Hazel: Zázračný svet

Zlé obdobie

„Hazel, kráľ Radon ťa volá," oznámil mi a mňa ovládol strach. Nechcela som sa s ním stretnúť. Nie po tom všetkom, čo mi spôsobil. Hnusilo sa mi sa s nim opäť stretnúť a tolerovať jeho hnev. Som sa bála že sa dozvedel o tom čo mi Vít povedal. A to by bol prúser. Určite by dal Víta popraviť a to by som neprežila. Znchutene som vstala a spolu s Poom sme kráčali do Radonovej komnaty. Po mi otvoril dvere, kde som vstúpila a videla som jak Radon stál hneď pred oknom. Vyzeral pokojne. „Vypadni Po," prikázal mu a ešte pred tým ako odišiel sa uklonil.Zhlboka som sa nadýchla a nervózne som si držala moje fialové šaty. Podobné ako tie zelené. Radon sa otočil a hodil mi na stôl nejaký spis. Zobrala som si do rúk spis a otvorila som ho. Bolo tam napísané :  Kráľ Tristan II z Lanadórie. Nechápala som prečo mi to dal. Kto bol ten kráľ? „ČO je to?" nechápavo som sa opýtala a pozrela na kráľa, ktorý sa opäť pozeral na krásny výhľad jeho záhrady, s rukami prekríženými vzad. „To je prvý človek, ktorého máš zabiť, pusa," neverila som vlastným ušiam. Vedela som že to raz príde, ale aj tak som tomu nedokzala uveriť.Nevedela som či som vôbec pripravená niekoho zabiť. Zabiť človeka. Nevedomky mi spadli spisy na zem a nemo som na ne kukala a nič som nevnímala. Nechcela som zabíjať. Ako ma môže do niečoho takého strašného nútiť? „Prečo na neho nepošlete svojich rytierov?" Podráždene som mu povedala a aj keď bol otočený som cítila jeho strašný úsmev.  „Aj tí pôjdu s vami," otočil sa. „A prečo sa ho chcete zbaviť?" Jak som sa pozerala na všetký tie vycpaté hlavy zvierať som sa skoro striasla od strachu. Nachvíľu vypadali ako živé, ale oni sú už mŕtve. „Kedysi sme mali obchodné stretnutie. 10 000 zlaťákov za rivelenta," povedal apostavil sa pri mne. Našťastie nie tak blízko, kde by som cítila jeho pach. „Ale on ma podrazil, ja som mu dal 10 000 zlaťákov a keď už nadišla chvíľa kedy by mi mal dať toho rivelenta, ma tam jeho rytieri zbili a odviedli ma naspäť k môjmu hradu a dnes nadišiel čas, kedy sa mu pomstím," pri tejto vete sa šibalsky usmial a ja som musela o krok ustúpiť. Pozerala som sa na jeho oči a nevedela som z nich otrhnúť zrak. V tej knihe som čítala že rivelenty nemajú len jedno obdarenie ale viac obdarení, tak by ma zaujímalo aké má ešte obdarenie. Rozmýšľala som nad tým či sa ho mám opýtať alebo nie. Či je teraz nad tým vyhovujúci čas. Lenže keď som si zmyslela že preberáme to že mám zabiť človeka som zatvorila ústa. Rozhodne nieje správny čas sa na to opýtať. „Ale nechápem, prečo ste na nich neposlali rytierov. Prečo ho zrovna ja musím zabiť?" nechápavo som sa opýtala. „Lebo on má tiež také obdarenie ako ty,"  povedal kľudným hlasom a ja som zapochybovala. Ako môžem s ním bojovať, keď vie bojovať tak ako ja? To je boj na život a na smrť. „Pôjdu s tebou štyria moji najlepší rytieri. pôjdeš dnes v noci, aby so ho zabila v spánku," rukou naznačil aby som išla preč. Zatvorila som dvere a oprela sa o ne.  V mysli mi nič nevýrilo. Bolo tam len ticho. Nevedela som čo je Radon zač. Najprv tu väzni riverentov, potom ma núti aby som zabijala nevinných ľudí a potom tá nesmrteľnosť. Je to čistý blázon. Nič iné si o ňom nedokážem myslieť. Po líci mi stekala malá slzička. Dni keď som si myslela že som silná, sa pominuli. Teraz nedokážem nič len plakať a spomínať na svoj starý život. O chvíľu padali viac a viac sĺz až som sa rozplakala. Potom som si spomenula že som hneď za Randových dverách a tak som utekala preč. Preč , niekte do dediny. Chcela som byť sama a nad všetkým rozmýšľať. 

