Hazel: Zázračný svet

Krásny okamih

Niečo ma šteklilo na líci. Keď som otvorila oči, videla som jak na mojom líci stojí Ariana. Musela som sa usmiať. Pozrela som sa na hodinky. Bolo dve hodiny ráno. Arianu som si položila na druhú stranu postele a natiahla som sa. Miestnosťou siahala temnota a ja som sa bála. Nemám rada tmu, nikdy som ho nemala rada. Už ako malá som sa bála že z nejakého kúta vyjde nejaké strašidlo a to mi zostalo doteraz. Zapálila som si olejničku a prešla nim po izbe. Nevedela som prečo. Ariana sa zvedavo na mňa pozerala s úsmevom a ľahla si.„Ariana, pamätáš si prečo som ťa tam poslala?" Opýtala som sa ale ona zase spala. Pokrútila som hlavou a snažila sa zaspať. Ale nedalo sa po tých udalostiach čo sa stali. Teraz je ideálny čas navštíviť dedinu a vyčistiť si hlavu. A chcela som vidieť mojich priateľov. Veľmi dávno som ich nevidela a som zvedavá ako sa majú.Arianu som zakryla paplónom ,kde ju bolo sotva vidieť, na čo som bola pyšná a obula si moje kožené čižmy hnedej farby. Boli to tie čižmy, ktoré sa mala ešte včera, Nasadila som si plášť a vyrazila som. 

Zdalo sa mi zvláštné že tu boli aj stráže a vypadali ako keby niečo či niekoho hľadali. Musela som si kapucňu priblížiť k tvári viac, inak by ma spoznali a to by bol prúser. Už v diaľke som videla tú vysmiatu a bláznivú partiu, ale jeden tam chýbal. Bol to Arne a to už sa mi zdalo dosť čudné. Pomyslela som si že to bude kvôli tým strážcom ale nebola som si istá. Keď som bola niekde medzi dvoma chatrčami ma niekto chytil za ústa a ja som spanikárila. Chcela som ho hmatom hodiť dopredu, ale keď mi k uchu zašepkal aby som bola pokojná, premyslela som si to. Viedol ma niekde dozadu k stodole hore schodmi. Ešte som nevidela jeho tvár poriadne ale bola som si istá že je to Arné. Oči sa mu ligotali, keď zapálil olejničku a hneď som videla jeho nádhernú tvár. Nemohla som v tej chvíli ani dýchať, jak sa mi uľavilo že je v poriadku ale aj že ho konečne vidím.„Čo to robíš?" Opýtala som sa nervózne a sundala si kapucňu. Usmial sa a zapozeral sa na mňa. „Aj ja ťa rád vidím," zavtípkoval a priblížil sa ku mne, kde som cítila až jeho teplo. „Prepáč, ahoj,"usmiala som sa a musela som si ľahnúť. Cítila som jak si Arné tiež ku mne priľahol a pozeral sa na mňa, čo ma prinútilo sa pozrieť na neho tiež. Uchvátili ma jeho fialové oči. Nejako ma priťahovali a ja som mala nachvíľu chuť ho pobozkať, ale ovládala som sa. „Skrývam sa pred nimi," odpovedal mi. „A prečo?" Opýtala som sa na úplnú nezmyselnú otázku, za čo som sa zahanbila Ale nesmial sa. „No lebo Radon chytá predsa riverentov," 

  „ V hrade za mrežami som ich videla asi desať," povedala som vážne a Arné si vydýchol. Vypadal dosť smutný. „Ma trápi že tam sedia tak dlho a ja im nemôžem pomôcť," opäť si vydýchol a sklonil hlavu. Bolo mi ho teraz veľmi ľúto. Musí sa cítiť strašne. Rozmýšľala som či ho obejmem a poviem mu pár povzbudivých slov. Tušila som že to aj potreboval a čakal len na to. Najprv som povedala že nie ale nedokázala som zniesť jeho smutnú tvár a musela som ho objať. Cítila som jeho teplo a jak si ma k sebe ešte pritiahol. „Bude to v poriadku, to ti sľubujem," povzbudzovala som ho a dúfala som že to pomôže. Hladkala som ho po chrbáte a on ma tiež. Na krku som cítila jeho bozk, čo ma trošku šokovalo, ale to rýchlo prešlo, keď ma chytil za ruky a pobozkal ma vášnivo na moje pery. Cítila som jeho sladké a mäkké pery a ja som mu ten bozk opätovala. Ani som nedýchala aké to bolo krásne a vzrušujúce. Svoje ruky položil na moje líce a to bolo ešte viac vášnivejšie. Odtiahla som sa a usmiali sme sa na seba. Bol to krásny okamih. „Poď sem," povedal mi a ja som sa k nemu schúlila.  Nežne ma hladkal po vlasoch a ja som mu hladkala jeho potetovanú ruku, ktorú som si všimla až teraz. Vyhrnula som jeho rukáv a jeho tetovanie som videla celé. Bol to orol  dlhý  asi po lakeť. Dotýkala som sa ho a Arné sa s úsmevom na mňa pozeral.„ Prečo orol?" Opýtala som sa pozerajúc na to úchvane tetovanie. „ Lebo orol znázorňuje silu, ja chcem byť silny povahovo ale aj fyzicky," Usmiala som sa a uštedrila som ho ďalším bozkom.„Ty si aj bez toho," zašepkala som mu do ucha a odtiahla som sa. Vstala som a pozrela s vonku či niekde na blízku niesu stráže. Arne sa objavil hneď zamnou.„Už by som mala ísť," povedala som mu a on mi chytil ruky.„Nechoď," prosil ma a jeho oči sa zmenili na psie očká, na čo som sa musela zasmiať.„Musím ísť, zajtra v noci prídem," pohladkala som ho na líce a pustila som ho. Uštedrila som mu ďalší pohľad a zmizla som za dverami stodoly.