ničomu nerozumiem. Prečo som sa sem dostala? Prečo sa mi ten sen prisnil a prečo sa mi teraz nechce zjaviť? Čo presne je ten rivelent? Načo chce Radon rivelentov? Prečo chce byť Radon nesmrteľný? Kdo je to presne Arné a strážci obdarených? Niekedy si myslím že do tohto sveta nepatrím. Nič o ňom neviem a ani neviem aké zázračné stvorenia tu sú. Jediná pozitívna vec bola len Arné a moji kamaráti, ináč nič. Chcem  sa vrátiť domov, ale potom si spomeniem že potom už nikdy neuvidím Arného a to mi trhá srdce. Je tu možno ešte nejaká nádej že ma niekto zachráni. Buď Radon,ktorý ma ešte potrebuje rozhodne živú, ale to by som radšej zomrela,ako byť opäť s nim. A kdovie či už vie že ma tento obor chytil. Z vchodu som počula kroky. Veľké dupotu a hneď som posúdila že je to obor. Na ruke niesol mŕtveho tvora, ktorého som nikdy v živote nevidela. Vypadal skoro ako človek,lenže bol celý biely, hlava bola holohlavá, zuby ostré ako nôž a vychrtnutý, ako keby nejedol hádam aj 4 roky. Z toho netvora išiel strach. Obor ju položil na zem a hlasne dýchal. Ale tentokrát rýchlejšie a silnejšie. „K čertu s nim," zanadával hrubým hlasom, až som nad tým musela žasnúť. Posunula som sa ďalej dozadu, až som narazila do drevenej tyče. Cítila som sa tu tak malá, ako muška. Bolo to tu všetko tak obrovské, že aj šparátko by bolo odomňa 6 metrov dlhý. Chytila som si kolená a čakala čo urobí. Zatiaľ len pripravoval pomocou dvoch kameňov oheň, nad čím opäť len nadával. Páčil sa mi jeho hlas. Ale to bolo jediné čo sa mi na neho páčilo. Pochybujem že by sa mi páčilo jeho otrhané špinavé oblečenie,jeho ohavná tvár. Ale všimla som si aj ľútosť a nevinnosť v jeho očiach. Nachvíľu mi ho bolo ľúto, ale spomenula som si že ma práve uniesol a pripravuje sa ma zjesť, hrozne krutou smrťou. Hneď som si to rozmyslela a pevnejšie som si chytila kolená, na ktorých som mala ešte vyschnutú ružovú tekutinu,o ktorej som ani nevedela. Keď sa obrovi už podarilo urobiť oheň, spokojne si sadol na obrovskú drevenú stoličku a po dlhom čase sa na mňa pozrel jeho veľkými guľatými modrými očami, až sa mi striaslo. Nebolo príjemne cítiť jeho pohľad na mňa, musela som skloniť hlavu a dúfať že sa pozrie niekam inam. Ale márne. Mala som chuť mu niečo povedať a nabrať odvahu. Čo sa mi nakoniec aj podarilo. „Čo somňou bude?" Opýtala som sa, pričom sa mi triasol hlas. On sa na mňa stále pozeral s ustarosteným pohľadom. „Nič," prerušil ticho a ja som nevedela čo na to povedať. Rozmýšľala som či si zo mňa nerobí len srandu alebo to myslí vážne,o čom pochybujem. „Ako nič?" Zmohla som sa na otázku a ešte stále som sa triasla. „Ja ti neublížim," povedal a ja som mu nachvíľu uverila, ale hneď som to zmenila, keď sa tváril vážne. Vstal a priblížil sa ku mne, načo som sa posúvala dozadu, aj keď som vedela že viac sa to už ani nedá. Chytila som sa môjho pásu, či tam nemám meč ale márne. Keď si ma zobral sem, mi zrejme vypadla na zem. Keď už otváral klec, som zatvorila oči a dúfala že ma vráti naspäť. Nohavice,plásť