☾King under your control |A/B/O|- l.s/z.h ☾

~ 38

Slnko bolo vysoko na oblohe a piesok bol vďaka nemu horúci. Bez obuvi sa po ňom nedalo prejisť. Šum mora a prichádzajúcich vĺn k brehu pôsobili upokojujúco. 

Louis pomaly otvoril oči, keď cítil, že na neho prestalo svietiť slnko. Pravú ruku si priložil k čelu, prižmúril oči a pozrel sa nad seba z kresla, v ktorom pohodlne ležal.

"Už tu ležíš hodiny, Lou. Nie je to zdravé."

"Chcem sa vrátiť domov nádherné opálený. Nepôjdem dotiaľto taký, aký som prišiel."

"Ale Lou, mám pocit, že ťa doma nespoznajú. Si už takmer čierny."

Louis nadvihol jedno obočie a keď sa tieň neposunul, jednoducho znova zložil ruku, ktorú si položil vedľa tela a zatvoril oči, ignorujúc muža stojaceho nad sebou.

Usmial sa, keď sa jeho pokožky znova dotklo slnko a cítil príjemné teplo, ktoré znova oblievalo jeho telo. Po pár sekundách sa postriekal vodou, pričom nechal zatvorené oči a znova si ľahol. Občas si odpil z citrónovej limonády.

Na malom stolíku vedľa kresla mal položenú spomínanú limonádu, nádobu s vodou na postriekanie svojej rozhorúčenej pokožky a knihu, pod ktorou mal skrytý svoj mobilný telefón.

"Dad!" 

Louis sa rýchlo posadil a poobzeral sa okolo seba s rýchlo žmurkajúcimi očami - nedokázal si na žiarivé slnko zvyknúť. 

Pokrútil hlavou, keď si všimol Harryho a Taya bežiacich od mora po horúcom piesku smerom k domu. Sledoval ich až pokým sa nestratili vo veľkom plážovom dome. Potom si znova povzdychol, na perách mu však žiaril úsmev. A to doslova žiaril - kontrast jeho bielych zubov a tmavej pokožky bol až desivý.

Ľahol si späť do kresla a opäť zatvoril oči s malým úsmevom na perách. Bol šťastný. Nikdy nebol šťastnejší.

~~

"Nie, nikam nejdeš."

"Prečo by som nemal, môže byť aspoň raz po mojom?!"

Louis sa prekvapene dotkol rukou svojej hrude. "Čože?! Aspoň raz po tvojom?! STÁLE JE PO TVOJOM!"

"Prestaň kričať, zobudíš Eddieho!"

"Kričím, pretože si začal kričať ty!" 

Harry si chytil koreň nosa medzi palec a ukazovák, zatvoril oči a zhlboka si povzdychol. "Nebudem sa s tebou hádať o piatej ráno."

"Áno, budeš."

"Odchádzam."

"Nemôžeš odísť na narodeniny tvojho syna!" 

"Dobre vieš, že to, či odídem nie je na mne. Proste musím odísť a tak odídem."

Pozerali si do očí. Ani jeden nehodlal uhnúť pohľadom. 

"Vieš čo? Choď a už sa nevracaj, dobre? Ja s Tayom si vystačíme sami!"

Harrymu sa rozšírili oči a mal chuť sa rozosmiať. A že sa aj rozosmial. Chladným smiechom, ktorý neniesol žiadnu stopu humoru. Rozhodil pri tom rukami a zaklonil hlavu. Keď sa opäť pozrel na Louisa, jeho oči boli prísne a obočie mal takmer spojené dokopy.

"Vy si vystačíte sami? Naozaj? Neviem kto tu po večeroch nespáva, aby rozmaznával ten tvoj tučný zadok, Louis! Ak si myslíš, že som ten typ Alfy, čo ti zakáže pracovať, tak si na omyle! Lenže ty si sa ani neuráčil spýtať, či môžeš pracovať. Jednoducho si sa rozhodol, že budeš tučnieť doma a nič nerobiť! A vieš čo je smutné, že už aj Tay pracuje viac ako ty! A to má päť rokov!"