Play Me

3.kapitola

Ani som si skutočne neuvedomovala ako mi chýbal kontakt s ľuďmi, až kým sa ku mne neprisťahovala Abby. Samozrejme, že som okolo seba mala kopec ľudí. V škole, v komplexe, kde som žila, aj na ulici. Ale nikto nebol ako Abby.

Bolo ju počuť, keď s niekým telefonovala, keď si pripravovala raňajky a dokonca aj keď sa sprchovala. A práve to mi chýbalo najviac. Hluk. Rozruch. Pocit, že sa okolo mňa niečo deje. Navyše jej priveľká zhovorčivosť bola dokonalým liekom na moju samotu.

Do San Francisca pricestovala autom. Sama. Len s batožinou a myšlienkou, že si časom nájde prácu a ubytovanie, aby prežila. Pre mňa to bola desivá predstava, pre ňu však normálna záležitosť. Preto bola okamžite pripravená sa ku mne nasťahovať bez ďalších zbytočných rečí. Najprv ma to desilo. Bola totiž mojim úplným opakom. Hovorila priveľa, plynule, bez koktania. Počúvala silný rock a nosila tmavé oblečenie, alebo príliš krátke sukne. Keby ju v mojej prítomnosti videla mama asi by ma vydedila, alebo poslala na liečenie a možno preto sa mi tá predstava mať ju vo svojej prítomnosti celkom pozdávala.

Nasledujúci týždeň sme zapadli do rutiny. Ja som chodila do školy, trávila tam všetok čas a ona ostávala doma s kopou novín okolo stola, kde márne hľadala ponuku práce, ktorá by jej dokonale vyhovovala.

V piatok večer som po rozhovore s mamou a ďalších klamstvách bola dokonale vyšťavená. Oči mi klipkali, celé telo som mala ako na vode a únava ma hnala, čo najrýchlejšie do postele a presne to som sa hodlala urobiť, keď ma z tranzu náhle prebral ďalší prichádzajúci hovor.

Vzdychla som, zatvorila oči a pomaly chrbtom dopadla na posteľ. „Ahoj," pozdravila som, predstierajúc natešený tón hlas.

Počula som šuchot papiera a hneď na to mi do ucha doľahol jeho pokojný hlas. „Konečne," vydýchol. „Prepáč, že volám tak neskoro, ale otec ma zavalil prácou a navyše popri škole vôbec nestíham."

Výhovorky, ozvala sa moja hlava nepríčetne a oči som privrela ešte tuhšie. „To nevadí," usmiala som sa a druhú ruku, ktorou som nedržala telefón som vystrela ponad svoju hlavu. „Som rada, že voláš."

„Bože," dostal zo seba a ticho sa zasmial. „Koľko to už je čo sme boli naposledy spolu?"

V hlave sa mi automaticky objavil obrovský výkričník a niečo čo som nedokázala rozpoznať. „Dva a pol týždňa," pípla som a celým telom mi prešli zimomriavky. Dva a pol týždňa, to je čas, ktorý sme mohli tráviť spolu. Dva a pol týždňa sa dookola vyhováral na to isté. Dva a pol týždňa a naivná Elizabeth ešte stále čakala.

„Je mi to tak ľúto, miláčik," prehovoril a na jeho hlase som dokázala rozpoznať úsmev. „Sľubujem, že ti to vynahradím, len mi daj ešte pár dní a potom budeme konečne zase spolu."

Tú rozprávku som dokonale poznala. Snažil sa mi ju nahovoriť vždy, keď sme spolu volali. Žili sme predsa v tom istom meste! Len pár minút cesty autom a mohol byť so mnou, lenže vždy mu do toho náhle niečo prišlo. Celkom, celkom náhle.

„To je... to je v poriadku," vyhabkala som a potlačila záplavu sĺz, ktorá sa mi objavila v očiach. „Ako pokračuje tvoja práca?"

Tá otázka bola dostačujúcim rozptýlením a tak sa pustil do zložitého vysvetľovania všetkých úloh, ktoré mu v posledné týždne otec zadal. Nepočúvala som ho. Neznášala som jeho otca a rovnako tak aj jeho prácu. Ibaže rodinu si nevyberieme.

Leonarda som spoznala pred dvoma rokmi na jednom z benefičných večierkov môjho otca. Bol o hlavu vyšší než ja, v čiernom smokingu a s dokonalým úsmevom na perách. Chalanov ako bol on som doslova neznášala a vždy som sa im vehementne vyhýbala, ale v ten rok sa mi to nepodarilo. Moja mama bola mimoriadne nadšená z toho, že syn vplyvného politika mal o mňa záujem a tak sa do toho okamžite zapojila. Do pol roka sme spolu chodili. Po absolvovaní pár večerov v jeho prítomnosti som pochopila, že to nebolo až také hrozné ako som si pôvodne myslela. Bavili sme sa. Rozprávali o politike a niečo medzi nami preskočilo.

