See You Again ? •The Vamps•

•27•

Prudko som otvorila oči. Poobzerala som sa okolo a nohy prehodila cez okraj postele. Tvár som si skryla do dlaní. Dnes je posledný deň v škole, čo znamená, že máme asi dve hodiny a potom čas pripraviť sa na ples a pre nás aj koncert. Pretrela som si oči a zašla do kúpeľne, kde som si umyla zuby a vykonala rannú hygienu. Následne som sa obliekla a musela si dať kávu.

"Dobre ráno," povedal Brad s úsmevom a objal ma okolo pásu.

"Dobré," usmiala som sa a pobozkala som ho na líce.

"Tak čo, pripravená na koncert?" oprel sa o linku a napil sa vody.

"Dúfam, že nič nepokazím." pokyvkala som hlavou a zhlboka sa nadýchla.

"Ty určite nie." povedal potichu. Zdvihla som k nemu pohľad.

"Už si pripravený? Môžeme ísť?" trošku som si odkašlala.

"Jasné," usmial sa a dal pohár do umývačky. "dnes po nás ale príde James."

"Prečo?" troška sa zamračím.

"Neviem. Chcel."

"A to nás aj odvezie? Nie, nie ja zoberiem to naše auto, dobre?"

"Nemusíš. Určite počítali aj s odvozom."

"No dobre," mierne prekrútim očami a otvorím dvere, cez ktoré prejde a ja hneď za ním.

•

"Lott, chcela som sa ťa niečo opýtať." povedala Megan.

"Okej," pozrela som sa na ňu a zatvorila skrinku.

"Zvládaš to? Alebo skôr zvládate to?" na tvári mala celkom ustarostený výraz.

"Zatiaľ sme sa o tom nerozprávali... A predsa, zajtra ešte neodchádzam." poslednú vetu som skôr pošepkala.

"Ja viem, ale dva dni po Vianociach áno..."

"Nejako to prežijem. Dúfam." troška zažmurkám a potom sa na ňu usmejem. Pohnem sa a Megan ma zrazu chytí za ruku.

"Určite?"

"Megan," ruku si vyslobodím. "zvládam to."

"Dobre, len nevrč." trošku sa zasmeje a ja pokrútim hlavou. Odprevadí ma ku triede a ja si sadnem ku Bradovi, ktorý je zrazu ticho.

"Ahoj." poviem. Nič. "Ahoj," zopakujem trošku hlasnejšie.

"Ahoj," povie potichu pomedzi zuby. Akoby sa hneval.

"Je ti niečo?" nechápavo sa zamračím.

"Nie len ma naštval... učiteľ." bolo vidieť, že klame ale určite sa nechcem hádať pred ostatnými.

"Dobre," povedala som len a bez záujmu si začala niečo písať. Cítila som na sebe jeho pohľad a snažila som sa ten nezáujem ešte zahrať. Keďže nie som dobrá herečka, začala som sa obzerať a nakoniec sa nám pohľady stretli. Nebol nenávistný ani plný zlosti, ako znelo jeho 'ahoj'. Vlastne som ani nevedela, čo tam vidím. Len orieškovo hnedé oči, čo sa pozerali do tých mojich. Trošku som sa usmiala a on mi úsmev - našťastie - opätoval. Pod lavicou som k nemu natiahla ruku a on si so mnou preplietol prsty. Všetko bolo zrazu v poriadku. Netrápil ma nijaký odchod od neho ani reakcia mojej matky, keď sa dozvie, že neprídem na čas. A už vôbec nie jej výraz, keď jej nebudem chcieť povedať prečo... Dúfam, že sa kvôli tomu nedovalí do Londýna.

"Dobre rán študenti." ozval sa hlas učiteľa, ktorý odohnal túto bezproblémovú chvíľku a na ten zlomok sekundy, keď na mňa všetky problémy znova dopadli som mala pocit, že sa prepadnem, keby niet Bradovej ruky, ktorá pevne zvierala tú moju. Zvyšok hodiny sme sa nerozprávali a dokonca nai tú druhú, kde to máme vo zvyku, keďže je to naozaj týranie. mysle. Potom sme sa stretli s Jamesom a ostatnými pred školou a všetkých nás odviezol postupne domov.