a tričko som mala úplne premočené a špinavé, ale zima mi nebola, keďže tú kúril. Položil ma prekvapivo na stôl, ale ja som stále neotvárala oči. Stále som sa bála. Keď už som necítila jeho pach, som sa odvážila otvoriť oči a cítila som sa ešte menšia ako keď som bola v klietke. Na zemi ešte vždy ležal mŕtvy tvor, z ktorého ešte stále krvácalo. Poobhliadala som sa tu. Stále to tu bolo neútulne a špinavé. Napravo ležala posteľ, bez žiadnych duchien, Všade boli obrovské poličky a a nich poukladané jeho nazbierané predmety. Na pravom rohu zase porozhadzované kosti zvierat. Bola som zmätená. Prečo ma sem položil a čo skutočne myslel tým že mi neublíži? Upravila som si svoj plášt a pozerala na neho. Rozhodovala som sa či mám újsť alebo tu zostať. Ale keď východ je tak blízko na dosah, kde by som bola slobodná. Ale aj niečo ma priťahovalo k tomu tu zostať a vypočuť si ho. Cítim že je to dôležité. Obor stál hneď oproti mne a bol väčší asi aj o 13 metrov. Díval sa na mňa. „Čo ste zač?" Opýtala som sa a zahľadela som sa, aby mal pocit že mi na tom veľmi záleží. Prechádzal sa nervózne po jaskyni, až nakoniec si zobral do ruky jeden z jeho nazbieraných predmetov, čož je len obyčajná lyžičká a oproti jeho veľkosti je to ako pre nás len špáratko.Hral sa s nim. Vyzeral dosť rozrušene. „Ja ti nechcem ublížiť, žiadnemu človeku nechcem ublížiť!" Nakričal jeho hrubým hlasom až som spadla na zem. Mi to trochu pripadalo aj psycho. Veľmi ho to sralo, ako som ho videla čo naznačovalo, jak hádzal veci na zem. Obri sa vyznačujú hlavne svojou agresivitou a teraz sa to stalo. Asi by som tu nemala byť, keď je tak agresívny. Stále hádzal veci na zem a rýchlejšie dýchal. „Dosť!" Nakoniec som nakričala a prestal. Na zemi boli porozhadzované okrem jeho nazbieraných predmetov aj jeho obrovské poličky. „Ako to myslíš? Veď si mäsožravec?" priblížila som bližšie ku kraju, aby sme sa lepšie videli aj keď to moc nepomohlo. Na rukách stále držal pár vecí čo ležali na už popadaných poličkách. „Ale ja ľudí nežerem! Len zvieratá!" Kričal na mňa a pár jeho slín pristálo na mňa. Jeho obrovských slín, vďaka ktorým som bola celá mokrá. Nechutný sliz som si zo seba otrela a nahodila som nechutný grimasu. „Ale prečo potom o vás hovoria že jete ľudí?" opýtala som sa. „My obri žereme aj ľudí, ale ja ich nežerem," už kľudnejším hlasom povedal. Teraz mi ho bolo veľmi ľúto. Bolo mi ľúto že nieje viac takých obrov, aj keď aj agresívnejší. Zrazu som na neho zmenila úplne iný pohľad a začala som ho mať za to rada. „Ako sa voláš?" opýtala som sa, keď si sadol na stoličku. „Uber," Uber, zopakovala som si v mysli. Slušné meno. „Uber, povedz mi, prečo si ma sem priviedol?" sadla som si na kraj.„No lebo.....keď si spadla, videl som nablízku veľa tých nebezpečných stvorení, ako napríklad upírov, smrti víly a trpaslíci," tak on mi vlastne zachránil život a ja som si myslela že ma chce zabiť. Vlastne to bolo pochopiteľné, lebo nikdo okrem neho neje ľudí. Pochopila som že aké som ja mala šťastie.