Keď som sa sťahovala do San Francisca, naivne som si myslela, že budeme viac spolu, ale pre ľudí z našej spoločnosti bola práca vždy potrebnejšia ako dobré vzťahy a tak sa aj Leo, čo najrýchlejšie udomácnil v otcovej kancelárií. Študoval právo a zvyšok svojho voľna trávil verne po otcovom boku ako jeho pravá ruka, budúca hlava štátu, ako si sám sebe snažil nahovoriť.

„...a odvtedy nemám pokoj," dokončil svoj monológ a ja som konečne precitla.

„To je... v..." roztvorila som oči a nahnevane nad sebou pokrútila hlavou. „Ja musím už ísť, Leo."

Niečím znova zašuchotal. „Tiež už musím ísť, o chvíľku príde otec a potom spolu ideme na jednu veľmi dôležitú večeru."

Samozrejme. Obrnila som sa, aby sa ma jeho slová nijako nedotkli, ale v hlave sa mi objavila otázka, prečo raz za čas nemôže na večeru zobrať aj mňa, ale vždy len otecka?

„Ľúbim ťa, Elizabeth."

Konečne som sa posadila, skĺzla z postele a mobil silnejšie stisla v dlani. „Ahoj."

Ibaže moja odpoveď zanikla v tom otrasnom zvuku, ktorý mi zas a znova signalizoval ukončenie hovoru. Moje vyznanie lásky nebolo zrejme až tak dôležité. Každému je predsa jasné, že Elizabeth všetkých miluje, ako inak!

Pocítila som v sebe novú dávku hnevu, ktorá sa mi drala na povrch v podobe hlúpych sĺz. Zatla som sánku, vyzliekla si kašmírový sveter a rozhnevane ho hodila na posteľ. Vždy som bola poriadkumilovná, všetko zapadalo na svoje miesto, každá vec niekam patrila a nič nevytŕčalo. Presne ako môj dokonalý život. Odrazu som, ale chcela všetko rozhádzať, všetko obrátiť na ruby a nechať životu voľný priebeh. Žiť len tak. Bez pravidiel. Bez určenej budúcnosti.

Z úvah ma prebralo klopkanie na dvere, ktoré Abby chápala ako okamžité pozvanie dnu. A presne to aj urobila. Vkĺzla do mojej izby so širokým úsmevom na perách a dokonale upravenou tvárou. Na sebe mala tričko s výstrihom, krátke šortky a kanady, ktoré jej siahali po členky.

Nestihla som ani reagovať a ona zo seba dostala hromadu dokonale do seba zapadajúcich slov. Ako takmer vždy. „Dnes je piatok," prehlásila nadšene a veselo sa zazubila. „Čo znamená, že v piatky sa žije a keďže som si dnes našla prácu a som tu už týždeň, je tento piatok dokonalou príležitosťou na to, aby sme to spolu oslávili. Navyše!" šťastne rozhodila rukami a poskočila z miesta na miesto, čo mi pripadalo celkom divné. „Moji veľmi dobrí a veľmi sexy kamaráti tu majú neďaleko koncert na ktorý mám lístky. Takže sa prezleč, trocha sa primaľuj a pôjdeme."

Otvorila som ústa, že zo seba vydolujem nejakú výhovorku, ale potom som si spomenula na vlastné myšlienky, ktoré mi pred malým momentom prúdili hlavou. Žiť len tak.

Všímajúc si môj nechápavý výraz ku mne Abby pristúpila bližšie a jednu ruku zložila na moje plece. „Uvidíš Ellie, bude to skvelé. Mám len jednu otázku. Máš falošný občiansky preukaz?"

Oči sa mi rozšírili a ústa, ktoré som od prekvapenia otvorila som znova zatvorila.

Abby si hlasno vzdychla a rozstrapatila už beztak dosť strapaté vlasy. „Kde to žiješ, preboha? Každý aspoň trocha normálny mladý človek v Amerike vlastní falošný občiansky," pokrútila hlavou a z úst jej vyšiel ďalší povzdych. „Ale to je v poriadku. Použijem svoj šarm, ako takmer vždy. Ty sa len priprav a obleč si niečo... sexy."

S tým sa hlasno rozosmiala a stratila za dverami, spoza ktorých ešte stále doznieval jej smiech.

Odrazu som si svojou zmenou života nebola až tak istá.

~
Jej, dočkali ste sa. Tie začiatky. Neznášam ich, ale pevne verím, že sa vám to aj napriek tomu páči. ❤
Zbožňujem vás.