Hazel: Zázračný svet

nečakaná návšteva

  Mieril ho na neho a ja som sa bála toho najhoršieho. Zhromaždili sa mi toľko emócii, kde kráľoval hlavne strach, ktorý prevládal aj u ostatných.Mrzelo ich že  nemôžu nič urobiť, lebo by Radon prebodol Poa a to by som neprežila. ,,Toto bude len malá výstraha pre teba," povedal mierajúc na Poa. ,, Nie!" Zakričala som so slzami v očiach. Keď už zdvihol meč hore, sa mi v tele zhromaždila toľko energie že to by nevydržalo ani samotné slnko. Ako keby energia zo slnka sálala do mňa a ja ako keby vybuchla. Videla som okolo seba len žiaru. Veľkú žiaru ktorá namierila na Radona a jeho to hneď zhodilo na zem. Bol to skvelý pocit a prajem to prežiť každému. Všetci mali od úžasu pootvorené ústa ale žiara stále pokračovala. Keď som si do hlavy povedala myšlienku aby to prestalo, žiara pomaly ustupovala a ustupovala. Všetky oči namierili na Radona. Na hlave mal čiernu krv, ktorú si od bolesti držal. Cítila som sa tak odhodlaná a strach čo vo mne predtým sál sa premiestnila na Radona. Jeho strážci z púzdier vytiahli meče a mierili ich na nás. Ešte vždy som sa cítila veľmi odhodlaná a energiu som ešte vždy v sebe cítila. Radon priam strach hromadil, aj keď ho chránili stráže. Pribehol ku mne Arné a pozrel sa mi hlboko do očí. Zisťoval či mi je dobre a či niesom z toho všetkého zmätená. Úprimne som dosť zmätená a neviem ako sa to urobilo.Ucítila som v sebe obrovskú energiu a proste sa to stalo. Neviem čo to malo znamenať. Zatiaľ čo si všetci predomňa postavili a namierili na nich meče rozhodnutý s nimi bojovať a dostať Radona ja som si pričupla k Poovi a kontrolovala jeho veľkú ranu. ,,To je dobré," ubezpečoval ma jeho hlasom, ktorý znel ako vždy. Neznel tak slabo a od samej bolesti, čo ma trošku upokojilo, lebo aspoň viem že nieje na tom smrteľne vážne. Usmiala som sa, aby som mu trošku dala nádej. ,,Určite," Arné s ostatnými sa začali biť rytiermi a spolu s Radonom. O Arného som sa nebála, lebo som vedela že jeho sa zabiť nedá a keď mu ublížia no tak ho to nebude bolieť a za chvíľu sa mu to zahojí samo. Odtrhla som kúsok látky z môjho plášta, ktorý som mala ešte vždy na sebe a uviazala to na jeho ranu na nohe. Aj keď nechcel dať svoju bolesť najavo, videla som to na jeho peknej tvári. ,,Ďakujem," keď som sa otočila dozadu som videla že všetci rytieri boli už úplne mŕtvy a zostal už len Radon, čo tam bezmocne stál s mečom na ruke a strachom na očiach. Práve na neho mieril mečom Arné a túžil ho ihneď zabiť. Podišla som k nemu.Niekde vo vnútri som cítila že bude koniec kruto-vládnutia Radona. Ale niekto mi raz povedal že nikdy sa nemáme tešiť dopredu, lebo to vždy skončí zle Neviem už kto to povedal. Nepamätám si kto to mohol byť. Viem že niekto zo zeme ale neviem kto. Ma to trápi. Nechcem na zem zabudnúť ale otcovú a maminú tvár si snažím v pamäti udržiať čo najviac aj keď si ich mená pomaly nepamätám. ,,Vzdaj sa," pristúpila som vedľa Arného. Radona vidím poprvý krát sa ulievať v strachu. Ale on sa nás nebál. On sa mňa bál. Keď zo mňa žiara vypudla, vtedy sa ho strach po rokoch zmocnil. Viem to. Vidím to v jeho očiach. ,,Nikdy!" Zakričal a stále sa pozeral dozadu. Zdal sa mi ako vymenený. Vždy si bol tak istý , až sa človeku zamrazilo. A teraz tu pred nami stojí chlap ktorý vládne jednej veľkej dedine a jednej časti lesa, a bojí sa. ,,Tak potom zomrieš," vytiahla som si meč a ako Arné som ho na neho namierila. Nevedel čo mal robiť. Pre neho bol najlepší únik, ale to by mu moc nepomohlo, lebo Aura by sa premenila na rýchlo koňa a my by sme ho hneď dohonili. ,,Musíme ho zaviesť ku kráľovi Hansovi, on bude vedieť čo s nim," povedala nám Laňa a všetci sme spokojne prikývli. Wer jedným mávnutím ruky, vychrlil oheň na Radona, lenže nie tak aby mu ublížil ale aby pustil z ruky meč. Neviem či to bolo naschvál, ale Wer mu trafil ruku, kde nespokojne a bolestivo zastínal. ,,Aj tak sa nevzdám," tentokrát na nás nehučal a snažil sa o jeho provokačný úsmev, ale teraz to nebol taký úsmev ako predtým. Tam sa iskril aj strach, ktorý je pre mňa prekvapeným.Otočila som sa k Poovi, aby som ho skontrolovala. Bol tam a stále si držal svoju krvavú ranu.  Započuli sme dupoty ďalších koní a ja som si myslela že sú to Radonoví rytieri aby mu pomohli. Aj Radon si to myslel keď som sa pozrela do jeho tváre, plná jaziev a škodoradosti a hlavne neúctivosti. ,,Tí vás odrovnajú! Určite ich poslal Vít," začala som tomu postupom veriť že sú to jeho rytieri a že ich Vít poslal. Nepovažovala som to za zradu čo Vít urobil, lebo potom by ho Radon zabil, keby sa odtiaľto dostal. Ale jak sa tie kone približovali, keď boli v dohľadu, som pomali myšlienku že sú to Radonoví rytieri vypustila. Bol to niekto iný. Mali iné kone, ako Radon a iné brnenie. A pritom na jednom koni sedel muž, ktorý by mohol byť kráľ. Nasadila som si na seba kapucňu. Jak som sa pozrela na Radonové oči, uvidela som tam strach. Ale taký menší ako predtým. Zatiaľ čo on svoju pozornosť zameriaval sa na blížiacich sa koní ja som mu šípom strelila do druhej nohy, aby nikde neutiekol, kde zase zastínal od obrovskej bolesti. Ak mám povedať úprimne bolo mi z toho jeho trápenia len dobre. Rýchlo som k nemu podišla zatiaľ čo ostatný sa predo mnou postavili a nastavili meče k nepozvanej návšteve.Našťastie som mala pri sebe provaz a tak som ho veľmi ľahko uviazala. Budem mať aspoň veľkú istotu že neutečie. Zatiaľ čo ja som ho uviazala si stále šomral popod nos a keď som sa otočila dozadu som videla jak zosadli z koňov. Muž, ktorý bol pravdepodobne kráľ keď mal na hlave korunu, mal hnedé husté vlasy, odev z čiernej pevnej látky. Keby vedel ako mi niekoho pripomína. Všetci zložili zbrane a pousmiali sa. Jak som sa na nich pozerala a sledovala čo sa stane, som zabudla na Poa, ako leží na zemi, s veľkou ranou na nohe. ,,Laňa poď postrážiť prosimťa toho ničobníka a Lór ty choď za Poom," poprosila som ich keď som pomali pristupovala k cudzincom, so stále priloženou kapucňou na hlave. Zrazu sa všetci predklonili len ja som zostala stáť.