See You Again ? •The Vamps•

•30•

Sadla som si do kresla a zobrala knihu. Megan šla k Jamesovi, aspoň dovtedy dokým tam bude Brad. Ostala som tu teda sama, keďže jej mama býva dosť dlho v práci. Po asi piatich stránkach mi začal zvoniť telefón. Keď som uvidela meno volajúceho, zatvárila som sa nanajvýš zúfalo.

„Ahoj mami." Poviem unavene.

„Ahoj Charlotte, kde si?"

„Už som ti to predsa hovorila včera. V Londýne. V hlavnom meste Anglicka..."

„Nie som sprostá, geografiu ovládam!" preruší ma. „Včera si mala byť doma. Ak tu nebudeš, osobne si po teba prídem!"

„To neurobíš." Pokrútim hlavou.

„Ako to môžeš vedieť?"

„Mama. Vážne by si kvôli mne letela do Londýna? Veď ti robí problém ísť do Harlemu, čo je úbohých pätnásť minút." usmejem sa sama pre seba. Počula som už len hlasný nádych a pípanie telefónu. Po tomto budem rada ak ma vôbec nevyženie pod most...

„Ahoj." Megan otvorila dvere. Mala červené líca a bolo vidieť skrehnuté ruky.

„Zima?" zasmejem sa.

„Áno! A ja som sa tam musela trepať na desať minút." pošúcha si čelo a prehodí si cez seba deku.

„To tam išiel len na desať minút?" zamračím sa.

„Nie. Niekam išli a... o to vážne nestojím." Pošúcha si ruky a sadne si na posteľ.

„Aha." Stisnem pery. „Mimochodom mi znova volala mama." Zasmejem sa.

„Povedala ti, že ti posiela veci prvou triedou?"

„To nie," trošku nakloním hlavu. „ale povedala, že po mňa príde. Čo je nemožné." Prekrútim očami.

„Si si istá?" zamračí sa.

„Jediné čo pozná je Amsterdam." Uistím ju. „Takže áno, som."

„No aj ja poznám len Londýn. Ten mi bohato stačí." Pokyvká hlavou.

„Neboj, tiež nie som moc scestovaný človek." Myknem plecami.

„Nechcela by si cestovať?" zodvihne obočie.

„Asi áno." Pozriem sa von oknom a v tej chvíli ma chytí potreba niekam vypadnúť. „A nemohli by sme..."

„Vieš, že nie. Musíš ostať len tu." Megan to povie celkom smutne.

„Dobre, ale nesľubujem ti, že neutečiem." Usmejem sa na ňu a vrátim sa ku knihe.

„Počkaj," otočím sa k nej a nadvihnem obočie. „možno by sme mohli ísť na Londýnske oko." Povie pomaly a mne sa na tvári zjaví široký úsmev. „Ale len tam! Boh vie, kde vlastne šli."

•

„Nie je ti zima?" povie Megan a potom sa ešte viac zakrúti do kabátu.

„Ani nie." mám o ňu celkom starosti.

„Dobre, tak poďme kúpiť lístky." Povie a popri tom ju klepe. Pohneme sa ku kase. Trošku sa obzriem a oči mi udrú na štyroch ľudí. Ako naschvál sa utvorí menší koridor a jeden z nich sa otočí...

BRADLEY

Naozaj ma ich témy nezaujímajú. Vždy myslím len na to, aké by to bolo keby tu bola aj Charlotte... Otočím sa a pozriem na rad pri kase. V tom sa však seknem, pretože pár metrov odo mňa stojí Charlotte. Stojím a pozerám na ňu a ona na mňa. Po asi minúte pozerania na seba pár krát zažmurkám očami a pretriem si ich. Keď sa pozriem naspäť, už tam nie je.

„Si v poriadku?" opýta sa James.

„Ani nie. Videl si ju?" zamračene sa pozerám na to miesto kde pred chvíľou stála.

