Play Me

5.kapitola

Moja sestra, Megan, mala dvadsaťjeden, keď nám všetkým doma predstavila svojho vtedajšieho frajera. Nebola to ničím výnimočná situácia, Maggie bola totiž veľmi pekná a chlapov často striedala ako jeden deň použité ponožky. Obhajovala si to tým, že čím viac vyskúša, tým lepšie bude vedieť, kto je v skutočnosti ten pravý.

Xavier bol ale úplne iná liga na ktorú sme boli doma zvyknutí. Výškou Megan prevyšoval, mal tmavé, husté vlasy rozhádzané na všetky svetové strany, dych berúci úsmev a v neposlednom rade množstvo tetovaní, ktoré mu zdobili vypracované telo. Pred očami som stále videla mamin prekvapený výraz, otcovo nadvihnuté obočie a najmä ich odsudzujúce pohľady, ktoré sa snažili zakryť vo falošných frázach. Megan si dobre uvedomovala ako Xavier pôsobil. Do našej precíznej, vyleštenej spoločnosti nezapadal ani len kúskom svojho postoja.

V ten večer bola atmosféra pri rodinnom stole veľmi napätá. Očami som sledovala svoj plný tanier, pohrávala som sa s jedlom a rozmýšľala o tom, ako ďaleko bol Xavier ochotný kvôli Megan zájsť. Otec sa ho s dokonale nacvičeným pokojným tónom pýtal rôzne otázky, zatiaľ čo sa mama presvedčivo usmievala a všetko sledovala s prísnym leskom v očiach.

Xavier nemal otca politika, lekára, či právnika. Jeho rodičia pracovali v jednej neznámej firme ako plnohodnotný zamestnanci. Niečo čo si moji rodičia vôbec nevedeli predstaviť. Xavier nebol ani vzdelaný, nemal vysokoškolský titul, skvelú budúcnosť a ani obrovské dedičstvo, ktorým by moju sestru uživil. Vo svojom voľnom čase predával obrazy a inak pracoval v tetovacom štúdiu. A presne tam sa s Megan spoznali.

Po tom fiasku so spoločnou večerou rodičia ako inak zúrili. Mama Megan školila dlhými rečami o tom, ako si nemá kaziť budúcnosť nejakým vyvrheľom z ulice, a otec jej nemilosrdne celý vzťah zakazoval. Obaja sa v nej však mýlili. Megan sa Xaviera nevzdala. Nevzdala sa ani medicíny a nevzdala sa ani rodiny. Ten rok hrozne rebelovala. Proti rodičom. Proti ich rozhodnutiam. Proti všetkému, čo jej zakazovali. Ten rok som Xaviera spoznala lepšie ako pri večeri. V skutočnosti to bol veľmi vtipný, veľmi milý a veľmi talentovaný človek, ktorý mi časom prirástol k srdcu.

Rodičia sa s ničím nemohli zmieriť. Zúrili. Konali. Robili všetko, aby sa Maggie znova spamätala. Až do posledného momentu.

A presne k tomu sa uberali moje myšlienky. Stála som uprostred hustého davu a z každej strany sa na mňa niekto neúprosne tlačil. Na chrbte som cítila niekoho spotenú hruď, zboku niečiu ruku a z ďalšej strany sa ku mne lepila Abby pevne ma držiac za roztrasenú lakeť. Do nosa mi udierala spleť ženských a mužských vôni zmiešaných s nepríjemným, ťaživým zápachom potu, ktorý aj mne cícerom stekal na chrbte pod šatami. Bolo mi teplo, nie len preto, že v miestnosti bol vydýchaný vzduch spojený s cigaretovým dymom, ale teplo mi bolo najmä z myšlienok, ktoré mi divo prúdili hlavou.

Cítila som sa ako zradca. Ako niekto, kto zahadzoval všetku svoju budúcnosť, len pre to, aby niečo zažil. Mohla som si zreteľne vybaviť ako by sa tvárili rodičia, keby len tušili, kde som v tej chvíli stála. Keby len náznakom vedeli, akí ľudia boli v mojej prítomnosti. V pevne zoskupenom dave si ma však nikto nevšímal. Bola som len akýmsi neviditeľným dievčaťom, ktoré prišlo na koncert. Bola som len ďalšia figúrka v dave. Bola som nikto.

