See You Again ? •The Vamps•

•7•

V pondelok to bolo celkom v poriadku. O piatku sa moc nehovorilo, no aj tak som nechápala ako som sa mohla opiť až tak, že si nič nepamätám. Asi sa niekoho opýtam. Čo ak som urobila niečo, čo som nechcela?

„Ahoj," z môjho rozmýšľania ma vytrhne Sophiin hlas.

„Ahoj," unavene sa odzdravím.

„Čože? Ťažký víkend?"

„Sobota." Pousmejem sa.

„Jáj, Clarkova párty. Všetci boli moc ožratý?"

„Ja neviem." Zamračím sa a pousmejem.

„Len mi nehovor, že aj ty? Nepovedala by som to na teba.." zasmeje sa a potom mi zakýva, lebo sa očividne ponáhľa. Pretriem si oči a do niekoho narazím a všetko čo mám v rukách mi vpadne a skoro spadnem aj ja, keby ma dotyčný nezachytí. Toto gesto mi je celkom známe, aj keď neviem odkiaľ...

„Lott, môžeš otvoriť oči." Brad sa zasmeje.

„Bojím sa." zavriem ich ešte viac.

„Neboj." Vytiahne ma na nohy a ja pokojne otvorím oči. Čoho som sa vlastne bála. Opriem sa o stĺp a až potom si všimnem, že mi Brad zbiera veci.

„Prepáč." Poviem rýchlo a prudko sa zohnem po ne. Teraz ale už naozaj spadnem na kolená.

„Lott, si v poriadku?" chytí ma pod pazuchy a vytiahne na nohy.

„Ja si nič nepamätám. Vôbec. A je mi strašne zle... ja nechápem prečo som sa takto doriadila, doma by som to neurobila..." tvár mám zakrytú dlaňami.

„Nič si nepamätáš?" trocha zosmutnie.

„Nie." trocha vzlyknem. „Neviem ani čo som robila..."

„Lott, pokoj. Bol som tam potom s tebou a... nič si nevyviedla." Rukou mi prejde po chrbte a pohladí ma po pleci.

„Nie?" zdvihnem k nemu pohľad. Teraz musím byť unavená a strhaná ja.

BRADLEY SIMPSON

Nič si nepamätá? Ani to, že ma pobozkala.... mám jej to povedať, alebo to mám nechať tak. Predsa len, keď je človek pod vplyvom alkoholu robí veci čo by normálne neurobil. Možno ani na ne nepomyslel. Viem o čom hovorím.

CHARLOTTE MYERS

Brad je z toho nejaký smutný. Z toho, že si nič nepamätám... žeby som naozaj niečo urobila?

„Brad, ak som naozaj niečo urobila tak... mi to proste povedz." Opriem sa o stenu.

„Neboj Lott. Nič si neurobila. Keby hej, tak ti to predsa poviem." Smutne sa sumeje a ešte raz mi pomôže na nohy. „Poď, za chvíľu bude zvoniť."

Celý deň som bola ako vygumovaná. Brad mi zo všetkým pomáhal a všade so mnou chodil. Som mu za to neskutočne vďačná, no momentálne sa cítim asi tak, že by mi niekto mohol ísť kopať hrob... na obede si prekrížim na stole ruky a položím si na ne hlavu. Dneska majú znova o hodinu menej alebo viac, takže sme tam sami s Bradom.

„Lott, nechceš niečo zjesť?"

„Ani nie."

„Prepáč."

„Za čo sa ospravedlňuješ." Pozriem sa naňho s privretými očami. Aspoň, že už nemáme žiadne hodiny.

„Že som ťa tam zobral..."

„To nie je tvoja vina." Poviem unavene.

„Ale áno, lebo teraz si ako chodiaca mŕtvola."

„Ďakujem." Trocha sa zasmejem.

„Čo by ti zdvihlo náladu?"

„Neviem.... možno keby si môžeme zopakovať tú knižnicu." Usmejem sa.

„Ak chceš. Treba mi tam doplniť ešte päť kníh."

„To si sa celkom pohol." Vstanem a zoberiem si veci.

„Celkom áno." Prikývne. Všimnem si, že tá istá skupinka dievčat čo na mňa zazerá pri skrinkách hľadí na Brada a na mňa sa mračia. Samozrejme ako inak.

„Tvoje frajerky na nás pozerajú." Uškrniem sa.

„Trocha ich načipujeme súhlasíš?" zo srandy som prikývla. Bola som celkom zvedavá čo Brad urobí. Pozrej sa na ne a potom mi ruku prehodil cez plecia. Zasmiala som sa, lebo ich tváre vyzerali naozaj vtipne. Potom sme zašli do sľúbenej knižnice. Zobrali sme posledné knihy a sadli si.

„Lott," Brad sa ma opatrne opýta.

„Áno?" pozriem sa naňho.

„Ja len.... že či ťa to bavilo. Tá párty u Clarka?"

„Neviem, moc si z toho nepamätám. Teda nič." Zasmejem sa.

„Už ti je ale lepšie, nie?"

„Áno." Usmejem sa a do tváre mi znova spadne prameň vlasov. Brad sa nahne a odhrnie mi ho za ucho. Zažmurkám... akoby mi po tomto geste všetko vyšlo najavo.

••••••••••
666 slov 3:)

AHOJTE ^^ na začiatok, kapitola je kratši zámerne. kvôli čílsu 666 :D áno, veľmi pádny dvôvod :) :D každopádne dúfam, že sa vám kapitola páčila :3 nejaký vote a komentík poteší.. :D
-Sara :)