„Koho?" pozrie sa tam, kde ja.

„Stála tam. Charlotte." Zašepkám. James trošku preglgne. Pozriem sa naňho. „Čo je?"

„Nie je ti nič? Charlotte, je predsa v Holandsku... Brad, dúfam, že si si nič..."

„Nie, preboha." Zavrčím.

„Poď," chytí ma okolo pliec a otočí k nim.

CHARLOTTE

„Megan," pribehnem k nej a srdce mi búši ako o život.

„Čo je?" zamračí sa a potom ma chytí za plecia.

„Oni... oni tam sú." Vykokcem. Megan nadvihne obočie a prikryje si ústa. Otočí sa ku mne chrbtom. Po chvíli sa však prudko otočí a vyvalí na mňa otázku: „Že ťa nevidel?" vyzerá zúfalo. Stisnem pery. Megan zatvorí oči. „Charlotte," zavrčí. „všakže ťa nevidel." Hystericky sa zasmeje.

„Videl." Pípnem. Megan si rukou tresne po čele.

„Nemali sme nikam ísť. Dúfam, že mu to James nejako vyvráti." Nadýchla sa a potom ma chytila za ruku. „Poď musíme ísť." Zamračí sa a potiahne ma preč.

•

„James si sám?" opýta sa. Sedím a čakám na rozsudok. Prestanem vnímať rozhovor medzi Jamesom a Megan a zamyslím sa nad tým, ako na mňa pozeral... ako na zjavenie, čo ma celkom znepokojuje.

„Charlotte," Megan ma vyruší z rozmýšľania lusknutím prstov. Pozriem sa na ňu. „Je to v pohode. AJ keď mu James musel - teda nie až tam moc - nanútiť to, že sa mu to zdalo." Nadýchne sa a telefón hodí čo najďalej.

„Aj sa tak pozeral." Poznamenám.

„Ako?" opýta sa Megan trošku nechápavo.

„Ako keby som nebola skutočná." Nadvihnem obočie. „Keď ja nechcem aby si myslel, že šalie. Možno si začne zase niečo dávať alebo ho zavrú to blázinca..."

„Charlotte," zastaví ma, čo je asi najlepšie. „pochybujem. Veď predsa sa to stáva skoro každému, že sa ti niečo niekedy zazdá." Mykne plecami.

„Myslíš?" pozriem sa na ňu.

„Viem." Usmeje sa.

„Tak ti teda budem veriť." Zažmurkám. „A nespomínal ešte niečo James?"

„Nič. Brad je inak v pohode, nemusíš sa báť." Trošku ma upokojí.

„Môžeš mi niečo objasniť?" zamračím sa. Megan len prikývne. „Prečo sa takto stresujem, keď ho zajtra uvidím?"

„Neviem, ale..."

„Doriti!" chytím sa za hlavu. Megan trošku trhne a potom na mňa vyvalí oči. „Nemám darčeky." Megan si vydýchne a uškrnie.

„Myslím, že jemu bude stačiť, že prídeš." Zasmeje sa.

„Ale aj pre vás." Vstanem a začnem sa hrabať v peňaženke.

„Charlotte,"

„Nie musím ísť." Pozriem sa na ňu a popri tom si oblečiem kabát.

„No dobre," postaví sa, no ja ju posadím naspäť.

„Zvládnem to sama." Usmejem sa. „Zatiaľ sa troška vylieč, si chorá, že." Megan badateľne prikývne a ja vybehnem vonku. Mám šťastie, že som si na to spomenula teraz a nie zajtra.

••••••••••
934 slov

AHOJTE ^^ v orvom rade sa Vám chcem strašne moc poďakovať za 1K vdiení ♥♥♥ ani neviete ako ma to potešilo :3 ♥ každopádne dúfam, že sa vám táto kapitola páčila :3 taks a zase "vidíme" :D u ďalšej :) majte sa pekne :) :3
-Sara :)