See You Again ? •The Vamps•

•4•

„Charlotte, kedy si zopakujeme koncert?" na chodbe som natrafila na Meg, ktorá sa mi priateľsky prihovorila.

„To sa vám až tak páčil?" nadvihla som obočie a usmiala sa.

„Bolo to super." Zatvorila oči a spojila ruky. „Mohla by som sa ťa niečo opýtať?" zatvárila sa trocha zahanbene. Prikývla som. „Vieš, včera si ma možno niečo videla..." trocha si zahryzla so pery a mne hneď bolo jasné, čo myslí.

„No áno. Vadí ti to alebo..."

„Nie ja len," nadýchla sa a rozpačito sa usmiala. „Väčšinou si to nikto nevšíma. A vieš, James je... dalo by sa povedať niekto. Na tejto škole naňho letia všetky baby a keby vedia, že sa máme radi, asi by som tu neprežila jeden deň." Zatvári sa trocha zúfalo.

„Meg, ja to nemám komu povedať a ja ťa za to nezabijem." Trocha sa zasmejem.

„Som rada." Vydýchne. „Vieš, James mi hovoril, že si celkom rozumiete a tak... neviem prečo ma to tak dostalo." Trocha si pošúcha čelo.

„To je v pohode." Usmejem sa a ruku jej položím na plece. Zazvoní a s Meg sa rozlúčime, potom už idem do triedy. Konečne viem kde je a len dúfam, že sa nestratím. U mňa je možné čokoľvek. Aj keď je tá trieda pár metrov od mojej skrinky. Dnes už tu nie som prvá, no Brada nikde nevidím. Trocha sa zamračím. Sadnem si a čakám kým nepríde. No nedočkám sa a príde tak maximálne učiteľ. Celý deň len čakám, kedy príde. Po včerajšom obede som si ho dosť obľúbila a cítim sa celkom divne, že naňho takto čakám. Nakoniec si poviem, že keď neprišiel do polovice hodiny, už ho dnes asi neuvidím.

Po poslednej hodine idem na obed. Sama. Teraz sa tu znova cítim ako šedá myš, ktorú nemá kto ochrániť. No nikto si ma nevšíma. Až keď idem ku svojej skrinke odložiť si knihy, nejaká skupinka dievčat si začne niečo šepkať. Žeby kvôli piatku? Keď som tadiaľto šla s Bradom? Snažím si ich nevšímať a čo najrýchlejšie opustiť priestor pri mojej skrinke. Prečo musia byť presne oproti? Na obede si všimnem stôl, kde sedia chalani a Clark s Meg. K nim si prisunú stoličky aj Max so Soph. No brada nikde nevidím. Zamierim k ich stolu.

„Ahojte." Usmejem sa.

„Ahoj." Každý sa mi odzdraví a ja si sadnem medzi Connora a Soph. Všetci živo diskutujú a ja sa hrabem v zeleninovom šaláte a počúvam ich.

„Lott," osloví ma Connor. „počula si?"

„Prepáčte, nejak nevnímam." Zažmurkám a prezriem si ich tváre.

„Každú nedeľu budú skúšky, dobre." Usmeje sa Soph. Prikývnem a vrátim sa k šalátu. Všimnem si, že sa na mňa Meg zamračila a niečo sa potichu opýtala Jamesa, ktorý len mykol plecami. Postupne sme sa každý pobrali preč, keďže podaktorý majú ešte hodinu. Ja zamierim do knižnice, aby som si odtiaľ zobrala ďalšiu knihu z povinnej literatúry. Keď prechádzam popri obrovských policiach. Uvidím nejakého chlapíka, ktorý sedí opretý o policu s kôpkou kníh. Prejdem okolo neho bez povšimnutia, no keď prejdem policu, vrátim sa naspäť.

„Brad?" zamračím sa.

„Charlotte," trocha sa usmeje.

„Čo tu robíš?" zaklipkám očami. Nepríde mi ako niekto, kto by flákal školu.

„No, od učiteľa dom dostal voľno, aby som dohnal povinnú literatúru. Vieš, trocha meškám, kvôli hudbe a tak." Pretrie si oči. „Nechceš sa pridať?"

„No, ako pozerám, tak si si privlastnil všetky knihy. Nejakú potrebujem." Podídem k nemu a sadnem si.

„No, táto kôpka je už prečítaná tak," usmej sa a ukáže na menšiu.

