Hazel: Zázračný svet

epilóg 2

V hlave sa mo ozývali výčitky silnejšie ako bijúce zvonce v kostole oznamujúce omšu.Mala by som byť rada že v mojom srdci bude vládnuť už len ticho a pokoj. Už len kvôli tomu že Radona som dokázala zavrieť za mreže. Niekedy som v jeho očiach spatrila dobro. Aj keď to bolo velmi ďaleko ale bolo tam. Tajne som dúfala, v hlbke mojej zranenej duše že on tiez ucíti výčitky, voči tomu čo spravil tak  ako ja. Sedel by presne na moste na špinavej zemi ako ja a rozmýšlal nad tým ake zlo vykonal a rozmýslať ako sa tých velkých výčitiek zbaviť. Lenže aj keby veľmi chcel sa to nedá a výčitky i zármutok ho budú vnútri týrať a on nebude vedieť ako to zastaviť. Áno. Uväznila ho žena. Dokázala som ho skoliť narozdiel od ostatných princov, šlachticov, rytierov a panovníkov ktorý sa ho snažili zabiť ale bezúspešne. Tí skončili v priepasti smrti ako to Radon nazýva. A ja Hazel, ho skolila aj keď som musela prísť o svoju kamarátku a Poinu priateľku. Ale tým že som ho len uväznila. Nezabila som ho, lebo som u neho ucítila dobro aj keď má obdarenie nemilosrdnosti a vykonávavosti neustále zla bez štipku dobra.Ja neverím tomu že je len zlý, keď pred niekolkými rokmi bol schopný pomáhať a byť ku všetkým dobrý a milosrdný. Nejaká kvapôčka dobra u neho musí tiecť, aj keď sa tomu nechce poddať. Každou chvílou sa ma zmocnovala nervozita z pohLadov dedinčanov, ktorý sa na mňa pozerali ako keby som bola blázon. Možno aj mali dôvod si to myslieť. Veď kto by len tak sedel na moste a neustále videl pred seba ich nohy kráčajúce na trhy. Našťastie nevedeli že ja som princezná, lebo som mala tvár skrytú kapucňou a spoľahlivo som si nim zakrývala tvár ale aj moje oči.Ľudia tu neboli taký ako u Radona. Boli tu šťastný a neboli vychudnutý. Hlavne deti tu boli najšťastnejšie. Šťastne sa tu hrali a skakáli okolo matkiných nohách a neustále si vyžadovali niečo sladké. Hans bol veľmi dobrý král a moja matka Henna bola ešte lepšia.  Snažili sa čo najviac dopriať ich ľudu toľko blaha ako ich financie dovolili. Bolo to zvláštne že ja som dcéra kráľa a královnej. Stále tomu nedokážem uveriť a stále si musím zvykať že somn princezná a môj život bude iný a ťažší.  Budem musieť byť každý deň namalovaná a vhodne oblečená a upravená. Bojím sa že nebudem taká ako predtým. Rozhodne nechcem nosiť každý deň šaty, mne bohato postačia aj nohavice z elastánu, a kožené tričko s výstrihom.V nich sa cítim tak najpohodlnejšie a lepšie sa mi tak bojuje. ,,Ahoj," prerušil ma detský hlas ozývajúci sa hneď predomnou. Jak som zdvihla zrak k nemu mi slnko zaštípalo oči a jediné čo som videla len siluetu nejakého dieťaťa.  ,,Ako sa máš?" Svoju ruku som zložila z čela vtedy keď sa malý chlapec ku mne sklonil a pozeral sa na mňa jeho tyrkysovými očami a pozorne ma skúmal. Bol to ten malý chlapec. Dosť ma prekvapilo, jak sa tu zjavil. Bola som rada že niesom jedina Degásritka. Pripadal mi taký dosť samostatný, už len na prvý pohľad. ,,Ahoj, celkom fajn, kedy ťa sem priviedli?"samoľubo som sa na neho usmiala keď si vedľa mňa sadol  a usmiaval sa na mňa. Nachvíľu mi pripadal ako keby to bol Arné. Taký úsmev mi tiež vždy obdaruje. ,,Pred asi dvoma hodinami ako aj ostatných,"nevšímala som si ho. Práve teraz som chcela byť sama a trošku mi prekážala jeho blízkosť. Nieže by som ho nemala rada, lenže potreovala som si striediť moje zmätené myšlienky a postaviť sa nejako na nohy.  ,,Je mi ľúto tvojej priateľky," jeho úsmev sa náhle stratil a vystriedal ho pohľad plná ľútosti. Na to som len nemo prikývla a naďalej sa sústredila na moje prsty, s ktorými som sa nervózne hrala. Nepotrebujem aby ma niekto ľutoval. Nepomôže to k tomu aby Hannah či Laňa vstali z mŕtvých. ,,Ako sa voláš?" Darovala som mu otázku a hneď na to som na neho spoza kapucni ukázala moje oči, ktoré ho dosť uchvátili.Konečne ich uvidel zblízka a veľmi mi ich obdivoval.  Takisto aj moju odvahu a statočnosť. Lenže na to doplatili aj moji priatelia a ja som sklamala. ,,Moje meno je Ike, a ty si Hazel že?" Spokojne som prikývla a nič som k tomu nepovedala. K tomu som sa len nadýchla a musela znášať jeho pohľad na mňa čo ma ešte viac znervózňovalo. ,,Aké máš obdarenie?" Zaznela mi jeho otázka v ušiach a vypadal že by veľmi chcel vedieť moje obdarenie. ,,Dokážem ucítiť iných pocity, dokážem oživiť kresbu, taktiež aj vypudiť svetlo ktoré protívnika náhle skolí a aj viem úžasne bojovať,"ústa sa mi rozšírili do letmého úsmevu, keď som si spomenula ako som sa s otcom spoznávala a hovoril mi že som Degáristka a nie Rivelentka. Vtedy som ešte neverila že oni sú moji rodičia, tak som im ani trošku neverila. Uvedomila som si že s nimi trávim veľmi málo času.Zhľadom na to že skoro umreli Radonovými rukami, by som mala s nimi tráviť vzlášť najviac času.  ,,Ty?" Vrátila som mu otázku a zvedavo som na neho uprela zrak. ,,Dokážem tiež oživiť veci z kresby,viem sa rozprávať so zvieraťami, viem hrať na akýkoľvek hudobný nástroj, a ostatné ešte len zisťujem," závidela som mu tieto obdarenia. Vždy som chcela vedieť hrať na akýkoľvek hudobný nástroj, a rozprávanie so zvieraťami môže byť tiež veľmi vzrušujúce. Letmo som prikývla skryjúc moju závisť. Chcela som už ísť do hradu. Bola mi zima aj keď som mala hrejivý plášt. Nechcela som prejaviť  pocit zimy.Nemala som rada keď ma videli pri tom že mi je zima a dávali mi ich plášt. Nie to nepotrebujem. Pre mňa je to stále prejav slabosti,a nepotrebujem aby mi niekto robil láskavosť. ,,Máš aj rodičov?" Po chvíli tcha som vyslovila a on náhle zosmutnel, aj keď to nedával najavo. ,,Vieš ja som tiež vyrastal na planéte Zem, lebo ma tam rodičia poslali," vo mne sa zbudil veľký súcit a chápavosť, so zmesou prekvapivosti. Naozaj musia všetkých Degáristov posielať na Zem? Aj keď vedia že sa raz aj tak vrátime? Skrčila som čelom a nedočkavo som čakala, čo mi ešte k tomu povie. ,,Stalo sa mi presne to isté čo sa stalo tebe, prisnil sa mi sen o kresbe ktorej sa snívalo aj tebe a tak som túžil to nakresliť, hneď nato sa mi objavila modrá guľa a skončil som v lese," Ike mal stále sklonenú hlavu k nohám a tváril sa ako keby som pri nom nesedela a vo svojej hlave si neustále premietal všetko čo sa mu stalo, keď sa sem dostal. ,,Jeligož ešte stále nedokážem nájsť moju rodinu, tak si ma zobral Lord Mazarecký, ktorý sa ku mne správal nie najlepšie,"  poriadne sa nadýchol a chystal sa povedať ďalšiu vetu. ,,Ale dával mi dostatočnú potravu ráno i večer, dával mi aj piť, žil som si skvele, až na to že bol alkoholik a neustále ma bil, keď už ma mal dosť mu vtedy akurát Radon dal ponuku, peniaze za mňa, hneď to prijal," trošku mi pripomína mňa, keď som sem prišla a Radon mi dal ponuku život za to aby som mu zabíjala jeho nepriateľov. Bil ma presne tak ako Lord mazarecký Ikea, ale dával mi potrebné blaho. Sme si úplne rovnaký. ,,Ale ty si bolesť predsa necítil, či áno?" pokrútil nesúhlasne hlavou a jeho oči nasmerovali rovno ku mne. ,,Necítil, ale ty určite veľmi dobre