Hazel: Zázračný svet

Zase u neho

Nepekne ma hodili rovno do žalára, kde som spadla rovno na zem naprášenou prachom. Bolo tu temno a nebyť veľkých sviečkach za mrežami a mesačným svetlom by som nič nevidela. Stráž sa len škodoradostné na mňa smiali. Schúlila som sa do klbka a čakala som kedy započujem  Radonove zlovestné kroky. Bola tu zima. Nemala som teplý plášť a ihneď som oľutovala že som si ho nezobrala. Keď som sa pozrela za mriežkami, som tam zbadala niekoho. Bolo to dievča. Vypadalo dosť smutne a utrápene. Vlastne som ju aj chápala. Presne tak som sa cítila aj ja. Za všetko si môžem len ja. Keby som si poriadne domyslela môj plán, nič by sa takéto nestalo. Ja som mojich priateľov priviedla do takéhoto nebezpečenstva. Ale jak som sa topila svojou samoľútosťou a jak na mňa dopadalo krásne mesačné svetlo som to dievča spoznala. Tie jej husté blondavé vlasy, jej krásna štíhla postava... . Som si na sto percent istá že je to Hannah. Sedela tam schúlená a plakala. Bolo mi jej veľmi ľúto. Musela veľmi trpieť. Nabehla som rýchlo k dreveným hrubým dverám s mriežkou, kde mi do oka strelilo svetlo zo sviečkách. Vypadalo to že jej je tiež veľmi zima lebo si obíjmala svoje kolená. ,,Hannah," dala som si extra záležať aby to nebolo veľmi počuť a aby to nepočula stráž. Jej tvár sa pootočila doprava a pozrela sa na mňa uslzenými ligotavými očami.Ako som dúfala, nahodila dosť prekvapený výraz a podišla k hrubým dverám s mriežkou. Bola šťastná že ma vidí a konečne ju stretla aspoň troška nádeje. Lenže ja nádej nejako neprinesiem. ,,Hazel? Si to naozaj ty?'' Chytila sa tyčky mreží a ústa sa skrivili do zvláštneho úsmevu. Ja som sa tiež usmiala. Úprimne som bola tiež veľmi rada že ju vidím, ale nebola som rada že ju vidím takto. Jej kedysi krásne oči boli celé opuchnuté jak veľmi plakala, tvár mala celú umazanú od špiny, šaty celé dotrhané. Musí sa cítiť strašne. ,,Áno, prečo si tam?" Zašepkala som. Stráže to nepočuli. ,,Radon, zistil že mám pomer s Poom," to som trošku aj čakala. Radon sa to aj tak raz dozvie a ja som zrazu oľutovala že som ich nevarovala. Venovala som jej neutrálny pohľad. ,,To mi je ľúto," snažila sa o úsmev, ale teraz jej to vôbec neišlo. ,,A ako sa má Po? Je naživu?" Bola naplnená toľkým strachom o neho a toľkou nádejou, až mi jej bolo ešte viac ľúto. ,,Áno, je," vlastne sama neviem čo mu je. Videla som ho naposledy len keď som v nádherných šatách kráčala dolu schodmi keď bol s Laňou. Potom sa vyparil. Odľahlo jej. Videla som ako mu na ňom záleží a zobrala by si za neho svoj mladý život. Obdivovala som ich dvoch. Takú lásku som vsnaď nikdy nevidela. ,,A čo tu robíš?" po chvíli trápneho ticha odvetila. ,,Chcela som zabrániť  pred tým aby sa stal nesmrteľný  aj s mojimi priateľmi, lenže ja som taká sprostá že som nedomyslela na to že je na mňa už dávno pripravené a ja som mojich priateľov nechala vo veľkom nebezpečenstve, bojím sa o nich a neviem čo je s nimi," sklonila som smutno hlavu a čakala na jej povzbudzovanie, čo by mi teraz padlo vhod. ,,To zvládneš, to sa stáva a ty sa odtiaľto dostaneš," usmiala som sa na ňu. Bola som rada že ma takto povzbudzovala.Ale skôr ako som stihla povedať čo i len jedno nevinné slovo, k nám podišla stráž. Bol to jeden mladý chalan a mal takú nevinnú tváričku. Cítila som ako ma ľutuje že som tu a páčim sa mu. ,,O čom sa tu tak zhovárate?" On nekričal na nás ako ostatný. On bol veľmi milý a aj tak vypadal. Na chvíľu mi pripomínal Froda. Len bol mladší. Aj taký výraz ako Frodo mal. Vážny a ustarostený. ,,O ničom," snažila som sa o úsmev, takisto ako Hannah, aby si nerobil starosti a odišiel preč. ,,nechcem na vás kričať, tak radšej buďte ticho aby za vami neprišli tamtí," svojim prstom ukázal na chlapov stojáci hneď vedľa dverí. Nevypadali moc priateľsky. A prečo by aj mali?  Bez slova som prikývla a posledný krát som sa pozrela na Hannah. Nespokojne som si vydýchla a opäť som si sadla na moje zvyčajné miesto.  Moje oči sa sústredili na mesačné svetlo, jak na mňa dopadá a hladká ma. Zdobili ho lietajúce víly, ktoré boli viac menej zvedavé kto je za mrežami. Áno, bola som to ja. Tá s havranými čiernymi vlasmi po pás, tmavoružovými očami a štíhlou postavou. Áno, tá odvážna, odhodlaná a istejšia žena, ktorá bola obklopená milujúcimi priateľmi, ktorá dokázala utiecť spod Radonovými rukami a nakoniec zistilo že je kráľová dcéra, sa nechala chytiť kráľom Radonom.Viem že som sklamala ale niekde v hĺbke duši som dúfala že sa odtiaľto dostanem. Alebo keby tu bola nejaká tá nádej že ešte nedostal toho chlapca, by som ho dokázala zabiť svojimi holými bledšími rukama, ktoré dokázali na jeho príkaz zabiť nejedného človeka. Podišla som k mriežkam von . Na chvíľu som dúfala že ich uvidím a budem si istá že im ušli a nič sa im nestalo. Bol to zdrvujúci pocit, keď som vôbec nevedela čo sa im stalo. Najhorší pocit to bol. Ako keby moje srdce bola atómová bomba, ktorá by zachvíľu vybuchla. Započula som kroky, ktoré som počuť nikdy nechcela. Vedela som kto to je a preto sa mi nechcelo poriadne nadýchnuť. Už čakám kedy sa mi vysmeje a na to nejako moc neteším. Vstala som a už som len sledovala ako sa stráž ukláňala.

Tu je ďalšia časť :3 Tak ako sa vám páči? Možno ste to zistili možno nie, píšem nový príbeh. Volá sa Ty a Ja sme My :) je to teenegersky román a bola by som rada keby ste si ju prečítali :) mne sa osobne páči aj keď som ešte len publikovala prológ :) Nebojte sa, to neznamená že skončím s Nadprirodzenou :) ako som sľúbila tento príbeh dokončím aj keby som sa mala na hlavu postaviť :) takže nemajte strach a keď tak dajte vote :)