☾King under your control |A/B/O|- l.s/z.h ☾

~ 24

 Dedicated to my lovely Bad Bitch ~~~

"Ste psychotická mrcha! Nemôžete nás tu držať naveky! Myslíte si, že keď nás nadopujete drogami, tak na nás zabudnú naši príbuzní!" kričal Liam, najviac, ako mu to dovoľovali hlasivky. Udieral pri tom päsťami na zrkadlo pred sebou, o ktorom vedel, že je z druhej strany priehľadné. Pozorovali ho ako laboratórnu krysu. 

Hádzal o zrkadlo stoličku, jedinú stoličku v miestnosti, no len sa bez nejakej škody odrazila a dopadla na tvrdú zem. Stôl nedokázal zdvihnúť, aj keď nebol ťažký. Bol to práve on, kto bol oslabený, bezmocný a každý večer si sadol do rohu miestnosti, kde sa kýval dopredu dozadu ako blázon. No čo iné mohol robiť? Bál sa čo i len zavrieť oči. 

Keď ich naposledy zatvoril, Niall a Louis zmizli a on ostal sám. 

Keď ich zatvoril druhýkrát, bol v inej miestnosti. Svetlá na večer nezhasínali. Na strope bola lampa, ktorá vrhala jemné svetlo, ktoré neubližovalo Liamovým, už aj tak začervenaným očiam. 
Posteľ mala namiesto matracu obyčajný molitan, avšak aj to bolo pohodlnejšie ako posteľ, ktorú mu dali pred tým. Do tejto si však neľahol. Bál sa. Určite by zaspal v okamihu, čo by sa mu len hlava s vankúšom stretla. Bol vystresovaný, unavený a každú noc sa utápal v depresii.

Liam sa znova so zúrivým výkrikom natiahol a oboma rukami udrel hádam po stýkrát do zrkadla. Vedel, že tam stojí. Vedel, že ho pozoruje. 

A nenávidel ju za to.

Netušil kto to je. Nepoznal ani len jej meno. No prišla mu známa. Akoby deň pred tým vypil priveľké množstvo alkoholu a na druhý deň mal zahmlenú mysel. Tá jej tvár mu niekoho pripomínala. A za to ju nenávidel. 

"Mrcha! Chudera! Prečo nám to robíš!" kričal, ani si len neuvedomoval, že mu po začervenanej tvári tečú slzy. Už to pokladal za samozrejmosť. Bolo zvláštne, keď neplakal, nie naopak. 

Prečo vlastne hovorí v množnom čísle? Je tam predsa sám. 

"Odpovedz mi! Kde je Niall a Louis?!" zvreskol a posledný krát buchol po zrkadle. S hlasnými vlykmi si oprel čelo o zrkadlo, zatvoril oči a ruky nechal rozprestreté na zrkadle vedľa jeho hlavy. "Kde sú," zašepkal a po lícach sa mu spustil ďalší príval sĺz.

~

Liam otvoril oči a rozhliadol sa okolo seba. Najskôr zmätene, pretože nespoznával prostredie. Nebol doma. Nebol v byte, ktorý zdieľal s Niallom a Louisom. Bol v bielej miestnosti so železnými dverami s okienkom uprostred. Na zemi ležala prevrhnutá stolička, ktorá vyzerala, že už má svoje dobré časy za sebou. Stôl stál uprostred miestnosti s tácňou, na ktorej bola miska, pohár a jablko. Liam zo zeme, na ktorej ležal nevidel, čo bolo v miske. Posteľ bola vzorne ustlaná, vankúš uhladený, akoby na ňom nikto nikdy neležal.

A Liam si konečne spomenul, kde je. Zaspal, no tentoraz sa nič nezmenilo. Ostal ležať pod veľkým zrkadlom, na tvrdej zemi. Bolelo ho celé telo. S bolestivým výrazom sa posadil a znova sa obzrel okolo seba. Nevidel žiadnu zmenu. Iba to jedlo na stole. Predtým tam nebolo.

No on už vedel, že sa neoplatí jesť jedlo, ktoré mu donesú. Vždy mu bolo po jedle zle, zaspal alebo mal zvláštne vidiny. Raz sa mu dokonca zdalo, že tácku s jedlom prišiel odniesť Niall s úsmevom na tvári, ani sa však na neho nepozrel, aj keď na neho s prosbou volal. 

S rovnakým výrazom ako keď si sadal, sa aj postavil, pričom sa v páse otočil na jednu a potom na druhú stranu, na čo sa hneď ozvalo popraskanie kostí. Úľavne si povzdychol a otočil sa k zrkadlu, na ktoré prižmúril oči. V podstate žmúril oči sám na seba, bol však stále presvedčený, že ho pozorujú, aj keď nevdel kvôli čomu.