Hazel: Zázračný svet

omilostenie

Celý môj život sa zrútil v okamihu keď kráľ Radon vyslovil jednu jedinú neškodnu vetu. Bola to len jedna veta a tá ma tak položila a poslala do väzby, osamote s dvoma strážami pred hrubými tvrdými dverami. Raz za čas sa tam aj rozprávali. Rozprávali sa tam hlavne o kráľovi, jak je zlý a zlomyselný. Vypočula som si aj kedy ma majú popraviť, aj keď to bolo veľmi smutné zistenie.Zajtra o tretej v popoludní ma majú upáliť zaživa.Nechcela som plakať, chcela som byť silná. A najsmutnejšie bolo že zabije dievča, ktoré je úplne nevinné.Premýšľala som o mojom živote, o mojich rodičov, o mojich priateľov, o všetkom peknom čo som prežila. Možno tu bola ešte nejaká nádej že prežijem, ale to bola minimálna pravdepodobnosť. Sedela som na špinavej kamennej podlahe a len som čakala, kým vydýchnem posledný kyslík. Počula som kroky jak niekto ide dole schodami, čo ma prinútilo vstať na nohy. Snažila som sa zistiť kdo to môže byť ale nedovidela som. Len som čakala, kým predstúpi pred dvere aby som ho lepšie videla. Počula som viac krokov tak som si domyslela že mal aj sprieovod. Hneď som vedela kto to je keď sa stráže uklonili. Bol to kráľ Radon a ukázal sa predomňou v celej svojej "kráse".Škodoradostne sa usmial, hneď keď ma uvidel. „Tak, ako sa tešíš na svoju smrť, ty čarodejnica?" provokoval, ale to ma ani trošku nenahnevalo. Nevedela som čo mám povedať, len som mlčala a pozerala na neho naštvaným pohľadom. „Je teba škoda, také krásne dievča je škoda zabiť," teraz som sa naštvala ešte viac. Ten nech je rád že stojí za dverami, pomyslela som si a usmiala som sa. Predstavovala som si jako bude podomňou ležať keď ho prebodnem tým nožom, ale zabiť človeka je trauma na celý život a nemala by som na to odvahu už aj len kvôli tým strážam, ktorý by ma hneď zabili, svojimi ostrými mečmi. „Nechcete si to ešte rozmyslieť? Môže vám byť prospešná," poradil jej jeden mladý chalan asi v mojom veku, na môj vkus veľmi pekný. „Prečo by som si to rozmyslel? Veď je to čarodejnica! A načo by mi bola tak prospešná?!" Chalanovi prešli slová a nakoniec sa vzdal. Ešte sa pozrel posledný krát na mňa a sklonil hlavu. Videl už len moju vystrašenú tvár a to ho prinútilo skloniť hlavu. Nechcel sa pozerať na mňa ako čakám na smrť. „Zhni v pekle," konečne som vyslovila vetu, ktorú som mu chcela už od prvej chvíli čo som ho stretla chcela povedať. „Ale, ale, naša kráska sa už po dlhej dobe aj ozvala," usmial sa a zapozeral sa na mňa svojimi temnými očami. Zase som sa zatriasla.Vtom ma napadlo „By ma tak zaujímalo, čarodejnice majú oči rôznej farby, je čudné že teba neobvinili z čarodejníctva," jeho úsmev sa náhle vyparil a nahradila ho zamračená tvár. „Ako to mysliš, ty humusáčka?" rozzúrene sa opýtal a videla som ako mi chcel za to dať veľkú facku, ale potom zistil že mu prekážajú dvere. „Myslím to tak, že ja mám ružové oči a ty máš čierne oči, prečo to tak je?" Poznamenala som a hrala sa s mojimi nechtami. „Ako sa opovažuješ byť drzá ku kráľovi!" V mysli som sa zasmiala. Bolo skvéle ho počuť nahnevaného a poníženého. „Ach, Radon, priznaj si to, ty si čarodejník a k tomu neschopný a zlomyselný kráľ, ktorý sa zábava zabíjaním a mučením ľudí alebo zvierat," keď už mám zomrieť, no tak nech sa zabavím na toho lumpa. Ma to proste tešilo jak tam naštvano stál. „Stráže! Ihneď otvorte mreže a pošlite tú dievčinu do mučiarne, ja ťa naučím urážať kráľa," neviem prečo ale s týmto som vôbec nerátala. Bola som zaslepená tým, jak som ho chcela ponížiť. Začala som zmätkovať ked stráže otvorili mreže a nasilu ma chytili. „Vznešený kráľ, prosím ušetrite ju tým, aj tak ju zajtra popravite," snažil sa chalan presvedčiť ešte kráľa ale ten bol tak nasraný že ho nepočúval a jeho oči spočínali len na mňa. „Nie, nechajte ma, prosím," prosila som