Hazel: Zázračný svet

za mreže

Pevne som sa držala Arného pása a na tvári som zacítila som na tvári ako ma štekli vietor, ktorý do nás vráza. Kôň rýchlo uháňal, ja som sa držala pevne Arného pása a Arné sa snažil tam čo najskôr doraziť. Mala som veľmi zlý pocit. Cítila som nebezpečenstvo, a to veľmi intenzívne. Pri každej predstave že by rodičia ležali niekde na zemi,ma posielalo čoraz viac na dno. Ak mi zomrú ďalší najbližší ľudia, by som sa naprosto zrútila. Nie, oni nezomrú. Ty ich zachrániš Hazel a keď nie ty no tak sa s tým vysporiada otec, keďže je kúzelnik. Jak sme sa poháňali, plietli sa nám do cesty víly, ktoré nám dosť sťažovali cestu.Ale naopak som im dosť vďačná že nám svietili cestu, lebo inak by sme videli len samotnú tmu, ktorá by sa podobala presne ako Radonove temné oči. Aj keď ma obklopoval strach, to tu vypadalo nádherne ako to tu svietilo rôznymi farbami. Najčastejšie červené a hnedé, fialové a tyrkysové. Krásne posviecovali uličku, zaplavovali stromy, m zaplavovali trávu, ktorá už ani nevypadala na to že bola niekedy zelená, a zaplavovala aj skaly, nachádzajúce sa asi päť metrov ďalej nabok od nás. Bola to krása. Trošku mi to naberalo na odhodlanosti a ja som čoraz viac verila že tam dorazíme skôr ako Radon. Radon mi práve zabil Laňu a zabil mi aj Hannah a za to on bude pykať tým najhorším spôsobom. Vrhali sme pomedzi obrovské stromy, u ktorých nevidieť korunu stromu, kôň hlasno dupal, čím dával najavo ako najrýchlejšie sa snaží ísť. Už v diaľke boli vidieť obrysy nášho prekrásneho a veľkého kráľovstva, obklopené zeleňou a krásnymi stromami s ružovými, červenými alebo fialovými kvetmi. Ale napätie vo mne stále rástlo, a každá sekunda bola pre mňa dosť drahocenná. ,,Arné, rýchlejšie," pohnala som, ešte zatvaraúc moje oči, zaborená do jeho trička. Arné zrýchľoval a zrýchľoval až sme končili pred bránou nášho kráľovstva. Bola podobná ako Radonová, len z neho sálalo dobro a istota že príjmu každého cudzinca, okrem nepriateľov. Na strážcov sme kričať vôbec nemuseli, brána sa náhle otvárala a my sme na koni rýchlo mierili na hrad. Obidvaja sme zosadli z koňa a nechali sme ho voľne behať po kráľovstve. Hemžilo sa to tu ľudmi, koňmi a zvierat. Ľudia tu neboli tak vychrtnutý ako u Radona, lebo dostávali pravidelnú stravu každý deň, lebo naše kráľovstvo bolo o dosť bohatšie ako u Radona. Radon tam míňal svoje peniaze len pre svoje záľuby, nikdy nedal ani cent svojim ľudom. Spoločne s Arném sme behali do hradu, dúfajuc že tam ešte sú. Behali sme uličkami, prechádzali sme rôznymi dvermi až sme skončili pred dverami hlavnej siene. Bola to presne tá sieň, kde som po prvý krát videla maminku a zistila som že oni sú moji pravý rodičia. Teraz sa mi to tam zdalo ako keby som tu chodila odjakživa. Bez váhania som otvorila dvere dokorán. Dosť ma zarazilo čo som tam ja uvidela. Pozerala som sa na zjazvenú ohavnú tvár človeka, ktorého som tak nenávidela, ale zároveň som bola rada že som ho našla. Boh mi dal druhú šancu ho zabiť. Potom som si všimla jeho nôž nastavený hneď pod mamin krk. Bála sa ho. Otec ležal bezvládne na zemi, nemožno sa hýbať. Všimla som si aj ako si Radon druhou rukou chytal ranu na nohe, z ktorej ešte naďalej tiekla čierna tekutina. Chytila som meč, uložený v púzdre, pripravená na neho zaútočiť, keď niečo spraví maminke. ,,Mňa len tak nechytíte!" Zakričal na mňa s jeho netypicky zvýšením hlasom. Mal toho už dosť. Mal strach. Videla som mu to v jeho čiernych očiach. ,,Pusti ju," nastavila som pred sebou ruky a naznačovala nimi aby sa upokojil. Lenže ten vypadal ako psychopat v psychiatrii. Hlasno sa zasmial, ešte držajúc nôž blízko krku mojej maminky. Očami vo mne dúfala že jej nejako pomôžem. Musela som