Hazel: Zázračný svet

Epilóg

Keď som za nimi došla, všetci sedeli či ležali v hlavnej hale pri ohni a jedine čo dokázali je len to sa naň pozerať. Aj dokonca otec, ktorý Laňu ani poriadne nepoznal, lenže si ju hneď na prvý pohľad obľúbil. Aura tam ešte stále plakala, Trek upokojoval Daliu, Frodo tam znudene ležal, ale skrýval jeho zármutok voči Lane,Lóra sa tisla na Lórové rameno a Lór jej niečo šepkal a mama sa prechádzala nervózne po miestnosti.  Cítila som tu len prázdnotu a beznádej. Ale nikde som nevidela Poa.Aj keď mi slzy vďaka Arnému vyschli, najradšej by sa mi ešte viac chcelo plakať kvôli im prázdnym tváram bez žiadnych emócii, okrem smútku. Bol to najhorší pohľad sa na nich pozerať.  Aj keď som vedela že toto nieje najvhodnejšia chvíľa sa ich opýtať kde môže byť Po, som to urobiť musela. Bála som sa o neho. Ešte predtým ako som vyslovila moju otázku, ktorá ma veľmi zajímala, som sa hlboko nadýchla a do pľúc si nabrala nový kyslík. ,,Ahojte, neviete kde je Po?" Všetky ich tváre, namočené slzami na mňa upriamili. Už v ich výrazoch som zistila že oni mi nejako nepomôžu. Vo svojej blízkosti som ucítila Arného blízkosť, stojaca hne'd vedľa mňa, kde akurát držal svoj luk. ,,Prepáč, Hazel nevieme," odpovedala mi mama, keď si všimla, že mi nikto neodpovie. Jej tvár ju prinútila sa usmiať. Sklamane som sklonila hlavu. Nevedela som čo robiť ani čo povedať. Pri nich sa to teraz nedalo. Mala som pocit že by som mala teraz zostať s nimi. Aj keď som sa naďalej o Poa bála a mala som nutkanie prehľadať celý tento skvostný a obrovský hrad, som si nakoniec sadla na lôžko a svoje ruky som si položila na kolená nôh. Bolo tu hrobové ticho a jedine čo bolo počuť bolo jak si Arné sadol hneď vedľa mňa a jak moje ruky hrial svojimi. ,,Ehm.....no.....nepôjdeme radšej si dať niečo najesť?" Prerušila som toto trápne ticho, ale miesto toho aby niečo povedali, som počula len vzlyky a výčitky. Začervenala som sa a oprela sa o operadlo lôžka. Hrala som sa s Arnénimi (neviem ako sa to píše) prstami. Z tohto ticha som bola čoraz nervóznejšia a nervóznejšia.  A jak to dosiahlo až na maximum, som to nevydržala a musela som vstať. Hnevalo ma že tu dokázali len fňukať a nepostaviť sa na vlastné nohy. Teraz by mali byť silný a žiť ďalej, taký je život. Nervózne som hodila rukami keď som sa postavila pred dvere. Všetky ich pohľady namierili na mňa. Jediná pozitívnu tvár tu mala len mama, ktorá sa aj teraz dokázala usmiať. ,,Takže, ak sa budete chcieť baviť, mňa nájdete v žalári u Radona," a zmizla som za dverami a moje kroky mierili hneď čo najhlbšie hradu. Odvtedy, kedy som ho poslala za mreže som ho ani neišla navštíviť a som veľmi zvedavá čo mu teraz je a ako sa cíti. Ale teraz už viem že je dosť nahnevaný, to nemusím ani vycítiť. Viem, že by som mala nájsť Poa, lenže on je už veľký a verím že nevyvedie nejakú hlúposť. 

