nedomyslený plán

266 23 1
                                    

Prišli sme tam hneď za 13 minút. Bola už tma, ale vďaka Arného obdareniu, nočnému videniu sme prišli bez problémov. U veľa som cítila strach. Niekedy som aj zacítila výčitky, že som tam neišla len ja,Bála som sa že sa im niečo stane. Že ich zabijú. Snažili sme byť čo najtichší. Bolo len počuť tiché pískanie víl, ktoré tu okolo nás poletovali a malé fialové cvrčky. Skryli sme sa za krík a sledovali sme stráž, či ich nieje vidieť. Spomenula som si na ten deň keď som sa pri tej bráne prvý krát objavila. Vtedy som bola tak vystrašená, neistá a iná. Teraz keď sa na seba pozriem som silnejšia a istá. Každý deň si v hlave vŕtam otázku: ,,Čo ja tu robím? Nesníva sa mi to? Čo je toto za miesto? " a kopu iných nezodpovedaných otázok. Každý večer nad nimi rozmýšľam a stále neviem odpoveď. Stále neviem či sa tu nachádzam. Či dýcham čerstvý vzduch a či vidím naozaj tie víly, ktoré sa okolo nás spokojne letia a tvária sa že sem oni patria. Niekedy si ozaj hovorím že toto nieje skutočnosť. Toto je len sen a že tu si môžem potom robiť čo sa mi len zachce. Ale jak sa pozriem na priateľov, na Arného a iných, tajne a potichúčky dúfam že to sen nieje. Že je to realita. Že oni sú skutočný. Ale jedno viem isto. Tento svet ma naprosto zmenil.Neviem presne aká som bola ešte na Zemi, ale tu som odvážnejšia, istejšia až ma to desí, zodpovednejšia a neviem ešte aká presne tu som. Ale iná. Zmenená, a to ma privádza niekedy do rozpakov.Z mojich pochmúrních myšlienok ma prerušilo otváranie veľkej brány. V pozadí sa objavili kone. Boli čierne ako uhlie. Radon mal vždy veľmi v záľube čierne kone. Pripadal si tak mocnejší a vyšší nad ostatnými kráľmi. Na nich sedeli vojaci a vypadali že idú na nejakú dôležitú misiu. Napadlo ma že idú pre toho chlapca, ale vtom som si to v mysli hneď vyhodila keď som si zmyslela že on toho chlapca určite má. Pozrela som sa na Arného ruku, ktorá nám hovorila aby sme potichu a hlavne rýchlo išli za bránou, dokedy sa nezavrie.Bolo tu podozrivé ticho. Obávam sa že keď teraz práve prekračujeme prah tejto dediny, že nás stráž uvidí. Na moje prekvapenie oni spali. Ale to by ma už prekvapovať nemalo. Aj keď som sem prišla po prvý krát naplnená strachom, spali a bolo im jedno čo im na to povie Radon. Bol to Blase a Emery. Veľmi som sa čudovala že ešte žijú. Keď som stála v Radonovej komnate, s padajúcimi slzami po líci, kde som všetku moju nádej stratila keď Radon povedal že ma dá popraviť z čarodejníctva, povedal že ich dá zabiť. Že by sa zmiloval? Ale pochybujem.Pozrela som na lavičku, kde sedeli strážcovia obdarených keď som ich po prvý krát stretla. Bolo to to miesto kde som sa s Arném po prvý krát stretla a naše pohľady sa spojili. Potom moje oči namierili na Berthyn dom. Bol taký istý ako si ho ja pamätám. Starý, namiesto strechy poslúžila slama. Žili tu dosť biedne a to ma trápilo. Všetci tu boli až po krk vychudnutý. By ma zaujímalo, prečo tu ma tak málo zabezpečenú stráž. Teraz by s tým mal rátať najviac. Niečo mi tu smrdí. Pokračovali sme ďalej až k hradu. Niečo som zacítila, čo ma prinútilo zastaviť. Cítila som napätie. Ale bolo to iné pocity. Neboli to pocity mojich priateľov. Bolo to intenzívnejšie. Okrem toho aj výsmech. Frodo sa tváril presne tak isto. Niečo tiež započul. Niekoho myšlienky chytil, a neboli to pozitívne myšlienky. Ale zato ostatný, sa len začudovane na nás pozerali, nevediac prečo sa tak tvárime. ,,Niečo je tu zle," niekoho pocity sa zmenili. Bolo to také zvláštne sklamanie. Cítila som že mu vďaka mne nevychádzajú plány. Najprv ma napadlo že musíme odtiaľto odísť, ale nemôžem nechať Radona len tak. Ostatný vypadali tiež tak neisto. Bola to  pochybnosť. ,,Niekoho myšlienky počujem," Stáli sme tesne pred bránou obrovského hradu a nevedeli sme sa rozhodnúť, čo spravíme. Máme ísť ďalej