ho ale on sa tam len hlúpo usmieval. „Na to si mala myslieť skôr ako si ma stihla pourážať," Stráže ma už ťahali ale ja som to nemohla nechať len tak. Nevedela som ani ako som to urobila ale svojou lakťou som udrela do brucha jedného strážcu a druhým lakťom druhého strážcu. Potom sa ďalší na mňa nahrneli ale tých som srovnala kopmi . Jeden na mňa zautočil zozadu a už sa zdalo že ma chytí, lenže ja som sa rýchlosťou svetla otočila dozadu a kopla som ho rovno do rozkroku. On tam hneď stínal od bolesti na zemi. Žasla som nad mojou šikovnosťou. Nevedela som že aj to dokážem. Kráľ Radon sa tam usmieval a hrýzal si svoje dlhé špičaté nechty. „Zaujímavé," poznamenal a približoval sa ku mne. Chalan hneď za nim so sklonenou hlavou.  „Odkiaľ toto vieš?" opýtal sa kráľ keď už bol tak blízko mňa až som musela o niekoľko krokov odstúpiť. Zase sa ma zmocnil strach a ja som sa nemohla poriadne nadýchnúť a to nie len kvôli strachu. „Po! Rozmyslel som si to, odveďte ju do hradnej veže, vyberte jej najkrajšie šaty a nech sa okúpe," prikázal tomu chalanovi Poovi. Po ma viedol schodami hore až na hradnú vežu, kde ma čakalo služobníctvo. Boli tam štyry ženy a jedno dievča vo veku ako ja, možno o rok staršia. Bola veľmi pekná. Veľmi dobre som si všimla ako sa usmiala na Poa a ten jej to pekne opätoval. Ten úsmev hlásil lásku. Keď som sa pozrela na tých dvoch, pomyslela som si že by boli  skvelý pár. Ale moja pozornosť spočinula na túto nádhernú a veľkú izbu. Bola tu veľká biela posteľ s veľa poduškami a vypadala dosť pohodlne. Tak isto som si všimla aj ďalšie dvere, hneď som vedela že je to šatňa a tie v tých dverách vedľa prvých bola kúpeľňa. Ale potom som si uvedomila že ešte zajtra ma chcel Radon zabiť a to neodpusti ani najväčšia izba v tomto hrade, ani najkrajšie šaty ktoré mi dajú a okrem toho sa mi zdá dosť čudné že ma omilostil. Aké má somnou plány? „Slečna, je čas ísť do kúpele," oznámila mi najmladšia slúžka s úsmevom na perách, čo jej dosť pasovalo. Najprv som si povedala že nepôjdem, že nepočúvnem toho lumpa, ale keď som zistila ako smrdím, som išla.  Odmietla som ich pomoc, lebo som bola dosť hanblivá, tak oni museli čakať hneď vonku. Veľmi sa mi uľavilo po tom kúpeli. Hneď po kúpeli smerovali šaty. Nechcela som šaty, lebo som ich nemala rada. Ale nič sa nedalo robiť. Boli to nádherne zelené šaty, ktoré sa mi veľmi páčili. Od pásu dole zdobil hodváb, ktorý spôsobil to že sú tie šaty oveľa krajšie. Hneď som zmenila názor na šaty, tieto som si hneď obľúbila. Svojimi rukami som ich hladkala a už teraz som si predstavila ako ich budem mať oblečené. „Slečna, pomôžeme vám s oblečením?" pozrela som sa k dverám a teraz som si všimla Poa jak tam stál opretý s prekríženými rukami a úsmevom. Ale som nevedela či sa usmieva na mňa alebo na tú mladú slúžku. „Čo tu robíš? Nevidíš že sa idem prezliekať?" zasyčala som na neho ale on sa tam len hlúpo usmieval. „To vidím, chcel som ti len oznámiť že ťa náš vznešený kráľ čaká na to že s nim pôjdeš povečerať," už sa pobral preč ale ja som k nemu rýchlo pribehla a chytila ho za zápästie. On sa hneď otočil a zase nahodil ten svoj krásny úsmev. „Prepáč, nechcela som na teba takto zasyčať, skôr by som sa ti mala poďakovať jak si sa ma zastal," povedala som mu so sklonenou hlavou. Dosť som sa hanbila za to ako som mu bola nevďačná. Väčšinou taká nebývam. „Za málo, ja len proste nemám rád keď niekoho ide popraviť, bez dôkazov," všimla som si jak sa stále pozeral dozadu. „Mám vás aj nechať osamote?" opýtala som sa ho a zamávala som mu pred očami. „Nie, prečo?" zmätene sa na mňa pozrel a šarkasticky sa usmial. „Poď von, chcem sa prezliecť," poprosila som ho a ten sa stratil hneď za dverami. Ešte predtým sa pozrel na slúžku, ktorá sa tam červenala ako červená paprička. Musela som sa potichu zasmiať.