Hazel: Zázračný svet

udobrovanie

Nebola som si istá. Nechcela som tomu veriť aj keď niekde vnútri som aj uverila že to je pravda. Práve preto sa mi zdalo že som ich niekedy uvidela. že som pocítila ich blízkosť a cítila ich vôňu. Nedokázala som uveriť tomu že mi moji akože rodičia po celý ten čas, čo sme trávili toľko času avenovali mni toľko času v reštauráciach či na kúpaliskách, nepovedali pravdu. Bola som nahnevaná. Na obidvoch rodičov. A tak trochu aj na seba. Keby som tu kresbu nenakreslila, vôbec by som sa tu nezjavila. Aj keby som nevedela že moji rodičia žijú práve tu, vo svete Aladfar, ale aspoň by som nevedela že celý môj život je len jedno veľké klamstvo. Bola by som naďalej šťastná a užívala si svoje chvíle spoločne s rodičmi alebo s Lily. Teraz sa len tak akurát trápim. Keď som sem prišla ma uväznil Radon, mysliac si že som čarodejnica, ale keď zistil že ja som rivelentka a že mám obdarenie dobre bojovať tak ma len využíval na zabíjanie jeho nepriateľov. Bil ma, aj keď ma to nebolelo. Všetko je celé zle a komplikované. Niekedy sa mi chce veľmi plakať. Aj keď sa na rodičov na Zemi stále hnevám, radšej by som sa tam vrátila, aj keď som sa tu asi narodila. Tam ma obklopovala láska, aj keď tu ma čiastočne obklopuje a to len vďaka mojim priateľom.  Arné, Po, Lór, Lóra, Laňa, Dália, Frodo, Trek, Wer a ostatný. To je jediné dobro čo ma postretlo. Ale keď si pomyslím že celý môj život je klamstvo, je mi do plaču. Sedela som opretá v stajni hneď pod hlavou môjho koňa. Keby mohol ten kôň rozprávať, určite by mi povedal niečo povzbudivé, lenže nemôže. Rozmýšľala som nad všetkým a snažila sa udržať slzy. Počula som kroky ako sa ku mne niekto blíži. Bol to kráľ Hans. Nemal tentokrát korunu na sebe. Ale oblečené mal to isté ako predtým. Vedela som že mi to chce všetko vysvetliť, a ja som ešte nebola rozhodnutá ako sa mám k nemu správať. Mám byť na neho nahnevaná, lebo ma opustil a poslal ma na Zem? Možno mal na to veľmi dobrý dôvod. Potrebujem vysvetlenie. Rozhodla som sa že budem k nemu milá. Nemôžem ho odsudzovať ešte predtým ako mi to vysvetlí. Postavil sa pri mne. ,,Ahoj," nevedel ako sa má tváriť. Videla som ako bol celý bez seba že ma vidí. ,,Ahoj," snažila som sa milo ho pozdraviť. ,,Môžem si prisadnúť?" spokojne som prikývla a poriadne som sa nadýchla. Nastalo trápne ticho. Nevedeli sme ako začať a kde začať. Je tak veľa otázok na čo sa chcem opýtať, že by sme tu presedeli dva dni. ,,Si naozaj môj otec?" Konečne som začala a prerušilo to trápne ticho. Usmial sa. ,,Áno, tým jediným som si úplne istý," na sekundu som pozdvihla kútik úst a rýchlo som ho vrátilo do predošlého výrazu. ,,Ako sa to stalo? Prečo ste ma tam poslali?" Opýtala som sa pozerajúc na moje ruky, pričom som počula jeho vydýchnutie. ,,Vieš, Radon predtým nebol vždy zlý, vtedy bol ten najčestnejší človek akého som kedy videl a hlavne bol to môj priateľ," v mysli som sa zasmiala. Predstavovala som si Radona dobrého a milosrdného človeka. Ale to mi je teraz akurát tak na smiech. ,,Tvoja matka otehotnela a vtedy keď sa začala veľká bitka medzi nami a mestom Lanadárie bola už v deviatom mesiaci," pokračoval, pričom svoj pohľad zameriaval na mňa. ,,Bola to veľká bitka, kde bojovala aj Radonová manželka," povedal. ,,Radon mal aj dcéru Jasmínu, bolo to krásne dievčatko, vtedy mala asi päť rokov, lenže ona túžila po dobrodružstve a hlavne chcela vidieť boj, tak sa tajne prepašovala až pri mesto Lanadárie kde sa tá bitka konala," v mysli som si predstavovala ako sa mohol mať Radon aj s jeho manželkou radi. Čo by asi s ňou robil teraz? Ani na to nechcem pomyslieť. ,,Aj keď sme mali spojené vojiská spoločne s Radonom, Lanadária bola oveľa silnejšia a my sme prehrávali.Jja som bol veľmi vynervovaný a zabíjal som všetko okolo seba, okrem naších vojakov, lenže Jasmínu som si nevšimol," takmer som nedýchala. Vedela som presne ako to pokračovalo, a bolo mi z toho zle. Veď bolo to ešte dieťa. ,,a ty si ju zabil," doplnila