„Vďaka." Usmejem sa a zoberiem si Bielu Veľrybu. Potom sa usmejem sa Brada a zodvihnem sa na odchod. Potom sa však ešte otočím a dodám: „Každú nedeľu budú tie skúšky. Dnes sa o tom rozprávali na obede."

„Ďakujem." Usmeje sa a vráti sa k čítaniu. Všimnem si že dosť často žmurká.

„Nebolí ťa hlava?"

„Trošku," pošúcha si spánky a knihu položí vedľa.

„Môžem ti s tým pomôcť, ak chceš."

„Nemal by som ja pomáhať tebe?"

„No, za ten čas si prečítal štyri knihy. Nie je to málo, ale ešte ťa asi dvadsať päť čaká. To nestihneš za jeden deň." Smutne sa usmejem.

„Ja viem, ale sľúbil som mu, že ich dnes prečítam aspoň desať. Ell by to dala ľavou zadnou."

„Ell?" zamračím sa.

„Bývala študentka. Teraz je na Oxforde a Fischer ju zbožňoval. Šla aj študovať literatúru. Stále nám hovorí, že Ella by urobila toto a toto..." trocha sa zasmeje.

„No, nemusíš byť ako Ella."

„Ale podľa neho by som mal byť. Vraj o mne mal vyššiu mienku." Poškrabe sa na zátylku.

„Zhoršil si sa?" sadnem si naspäť, lebo to vidím na dlhšiu debatu.

„Nie, on má taký „čuch" na ľudí. A že vraj vo m ne vycítil dobrého študenta, ale... asi som mu to trocha pokazil." Zasmeje sa a znova zoberie knihu do ruky. Ja mu ju zoberiem a zavriem. Nechápavo nadvihne obočie.

„Tú som čítala asi pred dvoma rokmi. O každej, ktorú som čítala ti napíšem obsah a ty ho prepíšeš podľa seba, dobre?"

„To nie Lott. Nemáš sa tu zaoberať takými babrákmi ako ja."

„Nie si babrák." Prekrútim očami.

„Prečo to pre mňa robíš? Veď ma ani nepoznáš?"

„Neodvrávaj. Zober tie knihy a ideme to spísať niekde na stôl, dobre. Ty my môžeš robiť spoločnosť." Žmurknem naňho a zohnem sa po kôpku kníh. Polovicu mi s úsmevom zoberie a zamierime ku stolom, kde ich rozložím a začnem prvou, ktorá mi dačo hovorí.

„Tak ako ti mám robiť spoločnosť?" opýta sa a zoberie si jednu knihu, v ktorej len tak začne listovať.

„Čo tak mi o sebe niečo povedať?" poviem popri písaní.

„Si čudná." Povie s podopretou bradou.

„Mám to brať ako urážku?" zamračím sa a trocha sa mi rozbúši srdce.

„Nie, to nie," povie rýchlo. „len nechápem, prečo mi pomáhaš a už vôbec nie, že o mne chceš niečo vedieť."

„To je to tu také divné?" nadvihnem obočie. „Pýtať sa čo máš rád a tak?"

„No... niežeby to bolo divné, ale ľudia sa tu spoznajú postupom času a nie takto naraz. Nespýtajú sa, akú kávu máš rada, ale až v kaviarni na to prídu, rozumieš?"

„Myslím, že hej." Trocha sa zasmejem.

„Áno, je to trocha vtipné." Uškrnie sa.

„No, ale u nás je to normálne, tak sa teraz nalaď na Holandské zvyky a hovor." Usmejem sa a pustím sa do písania.

„Dobre, ale počas písania mi o sebe môžeš povedať niečo aj ty."

„Súhlasím." Ešte raz sa naňho pozriem. Brad teda začne rozprávať a pomedzi o sa ozvem aj ja. Ešte raz sa už dá povedať, že sme priatelia, viem čo má rád, kde sa narodil a podobné veci. Zopár jeho zlozvykov... z knižnice vyjdeme až okolo polnoci, keď nás už odtiaľ vyženie aj knihovníčka. Bradovi odovzdám spísaných desať obsahov z kníh a ako poďakovanie mi je jeho úsmev, ktorý mám na ňom asi najradšej.

••••••••••
1118 slov

AHOJTE :) prajem Vám Veselého MIkuláša ^^ :D :3 zachvíľu tu už máme Vianoce :) :3 :D dúfam, že sa Vám táto časť páčila :D :) nejaký votes a komentík poteší :) :3
-Sara :)