Nikdy som nebola na nijakom koncerte. Mala som toľko možností, toľko financií, ale chýbala mi jedna podstatná, celkom potrebná a najmä ohromne dôležitá vec. Chýbali mi priatelia. Chýbal mi niekto, kto by bol ochotný prijať odo mňa drahý lístok na Adele, s úsmevom na tvári, bez zbytočných slov, len tak. Nemala som však takú možnosť, keďže mojim rodičom nebola dobrá žiadna stredná škola, s normálnym vyučovaním a spolužiakmi, ktorí by pre mňa znamenali aspoň nejakú sociálnu interakciu. Nenavštevovala som náučné krúžky, drahé súkromné školy, ani prestížne školy pre decká z bohatých rodín. Mama s ničím nesúhlasila, asi sa za mňa priveľmi hanbila a tak k nám domov najala súkromnú učiteľku, ktorá ma cez týždeň trápila päťhodinovým vzdelávaním a cez víkend dvojhodinovou útrapou cez laptop.

Nesťažovala som sa. Bolo totiž pre mňa ohromne ťažké nadviazať komunikáciu s rovesníkmi. Na večierkoch som často stretávala dievčatá v mojom veku, ibaže ony narozdiel odo mňa nemilovali knihy, ale drahé oblečenie a dlhé konverzácie o najnovších úletoch, ktoré vyvádzali poza chrbty svojich vplyvných rodičov. Vtedy som pochopila, že na mne neexistovala ani jediná vec, ktorá by sa aspoň trocha stotožňovala s ich bláznivým životom.

Ja som milovala ticho, hrubé knihy s drobnými písmenkami a krátke konverzácie o ničom.

No a odrazu som sa ocitla na koncerte skupiny, ktorej hudobný štýl nijako nesplýval s tým, čo som zvyčajne počúvala. Bola som tak zahĺbená do myšlienok, že mi celkom ušlo ako v miestnosti zhasli svetlá a jediným zdrojom osvetlenia boli žiariace reflektory osvecujúce široké pódium, na ktorom sa so samoľúbym úškrnom pretŕčal Drew.

Ten niečo hlasno zakričal do mikrofónu chrapľavým a pre mňa nezrozumiteľným hlasom, čo v dave vyvolalo búrlivú reakciu. Abbyna ruka skĺzla z môjho predlaktia až k dlani a keď si so mnou preplietla spotené prsty, niečo vo mne sa istým spôsobom upokojilo. Ani som si dovtedy nestihla povšimnúť, že sa mi v hrudi zhromažďovala známa, nefalšovaná panika.

Drew opäť niečo zakričal, pohodil hlavou, aby si ponaprával strapaté vlasy a Abby vedľa mňa hlasno zapišťala, dvíhajúc naše spojené dlane vysoko do vzduchu. Inokedy by som sa zrejme istým spôsobom zahanbila, ale v tej chvíli mi to prišlo úplne normálne. Ľudia okolo nás zaburácali, sálou sa niesli výkriky a niektoré sporo odeté dievčatá reagovali podobne ako Abby.

To pravé šialenstvo nastalo až vtedy, keď sa na pódium dovliekli aj ostatní členovia skupiny. Každí z nich sebavedome, vyrovnane, s ľahkovážnymi úsmevmi na perách, akoby to bola ich každodenná rutina.

Cítila som v sebe ďalšiu vlnu paniky a niečo celkom neznáme, čo sa vždy predo mnou istým nedopatrením skrývalo. Cítila som sa slobodne. Nikto ma nesúdil, nikto ma nepoznal, nikto so mnou nechcel komunikovať. Nemusela som nič vysvetľovať, nikomu klamať, len splynúť s ľuďmi a zabudnúť na všetko, čo ma istým spôsobom ťažilo.

Moje myšlienky sa rozpustili v prvých melodických tónoch, ktoré opäť raz celkom nečakane prenikli až do mojej hlavy a urobili za všetkým hrubú čiaru. Odrazu som chápala prečo ľudia kričia, pištia a hlasným spevom dopĺňajú ten Drewov. Hudba a slová, ktoré mi doliehali do uší do seba dokonale zapadali. Slovo za slovom. Text za textom. Melódia za melódiou. Aj Abby so širokým úsmevom kričala slová, ktoré spieval Drew, poskakovala z miesta na miesto a veselo do mňa narážala, aby som sa konečne uvoľnila. Po čase, po tretej rytmickej pesničke som prekonala svoj strach a zapotácala som sa na špičkách tenisiek narážajúc do dievčaťa predo mnou, ktoré sa na moje vlastné počudovanie ani neotočilo.

Bola som ako v inom svete, v inej koži, úplne iný človek. Vedela som si predstaviť tváre svojich rodičov, ich nesúhlasné výrazy a koniec aký by mi nástojili. Preto som sa nechala strhnúť hudbou, slovami a atmosférou, ktorá sa tiahla všade naokolo. Nezáležalo na ničom, len na tej dlhočiznej hodine, ktorá mi zázračným spôsobom zmenila život.

~

Táto časť je tak nudná, až sa mi chce plakať, ale snáď pochopíte, že sú to začiatky a tie začiatky jednoducho musia byť nudné!