See You Again ? •The Vamps•

•35•

Ďaľší rok, SEPTEMBER
„Fajn!" vyšteknem a zabuchnem za sebou dvere. Pozriem sa na stenu, kde visia všetky moje fotky, ktoré som urobila počas mojej cesty do Londýna asi pred mesiacom. Práve sa začal môj posledný rok a moja milovaná matka mi zakázala ísť na výmenný pobyt. Nervy vo mne vrú tak neskutočne moc, že mám chuť niečo rozbiť. Neurobím to len kvôli tomu, že by som mala už aj po ceste do Londýna po skočení školy. Opriem sa o stenu a zveziem sa až dole, odkiaľ sa s menším úsmevom pozerám na všetky fotky. Na spomienky. Aspoň tie my nemôže zobrať. Aj keď už sa raz pokúsila zobrať mi všetko čo spojujem s Londýnom a s priateľmi odtiaľ. Pretriem si oči a tvár zaborím do dlaní. Ako im to vysvetlím... vzchopím sa a zoberiem do rúk telefón. No keď chcem stisnúť na Bradovo číslo, ruka sa mi zastaví. Stalo by sa niečo, keby mu o tom nepoviem? Povzdychnem si a popod nos zahreším. Rozhodnem sa zavolať Megan.

„Ahoj Lott, už sa nevieme doč..."

„Nedočkáte sa." preruším ju. Asi päť minút je ticho.

„Č- čo mi tým chceš akože povedať?"

„Že tento týždeň ostávam normálne doma. Nikam neletím..." poviem bezvýrazne.

„Ale Lott, to..."

„Nie je to moje rozhodnutie." Poviem uštipačne a zazriem na dvere.

„Aha," povie Megan tónom, akoby jej to až teraz doplo. „a fakt by j nešlo nejako presvedčiť?"

„Nie, skúšala som to. Aj metódami, ktoré na ňu prisámbohu vždy zaberali. Neviem či chodí na nejaké terapie, ako byť odolnejšia proti svojmu otravnému decku, ktorému nejde o nič iné ako sa dostať preč z tohto domu." Vydýchnem.

„Hmm, to je tiež jedna z možností." Povie potichu no na jej hlase počujem, že jej to prišlo vtipné.

„Megan, to nie je vtipné," odseknem.

„Prepáč. Nehorázne ma mrzí, že neprídeš ale proste... toto bola naozaj myšlienka, Charlotte." Uškrnie sa.

„Fajn, ďakujem." Prekrútim očami. „Nemáš ešte nejaký iný nápad?"

„Jedine ak by si prišla... bez dovolenia. Na čierno." Povie stručne.

„Čo nie je možné a ty to vieš."

„Ako, že to nie je možné?"

„Lebo potrebujem súhlas rodiča. A aj keby si to zaplatím sama, potrebujem ten súhlas."

„Tak popros oca. Veď s ním vychádzaš dobre."

„Ó, prepáč. Oboch rodičov..."

„Teraz už naozaj neviem." Povzdychne si. „Ale asi vime, prečo si zavolala mne a nie..."

„Vysvetli mu to ty... prosím." Slovo prosím skôr vydýchnem.

„Jasné." Povie a akoby do toho vložila aj jej úsmev.

„Ďakujem. Už musím ísť, tak... ahoj."

„ahoj." A zloží. Mobil hodím na posteľ a len tak sedím a pozerám do blbá. Mozog mi pracuje na plné obrátky a snaží sa niečo vymyslieť. Niečo, čo by vyšlo. Žeby oco opil mamu a ona by to podpísala? Nie, nemám srdce ju až takto využiť. Niežeby som nechcela... ale moja výchova viedla k veľmi, veľmi krehkému svedomiu. Asi sa budem musieť zmieriť s tým, že Brada a ostatných uvidím až v lete... ale vtedy tam už budem môcť ostať.

Júl

Z kufra auta som si zobrala príručnú batožinu a kufor. Usmiala som sa na oca a objala ho. Potom som sa neochotne otočím k mame. Neviem si predstaviť, že by po tomto trištvrte roku plnom hádok a ignorovania sa vedela prejaviť nejaké city. No predsa ma objala a zašepkala: „Dávaj si tam pozor, zlatíčko." Bola som v miernych rozpakoch.