See You Again ? •The Vamps•

•17•

Už len pár dní do skončenia októbra... tvárim sa, že si to nejak nevšímam, no opak je pravdou, samozrejme. Brad sa snaží byť so mnou čo najviac a dáva mi dosť vecí. Ako napríklad kvety, alebo ma zoberie na nejaký obed a podobne. Dneska ma chce zobrať na Londýnske oko, ktoré som za ten celý čas ešte nenavštívila.

„Tešíš sa?" opýta sa s úsmevom.

„Mám celkom strach z výšok. K tomu som videla jeden film, kde sa to zrútilo a..." prstom mi prikryl ústa.

„Tak na to nemysli." Zasmeje sa a pobozká ma na líce. Z nemocnice je vonku skoro týždeň. Niekedy niekde zdrhne a nechce mi povedať kde, čo ma celkom znepokojuje. Niežeby som sa bála, že znova začne s tým všetkým... no aj tak ma to znepokojuje. Meg je v jeho prítomností odmeraná. Tichá a vždy keď Brad vyzerá, že niečo potrebuje podať, alebo podobné veci, ide sa roztrhnúť pre to, aby to mohla byť ona čo mu to podá. Povedal, že ho to už celkom štve a tiež sa bojí, že ich priateľstvo bude už navždy takéto...odmerané.

„Inak, Clark už usporiadal ďalší večierok." Prehodí Brad s úškrnom. „Ten sa z toho dostal najrýchlejšie."

„Nepôjdeme tam?"

„Čože?" zamračí sa.

„Vieš... mali by sme po tom čo sa stalo. Aby si ukázal, že si naozaj v poriadku a..." nadýchnem sa. „Brad je to tvoj priateľ mal by si mu ukázať, že tam chceš ísť." Snažím sa mu to nejak vysvetliť, no stále sa mi zdá, že som vynechala tú podstatu.

„Myslíš to tak, že mu mám ukázať, že mi chýbal alebo niečo v tom zmysle?"

„No, dalo by sa to tak povedať." Usmejem sa.

„Tak dobre," trocha prekrúti očami. „Ale nepôjdeme autom." Preglgne. Zdá sa mi, že do auta trocha dlhšie nenastúpi.

„Si si istá, že tam mám ísť?"

„Brad, jasné. A nehovorím to len preto, lebo sa i nechce ísť polhodinu zase naspäť, keďže auto sa ti nepáči..."

„Pochop ma," pozrie sa na mňa s úzkosťou v očiach.

„Chápem. Nenútim ťa tam ísť ale... troch ma bolia nohy." Zastonám.

„Lott," znova sa na mňa bojí no toto je už skôr zúfalstvo.

„Prečo sa tam tak bojíš ísť?"

„Lebo tam ti môže hocikedy hocikto niečo naliať do pitia."

„Neboj, budeme dávať pozor." Usmejem sa. rýchlo natiahnem ruku k zvončeku a Brad sa rozbehne po mojej ruke. Ale zazvonila som. Trocha sa mu zväčšili zreničky.

„A- ahojte." Vykokce zo seba už opitý Clark.

„Ahoj Clark." Usmejem sa a pobúcham ho po chrbte.

„A-ahoj." Povie a tacká sa naspäť dnu. Zamračím sa a všimnem si Bradov nechápavý výraz.

„Brad?"

„No?"

„Takto si niekedy vyzeral aj ty?" pozriem sa naňho a zasmejem sa. prekrúti očami a vojde dnu. „Tak prepáč ja som len..." trocha sa zhrbím a vojdem dnu aj ja. Asi by som si nemala obiť srandu z tejto témy... ale stále nechápem ako sa môže Clark za dvadsať minút takto opiť.

„Charlotte!" počujem za sebou . otočím sa a vidím Jakea.

„Ahoj." Trocha sa usmejem. Podá mi do ruky cigaretu a potom mi okolo krku dá svoju ruku.

„Ako sa máš?" posnaží sa aby to vyznelo príťažlivo. Nadvihnem obočie a zasmejem sa.

„Prepáč Jake, musím ťa sklamať," jeho ruku dám preč a sledujem jeho nechápavý výraz. „už som zadaná." Usmejem sa a odkráčam preč s celkom dobrým pocitom. V dave som našla Brada ako sedí na sedačke a prezerá si ruky.

„Ahoj," doslova som a k nemu hodila a oprela o jeho plece.

„Kde si bola?"

„Ty si odo mňa ušiel..." pozrela som sa mu do tváre. Usmial sa no zapozeral sa na moju ruku a zvážnel. Zamračila osm sa a pozrela tím istým smerom a uvedomial si, že mám v ruke cigaretu.

„Brad, je to inak ako myslíš."

„S tím to nezačínaj."

„Brad, prišiel za mnou Jake a dal mi to. Nemala som v pláne to zapáliť." Môj hlas bol dosť zúfalý. V podstate sme sa už dva krát pohádali... a to v priebehu desiatich minút. teraz ma celkom nahneval. Rozhliadnem sa a rozmýšľam čo teraz... odísť? Pošúcham si čelo a mám pocit, že budem plakať. Naozaj je za chvíľu november a mi sa budeme hádať? Vstanem a cestou zoberiem zapaľovač. V tom momente keď tú cigaretu zapálim, myslím len na to, ako mi zakazuje robiť to, čo sa mu zdá zlé. Pozerám na ňu, no zahodím ju.

„Lott," povie hlas za mnou.

„Brad," šepnem. Zozadu ma objíme okolo pásu a pobozká na krk.

„Prepáč," povie. Otočím sa a pobozkám ho. „nepôjdeme už?" opýta sa s úsmevom. Zahryznem si do pery a prikývnem. Prepletie si so mnou prsty a vykročíme cestou k nemu, čo je skoro pol hodiny cesty.

„Alebo," povie a zavolá taxík.

„Brad, si si istý?"

„Absolútne." Usmeje sa a pobozká ma.

••••••••••
785 slov

AHOJTE ^^ tak nová časť trocha neskoršie, ale to nevadí :D :) dúfam, že sa bude páčiť a chcela by som Vám popriať Veselé Vianoce (ktoré sú zajtra, ale to nevadí :D) hlavne ich prežite v kruhu rodiny, alebo proateľov :3 nech ste šťastný zdravý a obklopený láskou :)...
-Sara :)