See You Again ? •The Vamps•

•2•

Na izbe som nakoniec skončila s výmennou študentkou s Ázie. Volala sa Lin no zatiaľ sme sa moc nerozprávali, pretože bola celkom vystrašená a nemala asi chuť nadviazať kontakt. Ľahla som si do postele a zobrala knihu, ktorá bola napísaná na papieri povinnej literatúry. Naozaj tu myslia na všetko. Lin si stále vybaľovala veci. Uvedomila som si, že po dnešnom obede s chlapcami by som sa tu chcela zoznámiť aj s viacerými ľuďmi a nebyť stále len ticho. Rozmýšľala som, či sa Lin prihovoriť alebo počkať kým sa trocha adaptuje. Nakoniec som knihu prečítala asi do polovice a šla spať.

„Lott, ahoj." Ku mojej skrinke pribehol James.

„Ahoj." Trocha ma zaskočilo, že je pri mne hneď zrána.

„Ako sa cítiš? Dnes budeš prvý krát normálne študovať, takže ti držím palce." Usmeje sa a oprie sa o skrinky.

„Myslím, že zatiaľ dobre. Neregistrujem žiadnu trému alebo niečo podobné. Ale asi ma to chytí pred dverami." Zamračím sa. „Bože James ja ta m nechcem ísť." Zavriem skrinku a opriem sa o ňu chrbtom. Potom sa zúfalo pozriem na Jamesa, ktorý sa zasmeje.

„Nemusíš sa báť. A budeš v triede s Bradom." Nadvihne obočie.

„Dobre, ale prišlo mi akoby z mojej spoločnosti nebol Brad moc nadšený." Pozriem sa do zeme a zosmutniem.

„Prečo máš taký pocit?" povie James smutne.

„Keď som bola menšia tak som vôbec nebola tichá. A pretože som strašne veľa hovorila, ľudia ma viac-menej obchádzali a mala som asi dve kamarátky, ktoré mi stále hovorili, že mám ich... no a odvtedy som tichá, mám radšej, keď je okolo mňa menej ľudí, ktorých dôverne poznám." Povzdychnem si.

„Takže, tebe vadilo, že si mala málo priateľov, alebo..."

„To nie, len mi bolo ľúto, že ma nemajú radi. Prepáč, že som ti skočila do reči." Chytím sa za čelo.

„Lott, nemusíš sa ospravedlňovať. Som rád, že si mi to vôbec povedala." Usmeje sa a ruku položí na plece. „Ale Brad proti tebe nič nemá. Ani ostatný. Majú ťa radi, prišla si im sympatická. Ale, aj tak by som mal na teba ešte jednu otázku." Pozriem sa naňho a nadvihnem obočie na znak toho, že sa ma môže opýtať. „Prečo si šla na výmenný pobyt, keď nemáš rada kopu nových ľudí?"

„Mama. Povedala, že musím trocha vstúpiť do spoločnosti." Odpoviem na očakávanú otázku.

„Rozumiem. Už bude zvoniť," pozrie sa na hodinky a potom na mňa. „odprevadím ťa?"

„Môžeš, moc sa tu nevyznám."

„Na to som tu." Usmej sa a ponúkne mi rameno, ktoré s tichým smiechom prijmem. Vykročíme po chodbe ku mojej triede, ktorá je na konci chodby.

„Ešte je úplne prázdna, takže si môžeš v kľude vybrať miesto."

„Ďakujem, že si na to myslel." Zasmejem sa.

„Veľa šťastia Lott." Usmeje sa a zakýva mi. Odkývam mu a vojdem do modernej triedy a vyberiem si miesto niekde vzadu. Asi o minútku začne zvoniť a do triedy sa začnú hrnúť žiaci, ktorý sa mi zdravia úsmevom. Zrazu si všimnem ako vojde Brad. Rozmýšľam, či mu zakývam alebo zavolám jeho meno - no, to s asi nestane. No kým sa rozhodujem čo ďalej, Brad si bez toho aby sa pozrel do triedy sadne do prvej lavice. Zamračím sa. veď predsa vedel, že budeme v triede spolu, alebo na to zabudol? Myknem nad tým plecami a pozriem sa do rozvrhu. Môj školský život predstavuje kopa papierov, zošitov a kníh, ale predovšetkým tie papiere. Hlavne na tejto škole ich mám požehnane. Pozriem sa do rozvrhu a pripravím si prvý predmet - dejiny, ktoré mám celkovo rada. Osobne mi žiadny predmet nerobí problém, ale nie s každým som kamarátka. Zrazu vstúpi učiteľ. Postaví sa pred tabulu, prezrie si nás a povie: „Dobré ráno." A popri tom sa mierne ukloní. Veci si položí na stôl a znova sa postaví pred tabulu s tým, čo budeme dnes preberať. Keďže nás za rok čakajú štátne skúšky, tento ročník je dosť kľúčový. Po skončení hodiny a nekonečného písania, konečne zazvonilo.