Radon už mal zaviazané tie hlboké rany, čo som mu spôsobila. Unudene sedel na špinavej zemi, hneď vedľa jeho drevenej posteli bez nejakých návlečok či duchien. Jednu nohu mal skrčenú a jeho tvár sa sústredila na jeho ruku. Ucítil že tu som a tak sa len usmial, bez toho čo by mi venoval čo i len malý pohľad. Vypadal naozaj skleslo ale zároveň tak nahnevano. Aj keď vedel že cítim jeho negatívne pocity, to skrýval jeho posmešným typickým úsmevom, za ktorý by som ho najradšej už teraz zabila Tvár mi kryla môj plášť z hodvábu. Neviem prečo som si ho zobrala. Zdalo sa m i to správne zobrať alebo som proste nechcela pozerať na jeho ohavnú tvár. ,,Vedel som že ma pôjdeš navštíviť," s posmešným úsmevom vyslovil a opäť mi nevenoval ani jeden pohľad. Naďalej sa sústredil na jeho hrubé a špinavé nechty. Zrazu som nevedela čo mám povedať. Prečo som sem vlastne išla? Len vidieť ako sa trápi? Ako sa zaslúžene trápi?  Aj keď viem že by mi to nemalo robiť radosť proste som ho pociťovala. Všetko sa mu to vrátilo. Všetko čo robil ostatným mne a mojim priateľom. Keď si všimol, že som ešte nič nevyslovila sa dostavil k mrežiam a jeho oči sa sústredili na mne. ,,Vidíš, podarilo sa ti ma dostať až sem, gratulujem ti," šarkasticky mi zatlieskal a na jeho tvári sa stále zvýrazňoval jeho úsmevom  s ohavnými kútikmi. ,,Ďakujem, zaslúžil si si to," kapucňu z hodvábu som si zložila a ukázala som mu moju šťastnú tvár. Tentokrát som nemala voľne rozpustené havranie vlasy, ale mala som krásne dlhé vrkoče, ktoré mi podľa Arného dosť hodilo. Niekedy sa sama nedokážem rozoznať. Vypadala som vďaka tým vrkočom úplne inak. ,,A teraz mi povedz prečo si sem prišla, len aby som vedel či sa mm upraviť," pri tejto vete skrčil čelo a ja som sa v mysli zasmiala čo práve povedal. Nie to že sa snažil byť vtipná ale to čo práve povedal ,,Prečo si ubližoval ľudom? Prečo sa z teba stal taký krutý človek keď ešte pred niekoľkými rokmi si bol schopný niekomu pomáhať," moja tvár náhle zvážnela a už som len túžila po jeho odpovedi.  Už konečne jeho úsmev pominul a dával najavo svoj hnev  a skleslosť. ,,Prečo ťa to tak zaujíma?" Vyprskol a vrhol na mňa jeho klasický výraz naplnený hnevom. Spomenul si na svoje malé dievčatko. Na ich zážitky a ich krásne chvíle. Ucítila som to. A to ho najviac nahnevalo. Najradšej by bol keby jeho malá dcérka stála hneď vedľa neho a on by ju chránil. Lenže to už je neskoro. ,,Lebo oni nemôžu za to že tvoja dcéra zomrela," teraz hot o zasiahlo hlboko do srdca až som zacítila trošku výčitky, ale pomohlo mi k tomu jeden malý nádych. ,,Ty nevieš aké je to keď ti tvoj priateľ zabije vlastnou rukou svoje malé dievčatko!" Zarazila som sa.  Bolo smutné počúvať jeho trápenie voči jeho dcére. Chápem aké to je keď o niekoho prídete a už aj na pohľad na Radona, sa mi hnusil. On za to môže že Laňa zomrela, to on za to môže že Hannah už nieje medzi živými.Niekedy som ľutovala že som Radona nezabila hneď keď som mala dobrú príležitosť. Lenže ja som to neurobila. Chcela som radšej nech tu trpí a zomiera s vedomím že on už nikdy nebude nesmrteľným. ,,Ja sa raz pomstím! Tebe, tvojim priateľom, a hlavne tvojmu otcovi!" Nedokázala som to už viacej počúvať. Keby som tu zostala by som ho tu za to čo práve povedal zabila alebo začala plakať. Nechala som ho tam celého červeného až fialového od rozčúlenie sa. Chcela som byť sama. Chcela som nechať slobodne tiecť moje slzy a dúfať že ma všetky moje zranenia pôjdu preč slzami a ja sa postavím na svoje nohy. Nemôžem plakať. Musím sa postaviť na nohy. Veď čo sa môže ešte horšie stať. Radon je za mrežami a my sme v bezpečí. Len neviem kde môže byť Po. Musím ho ísť nájsť.