Moje šaty sa zašpinili keď som sedela pod mostom na tráve. Bola som rada že pršalo, keďže som mala pocit že tu neplačem sama. Niekedy si v duchu hovorím: Prečo ja? Prečo sa mi život takto zmenil a zkomplikoval? Ale pochybujem že na takéto dve ťažké otázky dostanem odpovede. Je to veľmi ťažké a ja už nevládzem. Najhoršie je že neviem čo je rodičom. Ako sa môžu cítiť? Ten pocit bol hrozný keď sa nemôžem vrátiť a keď mám aj možnosť, ale tým by som prišla o človeka, ktorého mám úprimne rada. Neviem presne či je to láska alebo len priateľstvo. Ja som ho milovala, hneď ako som uvidela, ale potom sa mi do cesty postavil Arne, a mne láska k Poovi vyhasla. Už k nemu cítim len priateľstvo. Veľa krát som rozmýšľala: Ako môže byť môj priateľ, keď o ňom nič neviem? Veď neviem či je Radonov asistent alebo radca. Ani koľko má rokov, odkiaľ pochádza, nič o jeho minulosti. Proste nič. Nič o ňom neviem aj tak sa považujeme za priateľov. Jak ironické, pomyslela som si a rozplakala som sa ešte viac, aj keď sa to už nedalo. A Arne tiež nič o mne nevie. A čo by som im mala povedať? Že som sa zhoda náhod dostala do tohto sveta, vďaka kresleniu a snu? Nikto by mi určite neuveril.  Ale to mi nepomáhalo, aby som sa ukľudnila. Skôr naopak. Plakala som a v mysli som si opakovala aká som hlúpa že som ten blbý obraz nakreslila. Strhla som sa keď sa hneď vedľa mosta objavil Trek. Nevedela som čo mu mám povedať na tie šaty.  A ani čo tu robím. „Hazel, prečo plačeš?" opýtal sa a približoval sa ku mne. Nasilu som sa usmiala a utrela si slzy. „Ale nič, nerob si starosti Trek," veľmi dobre som videla v jeho očiach ako mi neveril a sadol si ku mne. Veď kto by veril dievčaťu, ktorá tu bezdôvodne plače? Ale teraz čo mu mám povedať? V mysli som si prehrávala všelijaké klamstvá, ale nič nebol tak dokonalý, aby mi Trek uveril. „Keď som ťa prvý krát uvidel, si sa mi zdála veľmi sympaticke a bezstarostné dievča," povedal a ja som sa usmiala a hľadela na moje ruky. „Ale teraz sa mi tak nezdáš," svoju ruku priložil k mojej brade a zdvihol ju, aby som sa mu pozerala do očí. Utrel mi moju slzu a svoje ruky odložil na svoje lono a zapozeral sa na mňa. „Hazel, keď mi to povieš bude ti oveľa lepšie," jasne že by mi bolo úplne skvele, ale keby vedel pravdu, asi by sa mi vyhýbal.  Pri tejto myšlienke, som musela opäť skloniť hlavu. „Trek, netráp sa, kvôli mne, máš veľa svojich problémov," nakoniec som povedala a cítila som jak si ma premeriava. „Ja momentálne nemám žiadne problémy, ale nebudem ťa nútiť otázkami aj odkiaľ máš tie šaty," usmial sa, pohladkal ma za vlasy a už ho bolo preč. Zrazu om sa cítila osamelá. Slzy mi už vyschli a ja som si spomenula že som odišla, keď bol Radon ešte hore. Bola som tak smutná, že som úplne zabudla na to že je deň a nie noc.