See You Again ? •The Vamps•

•8•

„Prepáč Brad. Musím ísť." Poviem bez emócií a zoberiem si veci.

„Počkaj, čo sa..." nechápavo na mňa pozerá no ja mu skočím do reči.

„Nič!" poviem ostrejšie ako som chcela a doslova vybehnem z knižnice. Počujem ako za mnou Brad volá a beží. No ignorujem to a rýchlik krokom sa ho snažím zbaviť. Prebehnem do internátu a za sebou zabuchnem dvere tesne pred Bradom. Vyjdem hore po schodoch a pokojne vojdem do izby. Ale so slzami.

„Si v poriadku?" opta sa Lin a knihu čo práve čítala zavrie a položí na nočný stolík.

„Áno, pokojne čítaj ďalej." Posnažím sa o úsmev a veci si položím na stôl. Potom si sadnem za malý stôl v kuchyni. Neviem, či mám zavolať Megan alebo Jamesovi alebo to nechať tak.. ale prečo by som im mala volať? Veď som ho len pobozkala... len. To určite nie je len bozk. Podupkávam si nohou a hryziem do pery. Pretriem si oči a do pohára si napustím vodu. Potom mi začne zvoniť telefón. Myslela som si, že to bude niekto iný ako Brad. Teraz tu mám ďalšie rozhodnutie: ignorovať to alebo mu to zodvihnúť. Rozhovoru s ním sa nevyhnem a tak sa len pozriem von oknom. Stojí tam a čaká kým mu zodvihnem. Rýchlo si cez seba prehodím bundu a zbehnem dole. Cez sklo vidím jeho rozmazanú siluetu. Ruku položím na kľučku a keď zbadám, že odchádza tak rýchlo otvorím dvere. Prekvapene sa otočí. Len na seba pozeráme, lebo obaja asi nenachádzame slov.

„Klamal si mi...." poviem potichu nakoniec.

„V čom?"

„Že som nič neurobila." Pozriem sa do zeme.

„Ale veď si neurobila nič zlé..."

„Nie len som ťa po..." hlas sa mi zlomí. Neviem to slovo vysloviť. Brad zažmurká.

„Veď si si na to nepamätala."

„Ako si mi odhrnul tie vlasy... ja neviem všetko sa mi vybavilo." Pozriem sa mu do očí.

„A to ťa nahnevalo alebo..."

„Nie len... nechcem ti zlomiť srdce, vieš?" smutne sa naňho pozriem. Prehrabne si vlasy a pokyvká hlavou. Zamračím sa. „Brad ty... ty si si myslel, že..." neviem ako sa ho to mám spýtať.

„Áno. Myslel som si to. Ale bola si opitá, takže... mi to mohlo byť hneď jasné." Znie nahnevane.

„Prepáč..." šepnem.

„Nemáš sa za čo ospravedlňovať..." asi som mu to srdce už zlomila.

„Brad, za tri mesiace odídem. A kto vie či sa ešte uvidíme..."

„Ja viem Charlotte." Trochu mnou trhne. Otočí sa mi chrbtom a ja sa odtiahnem od dverí. Pomaly k nemu pristúpim. Chytím ho za plece a on sa otočí ku mne. Hodím sa mu okolo krku. Stojíme tam v objatí asi desať minút.

„Vieš, že ťa mám rád..."

„Veď ja teba tiež." Šepnem mu do ucha.

Druhý deň som naozaj váhala, či do tej školy vstúpiť. Nakoniec som tam vošla a pri skrinkách ma už čakala skupinka dievčat. Pri spomienke na to ako ich Brad vytočil som sa neubránila úsmevu. Prešla som okolo nich a nevšímala si ich pohľady. Prešla som k triede a pred ňou čakal Brad. Prudko som zastala.

„Čakáš na niekoho?" opýtala som sa.

„Na teba." Usmial sa.

„Prečo?"

„Pozri," podišiel ku mne. „obaja vieme ako to je. Proste robme, akoby sa nič nestalo. Buďme normálny priatelia.." usmeje sa.

„Súhlasím." Tiež sa konečne usmejem. Celkom som sa bála, čo mi ide povedať. Každopádne som s výsledkom celkom spokojná. Nechcem aby sa naše priateľstvo nejak pokazilo... keďže pôjdem za tri mesiace domov, vzťah na diaľku by bol... o ničom. Brad to ale dúfam chápe.