vieš aké je to nepríjemne, keď ťa niekdo bije, necítiš to ale raní ťa to zvnútra," áno. Mal pravdu. Človek si povie že Degáristy alebo Rivelenty majú to šťastie že necítia bolesť, ale to nieje celkom pravda. Bolesť necítime, ale vo vnútri nás ničí žiaľ a vytvorí sa nám vždy taká chrča bolesti, ktorá sa dá veľmi ťažko zbaviť. ,,To mi je veľmi ľúto, veľmi dobre ťa chápem," položila som moju ruku na jeho rameno, a nasilu zdvihla kútik mojich úst dúfajúc že aj na jeho ústach vyčarím nejaký ten malý úsmev. ,,Viem, no poďme, začína byť už zima," pomohol mi vstať a ja som bola zrazu prekvapená ako sa chová zodpovedne a samostatne. Spoločne sme smerovali na hrad, ja s kapucňou priloženú na tvári. Už v hrade na mňa všetci pozerali až mi to bolo nepríjemné. Nedalo sa to vydržať, musela som ísť do izby a vyspať sa z tohoto ťažkého dňa aj keď bolo ešte popoludnie a slniečko ešte vždy bolo nad obzorom a usmievalo sa na nás. Ale jak som prechádzala veľkou priestrannou chodbou, som uvidela presne tie isté tváre, ktoré boli uväznené v Radonovom kráľovstve, a už len čakali na to kedy im Radon zoberie ich nesmrteľnosť.Áno, boli to rivelenty, ktorý sa tu šťastne zhovárali v nových oblekoch. Boli tu rôzne pohlavie a rôzne farby očí. Nikdo nemal tie isté očí ako iný. Usmiala som nad ich šťastie a aj keď som s nimi chcela hodiť reč, nemohla som, kvôli veľkej únave a uzimenému telu, ktorá sa aj keď som bola vnútri triasla. Aj keď slabšie ako keď som bola na moste. Spokojne som si ľahla na posteľ, bez toho aby som sa vyzliekla a vyzula čižmy. Ucítila som že ešte aj tak nieje koniec. Že sa niečo stane, a ja sa bojím že v dôsledku toho zase o niekoho prídem a ja to už tak nezvládnem ako teraz.Otočená ku oknu som pozerala na krásu Hansoveho mesta, voľne pobehujúcich ľudí a deti skákajúcich pri ich rodičoch. Aspoň tí sa majú dobre. Aj keď som zažila toľko zla a smútku či sklamania, som zažila aj niečo dobré. Stretla som Arného, aj mojich priateľov. Tak aj Poa, na ktorého už niesom tak nahnevaná ako predtým. Na Ubera, ktorý ma zachránil, na Arianu, ktorá ma sprevádzala na cestu k nejakému vidieku,  aj keď to bol rovno Radonové kráľovstvo. Našla som mojich skutočných rodičov, z kráľovského rodu. Aj Hannah, Berthu či Grétu. Všetci mi boli oporou a na to len tak nezabudnem. Chrča na srdci, ktorá mi spôsobila smrť Hannah, sa mi už obnovuje, aj keď mi stále chýba. Takisto ako Laňa, ktorá sa obetovala za Poa. Všetkých mám veľmi rada a toto bolo skutočné priateľstvo. Bola tomoja rodina.

Huráá! Už je to slávnostne dokončené a vy už môžete očakávať druhú knihu ^_^ ešte urobím kapitolu PAR SLOVNA ZAVER  a hotovo! a ešte sem aj napíšem že prvá časť druhej knihy je hotová ^_^ tak už len na to čakajte a prečítajte si to ^_^nech mám tiež taký úspech ako na tejtojednote ^_^  ste všetci skvelý! Vďaka vám som to vybojovala takto ^_^ ak mám vám povedať pravdu keď som túto knihu začala písať bola som naň pyšná,ale už v polovičke ma to prestalo baviť a asi dva mesiace som to nepísala :/ ale vďaka vaším povzbudivím komentom som to začala opäť písať, lebo ste mi dali veľkú motiváciu a ja som si povedala že to spravím aj keby som sa mala na hlavu postaviť ^_^ to vďaka vám som to dokončila budem robiť aj dvojku možno aj trojku ^_^ tak ešte raz vám veľmi ďakujem a čakajte ešte na jednu časť a to je tých pár slov na záver ^_^ tam bude všetko čo malo byť a čo nemalo byť, čo som chcela aby to bolo a nakoniec som to zmenila a tak :D tak pekný deň :*