som a po dlhej chvíli som sa pozrela na jeho tvár. ,,Áno, a ver mi nechcel som to,"povedal. ,,Oznámili mi že moja žena rodí, tak som tam rýchlo dobehol, aj keď som nechcel to malé stvorenie nechať ale musel som tam ísť. Keď som tam prišiel už rodila a kričala od bolesti. Bol som šťastný ale aj zároveň veľmi smutný. To dievčatko som mal rád a doteraz si vyčítam toho ako som ju zabil," sklonil hlavu. Videla som ako bolo pre neho veľmi ťažké o tom hovoriť. ,,Na chvíľu som pozrel na kúzelnú bublinu čo sa tam deje, videl som ako sa Radon skláňa nad svojou krásnou dcérkou a cítil som že sa mi chce pomstiť. Cítil som že to chce urobiť hneď teraz a chcel aby si zomrela. Chce aby sme ucítilo to isté ako  ja. Vedel to že ja som ju zabil,neviem odkiaľ. Do miestnosti prišiel vtedy keď moja žena porodila a stihol som ťa premiestniť na planétu Zem, s vedomím že tam sa ti nič nestane a budeš v naprostom bezpečí," zrazu mi to dávalo zmysel. Ale stále mám niekoľko otázok na ktoré chcem odpoveď. ,,Odvtedy je Radon takto uzavretý do seba?" prikývol. ,,Už od malička túžil byť rivelentom, lenže boh mu to nedoprial a tak hľadal čarodejky, ktoré by mu to mohli darovať," zamračila som sa. Toľko informácii o ktorých som nevedela, a dozviem sa to tak zhurta. ,,Keď ich našiel, ich prosil o to byť rivelentom lenže keď chcete niečo od čarodejok, musíte im niečo aj dať," kútikom úst sa usmial. ,,Tak im dal svoj sľub," opäť sa pozrel na mňa a pozeral sa do mojej začudovanej tváre. ,,Aký sľub?" Opýtala som sa. ,,Taký sľub, že nebude tým nikomu ubližovať a nebude zabíjať," nadýchla som sa, lebo som skoro ani nedýchala. ,,Lenže on to porušil, a keď to bolo po tom ako som mu znenazdajky zabil jeho dcéru, nemal emócie a sľub porušil tým že zabil jeho manželku," pozrel sa na svoje ruky. ,,Čarodejky mu síce rivelentstvo neodobrali, ale keď je rivelent bez nesmrteľnosti čo je to za rivelenta? Odobrali mu nesmrteľnosť, po čom vždy tak veľmi túžil," na jednej strane mi bolo Radona ľúto. Veď keď stratíte svoje dieťa je to najhoršie čo môže byť. Nedávala som za vinu otcovi že zabil jeho dcéru, lebo on za to nemôže. Nemohol tušiť že to bola jeho dcéra, netušil že jeho dcéra  sa prepašuje rovno na to vojisko. ,,A teraz hľadá rivelentov z celého sveta Aladfar a vrátane toho malého chlapca s tým úžasným obdarením," doplnila som a pozrela sa mu do očí. ,,Správne, ten chlapec patrí do skupiny Degárie, čiže je degárit o stupeň vyššia úroveň ako rivelenti," opäť som prestala dýchať. Veď tá skupina Degárie môžem byť aj ja. Ja mám tiež také schopnosti ako ten chlapec. ,,Čo všetko dokážu Degáristy?" 

,,Majú viac obdarení ako Rivelenty. Rivelenty majú len tri, lenže Degáristy ich majú viac, nikto nevie presne koľko, niekto ich má 10 iný dokonca aj dvadsať, lenže tých je veľmi málo a objavujú sa len zriedkavo,"  možno som predsa Degáristka. Ale nie som si tým istá a tiež nie som si istá či mám otcovi povedať o mojom obdarení. ,,A jak ho získa a ostatných rivelentov, a keďže sa rivelentov nedá len tak zabiť tak od nich len ich silu vysaje, ale bez toho Degáristu, toho chlapca to nebude dokonalé," Na chvíľu som bola veľmi rada že Radon je uväznený vo väznici. Lenže viem že niečo chystá. Toto sa na neho vôbec nepodobá. Nikdy by sa takto nevzdal, radšej by zomrel akoby sa vzdal. Musím na neho dávať väčší pozor. ,,Takže takto to je," pošepkala som si skôr pre seba ako pre neho. ,,A prečo ma nespoznal? Prečo nevedel že som presne tvoja dcéra?" Všimla som si ako bol rád že som povedala to slovo, ktoré sa aj mne ťažko vyslovovalo. ,,Lebo on ťa nevidel a my sme mu povedali že si pri pôrode zomrela," pomrvila som sa na mieste a pozrela som sa mu hlboko do jeho modrých očí. Práve zotmievalo. ,,A prečo ja som rivelentka keď vy nieste?" Táto otázka mi ležala v hlave dosť dlho a ja som ho konečne vyhŕkla von. ,,Ja som kúzelník a tvoja matka dobrá bojovnica, to keď sa spojí dokopy, vznikne....." zamyslel sa. ,,Ty nemôžeš byť Rivelentka," nervózne