Hazel: Zázračný svet

Dopis

Moje pohyby boli oveľa rýchlejšie, presnejšie a silnejšie. Stále vo mne prúdil hnev a to ma nútilo robiť silnejšie údery. Myslela som si že vďaka kvalitného spánku  mi ten hnev aspoň trošku ustúpi, ale nepodarilo sa. Celú noc som nespala a stále rozmýšľam len nad Poom. Občas sa aj objavila nejaká tá slzička, ktorú som si v zápetí utrela a snažila sa na neho už nemyslieť. On si nezaslúži moje slzy. Na trénovanie, som išla skoro ráno, keď ešte ani poriadne nevyliezlo slnko a nezakikiríkal kohút, aby ohlásil skoré ráno. Aj keď mi bolo toho prasaťa ľúto, som ho zabila a zavesila na hák, aby som do toho udierala. Predstavovala som si že je to Radon, a to je môj návod na to že som oveľa lepšia. Že mu dávam oveľa silnejšie a rýchlejšie údery ako nikdy predtým. Tak trošku mi robilo dobre keď som do toho udierala predstavujúc že je to Radon. Pri každom jednom silnom údere som zakričala, alebo som na jeho meno povedala niečo škaredé. Nevšímala som si ako po mne stekal pot, a necítila som tie zádery na mojich hánkach, ktoré po každých úderoch tiekla ružová krv. Keďže som necítila žiadnu bolesť som si toho ani nevšímala. Všímala som si len moju ešte prúdiaci hnev. Môj krik sa silno ozýval po celej veľkej hale, ktorá slúži hlavne na tréningy na boj pre rytierov a vojakov. Z prasaťa tiekla ešte vždy krv na zem, keď som mu odťala hlavu. Aj keď som si stále hovorila že by som už mala prestať a trošku si odpočinúť, mi to nedalo a pokračovala. Proste keď som si predstavovala že je to Radon a ja jak mu udieram po tvári, som nechcela prestať. Škoda že to nieje pravý Radon. Bola by som vtedy oveľa silnejšia a rýchlejšia a sotva než sa vôbec uvedomí, pôjde rovno do pekla. Presne tak. Nech trpí. Počula som ako niekto otvoril dvere. Bol to Wer, už oblečený v koženom oblečený, ktorý mu veľmi sedel. Nevšímala som si ho a naďalej udierala do mŕtveho prasaťa. Podišiel ku mne a sledoval ma. ,,Ty dávaš iné údery," zalichotil mi. ,,Už ale aj prestaň," nepočúvala som ho. Ešte vždy mi tiekla ružová krv na zem, ktorá sa miešala s červenou krvou prasaťa. ,,Hazel, prestaň, len i ubližuješ," áno, ubližujem. Ale to mi je jedno. Dala som prasaťu ešte posledný a najsilnejší úder, až spadol voľne na zem. Zostala som stáť s naťatými päsťami. Rany sa mi začali obnovovať a o chvíľu krv prestala tiecť. Ale tiekol hnev a sklamanie, a to len tak neprestane tiecť. Wer ma chytil za plecia, dúfajú že sa aspoň o kúsok upokojí. Lenže to tak nieje. Nahnevane som sa pozerala na kaluž krvi. Prasa bolo celé ubyté a dorezané. ,,Poď sem," objal ma, čo mi aj čiastočne pomohlo. Poriadne som ho stiskla, ale jemu to nič neurobilo, práveže on ma stisol tiež.Neplakala som, aj keď mi veľmi bolo do plaču. Hnev mi o trošku ustúpil ale stále som to cítila. Začalo svitať, kohút zakikiríkal a ja som stále bola zaborená do Werovho trička. Konečne som sa cítila trošku voľná. Po asi desiatich minútach sme sa konečne odtiahli. Pozrel sa mi hlboko do očí. Cítila som ako ma má rád, ale len ako priateľa. Bola som mu za to objatie vďačná. ,,Už je ti lepšie?" Nasilu som sa usmiala, na znak súhlasu. ,,Už sa tak netráp kvôli Poovi, on sa určite spamätá," jemným hlasom mi povedal. Bolo ho to naozaj veľmi ľúto a hneval sa na Poa, ako mi ublížil. Prikývla som a spoločne sme odpochodovali rovno do jedálne kde by sa v takomto čase mali chystať raňajky. Raňajky by mali byť hotové hneď za minútu keď to začnú kuchárky variť. Je to možné vďaka tomu že všetky kuchárky sú Obdarení.

Za stolom sedelo len pár ľudí. Ostatný ešte spia alebo sa len prezliekajú či pripravujú.  Bol tu môj otec, moja matka, Trek s Dáliou vedľa seba a Aura, ktorá stále pozerala po tom strážcovi. Jedlo tu bude za niekoľko sekúnd. Ja som tu sedela bez jedného slova, a bez jediného pohľadu na niekoho. Nemala som chuť za pozerať na ich tváre naplnené ľútosťou. Videli že som na tom veľmi hrozne, ale kvôli mne sa tým nechceli zaoberať. Ešte by som sa cítila horšie.  Aj keď mi Po veľmi ublížil, stále mi veľmi chýba. Ale prečo by mi mal tak chýbať?Veď som o ňom nič také nevedela a ja by som jemu mala chýbať. Ja som mu zachránila život práve preto by som mu mala chýbať a on sa mi odvďačil tým že ma zradil a nechal mi veľkú dieru v srdci. ,,Tak, ako ste sa vyspali," opýtala sa nás mama, keď nám konečne doniesli raňajky a jej oči boli namierené na mňa. Len nemo som pozerala na polievku, ktorá nevypadala ako polievka. Bolo to niečo fialové slizké a nevypadalo to chutne. Spravila som nechutnú grimasu a tanier som odtiahla. Nemala som chuť na jedlo. Teraz vôbec nie keď ma depresiu. Predstavujem si len ako Po sedí na stoličke hneď oproti mne a usmieva sa jeho krásnym úsmevom. A potom na Radona, ako nám s pomocou Poa uniká a my sme ich nedokázali chytiť. ,,Zlatíčko, zjedz tu polievku, musíš do seba niečo dostať," povedala mama. ,,Čo je to za sliz" zvraštila som obočie a vidličkou som do toho šťuchala. Mama sa usmiala. ,,tomuto sa hovorí Potom,"zdvihla som obočie. ,,Potom?" Zopakovala som načo len prikývla a opäť sa usmiala. Mne do úsmevu nebolo, práveže do plaču. Jak som sa pozerala dokola tu boli všetci okrem Arného. Potom Laňu, ktorá bola smutná ako ja. Takmer nič nezjedla a na nikoho sa nepozerala. Ona ho milovala a on ju sklamal tak ako mňa. Nespokojne som si vydýchla a odložila som lyžičku. ,,Tak ja idem," oznámila som keď som vstala zo stoličky. ,,Veď si nič nezjedla," povedal otec a zamračil sa. ,,Nie som hladná," nechcela som už aby sa ma na niečo pýtali tak som zvýšila rýchlosť a zatvorila rýchlo dvere.Mala som namierené za Arném. Veľmi som sa čudovala že ešte neprišiel na raňajky.