konať. Bolo len na mňa zabiť Radona a zachrániť môjho otca a mamu. ,,Ty si naozaj myslíš že sa ma len tak zbavíš? Už prešlo dosť veľa rokov, odkedy keď mi tvoj neschopný otec zabil moji krásnu dcéru a neexistuje deň, kedy by mi ona nechýbala," aj mne bolo dosť ľúto že jeho dcérka zomrela v takom mladom veku. Na chvíľu mi ho bolo ľúto, lebo to je to najhoršie keď niekomu zomrie jeho dieťa. ,,A teraz urobím to čo on mne spôsobil, stratí svoju manželku," vo mne prešla vlna veľkého napätia, keď k nej jeho nôž sa priblížil k jej krku tak blízko, až jej začala tiecť po krku krv. ,,Prestaň! Prosím hlavne prestaň, urobím všetko čo len chceš," prestal a víťazoslávne sa usmial. Už vôbec nevypadal ako predtým. Aj keď sa bál, to nedával najavo. Teraz sa tváril tak že zvíťažil. Jeho čepeľ noža sa vzdialila a mama si mohla konečne vydýchnuť. ,,Takto sa mi to páči," zdvihol pyšne bradu. Aj keď si myslel že zvíťazil, mama využila šancu toho že jeho nôž sa uvoľnil a tým že vie špičkovo bojovať jeho ruku prekrútila a bodla ho do brucha, kde od bolesti zastonal. Mama rýchlo pribehla k Otcovi a ja s Arném sme si pripravili meče a luky .Radon tam kľačal držiac si krvácajúcu ranu, ktorý z neho vyliezal. Ja s Arném sme k nemu podišli a namierili na neho ja meč a Arné natiahnutý šíp, pripravený to do neho streliť. Lenže ja ho teraz nechcem zabiť. Chcem aby hnil vo väzení. Chcem aby prežil to čo som prežila ja. ,,No, tak to urob, zabi ma!" So štipkou bolesti na mňa zvýšil hlas, kde sa to tu silno ozývalo. Pohodlne som meč uložila naspäť do púzdra a pričupla som si k nemu. ,,Pamätaj si jedno, ja niesom ako ty," pošepkala som mu do ucha, s úsmevom na ústach a odsunula sa. Pozrela som sa na Arného tvár, ktorý vypadal tak že je už koniec jeho krutovládnutia. Okrem toho som cítila ako bol na mňa pyšný a nedokázal uveriť tomu že Radon tu sedí, s dvoma hlbokými ranami na tele a je u neho vidieť ako sa veľmi bojí. ,,Stráž! Odveďte ho do najhlbšieho žalára a zdvojnásobte stráž!" Zakričala som na nich dávajúc sa ešte na Radona, ktorý už stratil svoju poslednú nádej. Stráž v brnení sem rýchlo pribehla a zobrala ho pod pazuchy. ,,Toto vám len tak neprejde! Ja odtiaľ utečiem a spojím sa s ostatnými monštrami! Ja sa pomstím!" Kričal ešte na nás so skrivenou tvárou od bolesti z jeho dvoch veľkých a hlbokých rán. Stratil sa za dverami. Od nadšenia som musela Arného objať a moja tvár sa zaborila do jeho trička. Pre zatiaľ som vyhrala a ja som zacítila neuveriteľnú pyšnosť. ,,Už je všetko dobré, už bude len dobré," upokojoval ma Arné ale aj niekde v duši som zapochybovala. Radon sa určite bude čo najviac snažiť aby odtiaľ ušiel. Konečne som si vydýchla a do pamäte mi vyšlo to že otec ešte leží na zemi úplne bezvládne. Jak som sa rýchlo od Arného odtiahla som k nemu pribehla, keď sa k nemu mama skláňala a dúfala že sa mu nič nestalo. Vypadal tak bledo. Dotkla som sa jeho tváre. ,,Otec, otec, vstávaj," hovorila som mu, ale na to nereagoval. Arné si čupol hneď vedľa ustarostenej mamy a pozeral sa na bezvládne tela môjho otca. V bohu som sa modlila, aby si ho nezobral. Svoje ucho som priložila k jeho ústam, zisťujúc či vôbec dýcha. Na tvári sa mu rysovali veľké modriny, ale nevypadalo to nejako dosť vážno. Mala som dosť veľký dôvod na vydýchnutie. Otec len skolaboval a žije. Keby som vedela poriadne vyjadriť svoje emócie najavo, tak by som od radosti až skákala. ,,neboj sa miláčik, len skolaboval," mama sa snažila o úsmev, ale skrývala sa tam aj veľká úľava a aj tak ustarostenosť. ,,Prečo skolaboval?" Chytila som sa jeho hladkej ruky. ,,Radon ho veľmi silno udrel,"

Prepáčte že je toto napísané tak čudne a nudne :) lenže táto čať bola samotne pre mňa nudná a tak to boo aj ťažké :)