Hazel: Zázračný svet

Nie!

Pozeral sa na mňa tým jeho posmešným výrazom a bodal ma jeho temnými čiernymi očami.Usmiala som sa nad tým ako čaptavo chodil. Keď si spomeniem že to som mu ja spôsobila tie veľké rany na nohách, som nahodila ešte širší a úprimnejší úsmev. Jak som sa pozrela na jeho zohavenú tvár, som hneď zistila že sa ešte nestal nesmrteľným. Na chvíľu sa mi dosť uľavilo. ,,Takže sa ti nejako neoplatilo mi ujsť," vo vnútri bol dosť šťastný že ma má. Ale chcel niečo dôležité vedieť, lenže neviem čo. Škoda že nedokážem čítať myšlienky, aspoň by som mala ešte teraz domyslenú odpoveď čo mu poviem. On sa cítil šťastný a aj sa ma trošku bál. Zato ja som sa ho ani trošku nebála. vedela som že mi nedokáže fyzicky ublížiť, lebo sa to nedá. Ale potom je tu druhá možnosť, ktorou by mi veľmi ublížil. A to je psychické ublíženie. Keby ublížil mojim priateľom, už by som sa nikdy nespamätala. ,,Ako sa majú tvoje nohy? Neublížila som ti moc?" šarkasticky som sa ho opýtala keď som moje oči smerovala na jeho nohy . Snažila som sa aby to bolo znieť dosť šarkasticky a poníženecky. Nevykoľajilo ho to. Len sa usmieval a pozrel sa jedným okom na ne. „Ani nie, ďakujem za opýtanie," ja som sa nad tým len usmiala a zdvihla jedno obočie. ,,A teraz mi povieš aké máš schopnosti." jeho tvár sa náhle zmenila na vážnu a snažil sa aby vypadal čo najobávanejšie. Lenže sa mu to nepodarilo. Nepodarilo sa mu vo mne zbudiť strach. Ja som sa ho nebála, lebo som vedela že je to len úbožiak, ktorý ma nedokáže nič urobiť.  Snaží sa byť obávaný ale pritom robí zo seba len hlupáka. ,,Prečo by som mala?" Moje obočie sa spojili, keď som mu drzo povedala. Ešte vždy sa tváril vážne a naďalej na mňa upínal jeho čierne oči, ktorými ma bodal. Došli mu slová. Pochopil že mi fyzicky ublížiť nemôže. Na jeho tvári sa náhle objavil jeho škaredý široký úsmev, bez emócii, pričom sa mu objavili škaredé veľké jamky. ,,Fyzicky síce ti ublížiť nemôžem, ale psychicky áno," zasiahlo ma to do srdca. Rátala som s tým že to určite na mňa skúsi, lenže som nebola pripravená čo urobím. Nemôžem tomu zabrániť keď som tu zatvorená, bez možnosti úniku. Moje oči spočinuli na Hannah, ktorá tam bola opretá o múr a držala si svoje kolená. Hnusil sa jej pohľad na Radona. Lenže bol veľký omyl sa na ňu pozrieť. Prečo? Lebo ma Radon uvidel a vedel že ju mám rada. ,,Prineste ju ku mne," prikázal strážam, stojacich hneď za nim. Prečo len ja som sa na ňu pozrela? Opäť som to dosrala. Pozrela som na ňu v nesprávny čas a to bola chyba. O chvíľu ju hodili pred Radonovými nohami. Bolo strašné sa pozerať na jej špinavú tvár a na jej dotrhané šaty. A najhoršie bolo sa pozerať ako bola utrápená a uplakaná. Bála sa o svoj život. Radon zo svojho púzdra na svojich bokoch vytiahol meč a nastavil ho na Hannin krk, keď ju stráž nepekne držala zohnutú. Zastavil sa mi svet. Moje obočie sa zúžili a moja myseľ bola sústredená na čepeľ meča, nastavená nad Hanin krk. V hlave som začala panikáriť. Neviem ako sa mám rozhodnúť. Hannah mám veľmi rada, lenže čo urobí keď mu to poviem? Nesmrteľnosť aj tak získa, vďaka tomu chlapcovi takže mňa nebude potrebovať. Ale ak sa rozhodnem tak že mu to poviem ušetrím život jednému dievčaťu, ktorú milujem môj dobrý priateľ. Musím sa rozhodnúť správne. ,,Tvoje rozhodnutie ovplyvní to či bude tvoja kamarátka žiť alebo zomrie mojou rukou," jedným kútikom oka sa na mňa pozrel s posmešným úsmevom. Ale on ju aj tak zabije. Zacítila som iný impulz jeho pocitu. Zabjie ju. Aj keď sa rozhodnem že mu poviem moje obdarenie, tak ju zabije. Som na dne. Prvý krát som pri ňom na dne a začínam mať strach. Nie strach z neho, ale strach o Hannah. Aj keď som bola naplnená strachom a túžila som ho hneď teraz zabiť svojimi vlastnými holými rukami som zdvihla kútiky úst do falošného úsmevu. ,,Ale aj tak ju zabiješ, poviem ti svoje obdarenie a zabiješ ju," niečo zrazu tušil. Tušil aké mám ja obdarenie. Neviem síce aké obdarenie tuší, ale zdá sa mu to divné. Dočerta! Zase som to posrala. Niekedy si pomyslím že aby som konečne držala hubu. ,,Nezabijem, ja vždy plním sľuby," a keď to tušenie nedal na tvári znať, tak to skryl svojim uštipačným a provokačným úsmevom, po ktorom sa čudujem že sa dokáže usmiať. Noha ho stále bolela, lebo som ucítila bolesť. Nebola to psychická, to je hneď znať ,ale fyzická. Takže