alebo nie? Hovorili sme si v hlave, ale nenašli sme odpoveď. A odkiaľ? Museli sme sa rozhodnúť. ,,Pôjdem len ja," rozhodla som sa, pozerajúc na každého z mojich priateľov, s výrazmi, ktoré hovorili: ,,Toto je zlý nápad,". ,,Keby sa niečo stalo, vy mi potom vybehnete na pomoc," pre mňa to bol skvelý nápad. Už teraz si to dokonale živo predstavujem.Nemali sme dosť času. Tak len zľahka aj keď neradi prikývli. Hlboko som sa nadýchla, rozhodnutá ísť ďalej. Jak som sa pozerala na ten veľký hrad, mi z neho liezlo mráz po chrbte. Moje nohy kráčali jedna za druhou a ja som sa naďalej obávala že urobí Radon obrovskú chybu. Čím viac som sa približovala, tým viac som jeho pocity cítila intenzívnejšie a intenzívnejšie. Radon ešte nevie o tom že som Degáristka a že dokážem oživiť kreby. Vie to len môj otec, moja mama a Arné. Nieže by som neverila mojim priateľom, ale už je riziko že som to povedala Arnému. Nastal tu rozruch. Zo všetkých strán sa hrnuli vojaci, za účel ma chytiť. Nebála som sa. Každý kto sa len ku mne priblížil som ho skolila a to sa ma sotva dotkli. Kamaráti sa na mňa len s obdivom pozerali a nevšimli si že všetci vojaci, ktorých poslal naivne Radon, že ma chytí sú mŕtvy. Nevyužila som žiadnu zbraň, všetkých som zvládla holými rukami. Pristihla som sa aj pri tom ako ich ľutujem. Keď som si predstavila, že oni mohli mať rodinu, svoju ženy a deti, mi bolo z toho veľmi smutno. Ale na ľútosť nebolo čas.Radon vie že som tu, tak som ani nemusela byť ticho. Je len otázkou či je už nesmrteľný alebo nie. Ale ak nie, chcem ho zabiť. Moje kroky pokračovali ďalej. Lenže ja som ani nedomyslela na to že Radon nieje taký hlúpy že nemá plán B. Moc som ho predcenovala, a ako som aj nedúfala som sa ocitla vo veľkej sieti. Odtiaľto sa nedalo ujsť, to som hneď pochopila, lebo som si všimla že sú to začarované vlákna, ktoré sa nedajú len tak prerezať nožom alebo mečom. Všetci mi išli rýchlo na pomoc. Hlavne Arné, ktorý bol celý bez seba od strachu. Všetci sa ma snažili odtiaľ zachrániť, lenže to je nemožné. ,,Hazel, my ťa zachránime," mi stále opakovali, ale ja som pochybovala. Aj ja som sa snažila odtiaľto dostať, dúfajúc že tú sieť prerežem. Lenže márna snaha. Neišlo to. A Radon ma dostane. Čo som vlastne dúfala? Že on nebude pripravený po tom čo ja som ho dostala? Že on sa nepomstí? Bola som veľká naivka. Prečo som to netušila? Lebo som bola hlúpa, povedala mi moja hlava. Možno áno. Z chalúp vyliezli zvedavé hlavy dedinčanov. Mali rozospaté tváre a vydesené výrazy. Z hradu vybehli vojaci, za účelom chytiť mojich priateľov.,,Utekajte!" Kričala som na nich. Viem že ma tu nechceli nechať samú, ale nemôžu riskovať svoje životy len kvôli mne. On ich tam hneď zabije keď ich chytí. Zvlášť Arné ma nechcel opustiť. ,,Utekajte, rýchlo, zachráňte sa!" Kričala som ešte na nich čím som ešte viac zvýšila tón hlasu. Nevedeli sa rozhodnúť. Na jednej strane chceli újsť ale na druhej ich trápili výčitky, keby ma opustili. Ale toto je už len medzi mnou a Radonom. ,,Ja ťa tu nenechám," vojaci sa blížili čím bližšie a bližšie. ,,Arné, choď, sľubujem že sa niekedy uvidíme," Arné mal dosť smutný výraz, až sa ma to dotklo na srdci. Nemali na výber, museli utiecť. Jak utekali a sem tam a ku mne otáčali, ja som stratila nádej. Ale to nemôžeš len tak vzdať, povzbudzoval ma hlas, ktorý sa ozýval v mojej hlave. Raz si dokázala odtiaľto utiecť, prečo by si neutiekla teraz? Pokračoval môj vnútorný hlas, keď sa ku mne brali vojaci. Priatelia a vojaci a honiaci sa nimi úplne stratili z dohľadu a ja som tu bola uviaznutá vo veľkej sieti, z ktorej je nemožné utiecť.



Ahojte :) Prepáčte že tak neskoro ale dnes som nemala notebook, vďaka sestre -,-  a k tomu som bola dnes chorá :( okrem toho sa priplietli aj kŕče brucha :( vy viete od čoho ženy :) keď tak vote :)

Hazel: Zázračný svetWhere stories live. Discover now