See You Again ? •The Vamps•

•34•

Mama šla preč, tak som si potajme sadla za notebook a vyhľadala si letenky, ktoré boli na ten istý dátum ako tie od priateľov z Anglicka. Spokojne som ich potom zaplatila. Potom som dala notebook na rovnaké miesto, a urobila všetko pre to aby nezistila, že som na ňom bola. Vošla som do svojej izby a potom vytočila Bradovo číslo.

„Lottie," ozve sa jeho trošku ustráchaný ale aj napriek tomu šťastný hlas. „už som sa bál."

„Ahoj. A prečo si sa bál?" trošku sa zasmejem a sadnem na posteľ.

„Včera si nevolala, len poslala esemesku." Vysvetlí jednoducho

„Vieš... nemohla som." Poviem stručne. Nechcem aby vedel, čo sa včera odohralo medzi mnou a mamou.

„Dobre. A teda ako sa máš?"

„V konečnom výsledku už celkom dobre." Pokyvkám hlavou. „Čo ty? A ostatný?"

„Tiež dobre. Včera sme boli na menšej párty." Počujem ako sa uškrnul. „A prečo už?"

„Čože?" opýtam sa zaskočene a nadávam sama sebe.

„Prečo si povedala, že už dobre?"

„Aha to," poškrabem sa na zátylku. „to nič. Včera mi bolo trošku blbo z toho lietadla." Vymyslím si nejakú maličkú lož.

„Lott, čo mi nechceš povedať?"

„Nič," pípnem. Ako môže vedieť, že mu klamem?

„Počujem ti to na hlase. Že to nie je pravda."

„Nie je to jedno?" povzdychnem si.

„Nie. vieš, že mne to môžeš povedať."

„Viem, že ti môžem hovoriť veľa vecí a mala by som, ale toto je... dosť nepríjemné." Povime potichu.

„Stalo s niečo doma alebo..."

„Brad, nechaj to tak. Naozaj." Povime hlasom, ktorý má značiť, že všetko je v úplnom poriadku.

„Dobre, ale ak by náhodou,"

„Áno, ozvem sa. ale sľúb mi, že do Holandska letieť nebudeš." Zasmejem sa.

„Posnažím sa o to. Tak sa maj." Povie.

„Ahoj. A pozdrav ostatných." Zložím. Telefón položím na stôl a v tom ma niečo napadne. Znova ho zoberiem a vytočím číslo mojej kamarátky, ktorú mám asi najradšej, lebo so mnou trávi v škole najviac času, lebo ma má úprimne rada. Nie nasilu.

„Charlotte, ahoj." Povie veselým hlasom. Vždy je plná energie.

„Ahoj Susan. Chcela som sa ťa opýtať, či náhodou nevieš ako to býva s výmennými pobytmi..." Susan má asi najviac informácii čo sa týka školských aktivít, keďže robí aj na školských novinách a a ktivitách. Pomáha so spoluprácami a podobné veci.

„Ó, Lottie sa tam nebodaj zapáčilo. Najbližšie sú až na budúci rok v tomto istom termíne." Povie trošku smutne.

„Až. To je škoda." Zahryznem si do pery. Takže aj tak si musím počkať na leto a potom možno len mesiac aby som mohla ísť znovu na pobyt.

„Ale viem, že sa plánuje nejaký päť dňový zájazd po Londýne. Ak to bude aktuálne tak ti o tom dám vedieť viac, ak by si teda chcela..."

„Samozrejme." Poviem s nadšením.

„Výborne. Ale teraz mi všetko porozprávaš, dobre?"

„Jasné," začala som tým ako som sa tam s niekým zrazila - teda so Soph - a potom stretla Jamesa. Neskôr som jej opísala všetko čo sa dialo - no nie až úplne dopodrobna, niektoré veci predsa len musia ostať v Jamesovej hosťovskej izbe.

„Nverím," povie so smiechom. „naozaj si si tam niekoho našla?"

„Áno, nechápem prečo mi nikto neverí? Teda nie nikto, ale..."

„Lebo si naša tichučká Lottie, ktorú chlapci nikdy nezaujímali. Tak preto."

„Áno, nezaujímajú ma naši chlapci. Vieš ako Angličania sú vraj rozkošný hlavne kvôli ich prízvuku." Trošku si zahryznem do pery pri spomienke na Bradov zvučný hlas. Chvíľu som duchom neprítomná a vraciam sa k nemu... vtedy mi znova v hlave cinkne nápad, takže preruším štebotajúcu Susan.

„Myslíš, že by bolo možné, keby teraz odídem zo školy a doštudujem ju v Anglicku?" zamračím sa.

„Charlotte, čo zas chystáš?" prehodí troška unavene.

„Nič, len... konštatujem." Mávnem nad tým rukou. Počujem ako niekto odomyká dvere. „Susan, budem musieť končiť, ale ďakujem ti za fakt super rozhovor." Zasmejem sa.

„Jasné, nie je začo, určite by sme si to mohli zopakovať. Tak sa uvidíme v škole, ak dovtedy neodcestuješ." Zasmeje sa a zloží. Zbehnem dole schodmi a opriem sa o stenu.

„Mami?"

„Čo?" sekundu mi venuje pohľad a potom sa vráti k taškám. Prejdem k nej a pomôžem jej s vybaľovaním a popri tom jej povime môj plán: „Nebolo by možné, aby som posledný ročník doštudovala v zahraničí?"

„Bolo."

„Váž..."

„Ale nie pre teba." Usmeje sa na mňa. Zamračím sa a s nervami hodím plechovku do skrinky. „Keď doštuduješ, rob si čo chceš." Pozriem sa na ňu, či to myslí vážne. Nejaví žiadne známky toho, žeby si robila srandu a trak sa sama pre seba usmejem a vybehnem hore od izby. Zoberiem si nejakú sklenenú fľašu a na ňu nalepím papierik s nápisom ‚Londýn'. Vložím do nej prvé peniaze a usmejem sa na ňu. Potom ju odfotím a pošlem Bradovi so správou: ‚Teš sa na mňa o rok....a nie len na štyri mesiace'. Neskôr mi odpíše, či to myslím vážne a podobné neveriace správy. Píšeme si spolu asi do polnoci, potom vypnem telefón a nechám, nech moje unavené viečka spadnú a môžem zaspať. Nečakala som, že mi mama dovolí niečo takéto. Ale asi sa ma chce zbaviť. Ani nevie ako moc chcem opustiť tento dom...

••••••••••
840 slov

AHOJTE ^^ prepáčte z akrátku a oničom časť :/ ale chcela som tam dať ten "nápad" :D tak dúfam, že mi túto časť ospravedlníte :) už len kvôli fotke, keďže Brad je tam naozaj rozkošný :3 ❤ :D
-Sara :)