vstal a prechádzal sa. Vypadal dosť prekvapene. ,,Veď ty si Degáristka," zasmial sa. Vypadal byť dosť šťastný ale aj ustaraný. Vedel že je to nebezpečné, ale zato aj vedel aké je to vzrušujúce byť Degáristkou. ,,Nevieš aké máš ty obdarenie?" Poslednou dobou som si všimla ako ja u nieoho cítim jeho pocity. Cítim jeho pocity. Aj teraz cítim ako sa cíti. Je šťastný že ma vidí po toľko rokov a najradšej by ma vyobjímal k smrti. Je rád že som Degáristka ale zároveň sa aj o mňa bojí, pretože Degáristy majú dosť veľkú hodnotu. ,,A ako si sa sem dostala?" Vstala som po dlhej dobe, a podišla k nemu. ,,Raz sa mi sníval sen, ktorý chcel aby som nakreslila jeden obraz, bol to tento les a tak som ho nakreslila," otec kypel od nedočkavosti. ,,Predo mnou sa objavila veľká modrá guľa, ktorá ma preniesla až do toho lesa," otec sa mi zdal každú chvíľu sympatickejší a sympatickejší. Nachvíľu som mu odpustila a usmiala som sa, čo mi aj opätoval. ,,Obdarenie? Keď niečo nakreslím to oživne, viem špičkovo bojovať, viem ucítiť u niekoho ich pocity....."ukazovala som popri tým na prstoch. ,,Takže apoň viem po kom máš to obdarenie dobre bojovať," usmiala som sa. ,,A ďalšie schopnosti zistíš až neskôr," povedalmi otec,ktorý ešte vždy kypel od hrdosti. Potom som si spomenula ako vyliezla zo mňa tá žiara, keď išiel Radon zabiť Poa. Vtedy som cítila strach ale aj obrovskú energiu. Rozhodovala som sa či mu to mám povedať. Možno by on o tom mohol vedieť viac. ,, Otec, ešte predtým ako si tam prišiel, Radon chcel zabiť Poa, a v tej chvíli som zacítila strach ale aj zároveň obrovskú energiu, a v tom sa vo mne objavila žiara, ktorú keď som namierila na Radona som ho uhodila," otec nevypadal nejako prekvapene, vypadal na to že bol ešte šťastnejší. Cítila som ako bol šťatný z mojich schopností. A najšťastnejší bol keď som sa konečne vrátila. Ale bol aj zároveň smutný že tu nebol keď som už bola menšia. Aj ja som cítila že mi chýbal. Začala som ho mať rada. ,,To je tvoja tajná zbraň, ktorá sa objaví vtedy keď to najviac potrebuješ a hlavne keď u teba ucíti strach z nejakého človeka, ale nie vtedy keď máš strach zo okolia," jak som si to zrátala tak mám v podstate štyri obdarenia. Štyri skvelé obdarenie za ktoré som bola v podstate dosť hrdá. Jak som rozmýšľala ako to je keď  je človek Degárist a dokáže mať oveľa viac schopností ako Rivelent . Jak som zašla nad tým mi otec rozprával ako sa spoznal s mamu. Mama bola len obyčajná dedinčanka, zatiaľ čo otec bol ešte princ. Raz keď sa otec prechádzal po dedine ako chudbný dedinčan stretol nádherné dievča, jak pracovala celá špinavá a vychudnutá na poli. Dal si s ňou slovo a zistil že majú niečo aj spoločného. Každý deň za ňou chodil a pomáhal jej, pričom aj jej kupoval nejaké jedlo. Ona nevedela že je princ ale aj ona ho začala mať rada. Lenže jej otec si neželal aby sa s ním stretávala  a kvôli tomu bola veľmi smutná. Lenže otec to nenechal len tak a tak sa s ňou stretával cez noc. Pobozkali sa hneď v prvú noc kedy sa stretli a bola to láska, akú kedy nikdo nevidel. Bola to pre neho tá najdokonalejšia žena. Nebola ako tie princeze ,ktoré jej otec prideloval. Bola čestná, skromná, krásna,milá a láskava. Vedel že to je jeho pravá láska a ona si zaslúži vedieť pravdu. Keď k nej prišiel štvrtú noc jej povedal kto je.  Bola vo veľkom šoku a vnútri bola dosť nahnevaná ale aj zároveň prekvapená. Nevedela ako na to zareagovať, ale pomyslela si že ho má rada aj keď je princ. On vedel že by ho mala rada aj keď by bol chudobný so špinavými handrami a vychrtnutým telom. A tak sa oni spoznali. Potom som mu ja rozprávala čo som robila keď som prišla do tohto sveta a čo mi robil Radon. Nebol z toho moc nadšený. Bol nahnevaný a ľutoval že to zistil až teraz že som tu. Ale snažil sa byť optimista, čo om u neho tiež zistila. ,,Mám ťa rád," uznal a pohladkal po líci. ,,Aj ja teba," sputila som zo seba vetu ktorú som si nikdy nemyslela že poviem. On sa na to usmial a poriadne ma objal.