jedine nohy. Jeho čepeľ bola ešte vždy nastavená nad Hannin krk, a bola už tak blízko že sa dotýkala jej bledej pokožke. Musím niečo vymyslieť. Ale čo? Bola som v rozpakoch a úplne v koncoch. Čepeľ meča Hannah šteklil na krku a pichal ju a ja som musela čo najrýchlejšie niečo vymyslieť. ,,Tak to bude na dlho, máš desať sekúnd na to aby si mi to prezradila," nastavil ruku pred tvár a začal odratávať, pričom pri každej sekunde zložil jeden prst k dlani. Uberalo mi to ešte na strese. Sú dve možnosti, z ktorých sa mám rozhodnúť či prežije alebo zomrie. Lenže keď si aj tak vyberiem tú správnu ju aj tak zabije. Začala som ho ešte viac nenávidieť. Nedalo sa ináč. Musela som mu niečo povedať, lebo už bol pri dvoch sekundách. ,,Dobre, dobre! Hlavne nech tú čepeľ dá preč od jej krku!" čelo som malá celé mokré od potu, ktorá mi tiekla po líci. Radon sa víťazoslávne usmial a rukou im rozkázal aby odložili meč. Cítila som jak sa Hannah uľavilo a mohla si slobodne vydýchnúť. Ale mňa stále ťahala ťarcha. Ešte nie koniec pre ňu.,,No hovor," opäť jeho oči boli upriamené na mňa plná zvedavosti a nedočkavosti. Som zo seba sklamaná.A veľmi. So zavretými očami som sa nadýchla, snažiac aby mi tá zlosť nejako unikla. Ale to zďaleka nie. ,,Viem ucítiť pocity iných, som voči ostatnými obdareniam imúnna, viem zo mňa vypudiť žiaru ktorá vie toho druhého sotiť alebo aj zabiť, a....."nebola som si istá či mu mám toto povedať.Aj keby som mu to povedala by mu to bolo na nič, ale mala som pochybnosti. Provokačne zdvihol obočie. Nebol prekvapený z mojich schopností. Na vlastnej koži zažil ako moja žiara sa na neho neľútostne vrhla a sotila ho dozadu na špinavú zem. ,,A viem oživiť ľudí alebo predmety z kresieb ktoré nakreslím," vypadal viac ako prekvapene. Priam vydesene. Bol nahnevaný že to nezistil skôr. Ale najviac bol nahnevaný že to čo tak dlho chcel mal rovno pred sebou. Mal chuť niečo rozmlátiť. Aj by bol toho schopný. Svoju päsť nechal pevne zovretú. ,,Takže ja som ťa mal po celý ten čas pred sebou," šarkasticky so štipkou hnevu sa zasmial. ,,Po celý ten čas sa dohadujem s tým idiotom Mazareckým aby mi dal toho usmrkanca a napokon zistím že jednu Degáristku som mal po celý ten čas pred mojimi očami," aj keď sa smial, som sa ho veľmi bála. Jeho kútiky sa falošné a široko zdvihli hore a ten pohľad. Na ten hrozný, neúctivý, sklamaný a zjazvený pohľad na ktorý do smrti nezabudnem. Jeho tvár ma bude naháňať aj v snoch.Jeho tvár zvážnela. ,,Sťať jej hlavu!" Vyhlásil, očami namierené na vystrašenú a beznádejnú Hannah, ktorá ho prosila očami aby to nerobil. Lenže on bol naplnený hnevom a bolo ho nemožné zastaviť. Posrala som to zase. Teraz len vďaka mne príde Hannah o život. Posrala, posrala posrala! Nenávidím sa! nenávidím Radona! Nenávidím to tu! ,,Nie! Zľutujte sa nad ňou! Ja vám tú nesmrteľnosť dám! Len ju prosím vás nechajte!" Po lícach mi stekala vodopád sĺz, ktoré nemožno zastaviť. Ale nevypadal na to že by ma chcel počúvnuť. Zabával sa na mojom utrpení a hlavne na Haninom. Mala vydesený výraz a hlavne plná beznádeje. Ľutovala som toho že som mu to nepovedala skôr. Možno keby som mu to povedala ešte vtedy keď ma väznil, nič by sa jej nestalo. Lenže ja som úbožiak. Všetko len pokašlem. ,,Teba už nepotrebujem, mám toho chlapca a jeden mi bohato stačí," pripustil a čepeľ meče, bol pevne nastavený pred Hannon krk. Plakala a to veľmi. Aj keď mi to nedávala za vinu, a som sa vinná cítila. Ale ešte stále som dúfala že to nespraví. Nádejovala som sa. Ale to pominulo. Jak sa Radon usmievajúc na Hannah a jak Hannah padajúc po líci stekali slzy a plnou beznádeje,jej hlava dopadla na zem. Mykla som sa. Bolo hrozné sa pozerať na kaluž krvi, pod jej neživou hlavou. Prestala som dýchať. Prestala som sa hýbať. Prestala som cítiť. Ale bolo jedno čo som cítila. To bola nenávisť voči Radonovi, ktorá čoraz viac stúpala a stúpala. Prisahala som pomstu. Bude to veľmi neľutostná pomsta a on sa mi bude ešte plaziť po kolenách aby som ho ušetrila. 

Tak tu je jedna dlhšia časť :) Ako sa vám páčila? https://www.wattpad.com/myworks/53762754-ty-a-ja-sme-my tu je link na môj druhý príbeh :) budem rada keby ste si ju prečítala :) nebojte sa nesklamem vás :) bude to dobrý príbeh o to sa posnažím :) keď tak dajte aj nejaké otázky, ktoré vás zaujímajú :) veľmi rada hneď odpoviem :)