See You Again ? •The Vamps•

•33•

„Takže dnes už to nie je falošný odlet?" Brad zodvihne obočie a zavrie kufor auta. Smutne pokrútim hlavou. Na letisku je so mnou len on. Jednu ruku mi položí na chrbát a pritiahne si mi k sebe. Vďačne ho objímem okolo pásu a hlavu opriem o hrudník. Po líci sa mi spustí jedna slza. Odtiahnem sa od neho a utriem si slzy.

„Tento krát budeš na mäkko len ty?" trošku sa pousmeje a prepletie si so mnou prsty.

„Asi hej." Na chvíľu sa zasmejem a potom sa pozriem na dvere letiska.

„Tak poď." Zoberie mi kufor a spolu vykročíme k letisku, ktoré ma čoraz viac desí. Otvoria sa dvere a mne sa poskytne pohľad na veľa ľudí, ktorý sa spolu vítajú alebo lúčia. Väčšinou sú to tí, čo sa vítajú.

„Dobre," povie a otočí sa ku mne. Pozriem sa mu do očí. vždy som ich milovala... nádherná hnedá, ktorá vás vie zhypnotizovať a fascinovať. Čo všetko dokáže urobiť jeden pohľad s človekom. Čo všetko dokáže malý orgán ako je oko a jeho schopnosť pozrieť sa na niekoho tak láskyplne. Z tej hypnózy ma vyruší oznam, že lietadlo do Amsterdamu, letí za desať minút. Striaslo ma a pozrela som sa za seba, kde ľudia prechádzali ukazovali pasy, prechádzali detektorom a dávali kufre na pás. Pozrela som sa do zeme a potom som bez varovania skočila Bradovi okolo krku.

„Milujem ťa." Pošepkala som a tisla k sebe čo najviac.

„Milujem ťa," zapakuje a niekoľko krát ma pobozká do vlasov... potom sa od neho s ťažkosťou odtiahnem. Chytím ho za ruku a s červenými očami sa naňho usmejem. Pomaly sa oddialim, až sa naše spojené ruky oddelia...

•

Neskutočne ma boli a nohy a cítim únavu. Pošúcham si čelo a vstanem. Pomaly prejdem na letisko a zoberiem si kufor z pásu. Poobzerám sa a v tom uvidím mamu. Niežeby bola práve nadšená, že ma vidí. S pohľadom zabodnutým do zeme sa k nej odhodlám vykročiť.

„Ahoj," povie a objíme ma.

„Ahoj." Zachrapčím.

„Nejako ti vyschlo v ústach. To to lietadlo.." odfkne a podá mi fľašu s vodou, ktorú vďačne prijmem a napijem. Objíme ma okolo pliec a spolu prídeme až k nášmu autu, kde si obe sadneme a čakám, že hneď naštartuje auto. Keď už asi minútu stojíme, pozriem sa na ňu a ona ma prebodáva pohľadom, na čo sa troška prikrčím. Potom naštartuje.

„Charlotte," povie a zavrie za sebou dvere. Otočím sa k nej a nadvihnem obočie. „mobil." Nastaví ruku. Zamračím sa a nechápavo sa pozriem na telefón.

„Pre.."

„Daj mi ten telefón!" skríkne a tak jej ho v zlomku sekundy vopchám do ruky. „NO vidíš." Spokojne sa usmeje. „Teraz pôjdeme hore a dáš mi aj notebook." Spokojne si vykročí k schodom a mňa nechá samú s taškami. S námahou ich zoberiem a vytrepem hore. Ona mi už berie všetko, cez čo by som sa mohla spojiť so svetom.

„Čo to robíš?" pozerám ako sa mihá z miesta na miesto.

„Čo myslíš?" pozrie sa na mňa.

„No vyzerá to tak, že mi berieš veci." Ukážem na kopu na posteli.

„Výborne zlatíčko." Skrčí nos a všetku elektroniku dá do škatule.

„Prečo mi to všetko berieš?" skrížim jej cestu.

„Si nejaká drzá," viac sa vystrie, aby budila autoritu, nad čím len odfrknem. „čo to s tebou v tom Anglicku porobili." Pokrúti hlavou a chce prejsť.

„Vráť mi aspoň telefón."

„Na čo ti bude?" posmešne sa opýta.

„Na čo je asi tak telefón. Bože robíš si zo mňa srandu?" zamračím sa.