Play Me

24.kapitola

Srdce mi bilo až kdesi v krku. Ruky sa mi triasli. Avšak strach z pocitu, že sa mohlo stať niečo zlé ma postavil na nohy, donútil ospravedlniť a vytratiť sa na záchod. Tam som ešte tridsať sekúnd stepovala na mieste, v miestnosti, ktorá bola príšerne malá a spôsobovala vo mne klaustrofóbiu.

Hovor som prijala na poslednú chvíľu a to rozhodnutie som rázom ľutovala, keď mi do uší prenikol jej melodický, no prísny tón. „Ešteže si sa uráčila, Elizabeth."

Zatvorila som oči, oprela sa o drevený rám dverí a v hlave som napočítala do desať, čo ma malo ochrániť pred výbuchom zlosti. „Prepáč, neskoro som si všimla, že mi voláš a..."

Rázne ma prerušila, akoby moje ospravedlnenie pre ňu nič neznamenalo. „Nemám čas na tvoje chabé výhovorky. Preto sa ťa ani nejdem pýtať na situáciu s Leonardom. Chcem len, aby si vedela, že som extrémne sklamaná a nenechám to len tak."

Samozrejme.

Vedela som si ju živo predstaviť ako sedí rozvalená na koženom kresle vo svojej kancelárií, noha prehodená cez druhú, telefón na stole so zapnutým reproduktorom, aby sa nemusela príliš namáhať a na tvári vážny, umelý výraz, ktorý si kúpila za otcove peniaze. Vedela som si predstaviť dokonca aj to ako medzi prstami zviera cigaretu a v druhej ruke spis po ktorom úpenlivo behá očami.

Kým sa mi v hlave objavovali tieto predstavy mama nezaujato pokračovala a ja som precitla až uprostred jej monológu. Čo bolo zásadnou chybou. „Preto očakávam, že sa mu ospravedlníš a urobíš všetko preto, aby sa k tebe vrátil. Leonard je dobrý chlapec, jeden z najlepších akého poznám a ani on nemôže za to, aké si ty nemehlo. Takže ospravedlnenie všetko urovná a zásnuby sa obnovia. Svadbu preložíme na budúci rok, aby si toho nemala veľa..."

Mala som pocit, že som ju prepočula, alebo mi jej slová nedávali zmysel, pretože som ničomu nechápala. „Čo... čože? Ale veď... mami, má milenku, prečo by som sa mu mala za to ospravedlňovať?"

Mama zo seba dostala falošný smiech, ktorý mi rezonoval v ušiach ešte chvíľu potom, ako sa dosmiala. „Chlap má určité potreby, Elizabeth a pokiaľ mu ich neplníš hľadá si za teba náhradu. Presne preto by si sa mala ospravedlniť. Keby si si plnila svoje povinnosti, Leonard by nemusel hľadať potešenie pod sukňami iných žien."

Bolesť, ktorá mi po jej slovách zovrela hruď bola neznesiteľná a nedovoľovala mi správne dýchať. Roztriasla som sa, srdce mi zastalo uprostred pravidelného rytmu a slová sa hľadali veľmi ťažko. Čo som mala vlastne povedať? „To. To nemyslíš vážne," vykoktala som ticho a hlas sa mi nepatrne zachvel.

„Ospravedlnenie všetko napraví. Už som to s Leonardom prebrala, stačí, ak sa ospravedlníš a všetko sa dá znova do poriadku," vravela pokojným tónom, zatiaľ, čo som ja pomaly strácala pevnú zem pod nohami.

„Ale..."

Ona ma však znova prerušila. „Ale nie preto ti volám Elizabeth. Leonard mi povedal aj iné veci," zamrmlala a panika, ktorá sa mi pomaly dostávala pod kožu o čosi vzrástla. Nemusela som sa ani pýtať o čom to hovorila. Všetko mi bolo jasné už od začiatku. „Ani si nevieš prestaviť ako veľmi som ponížená a sklamaná, že si nepočúvla môj príkaz ohľadom spolubývajúcej a nasťahovala si si do bytu nejakú hlúpu sedliačku!"

Chcela som všemožne skríknuť, že Abby nie je žiadna sedliačka, ale z pier mi neunikla ani jediná slabika. Namiesto toho som zovierala ruku v päsť, tisla viečka k sebe a prosila toho hore, aby to čo najskôr skončilo.

Moje prosby, ale ostali nevypočuté. Mama totiž s nahnevaným tónom v hlase pokračovala. „Malo mi to hneď dôjsť, že ti nemôžem dôverovať. Si len hlúpe, rozmaznané decko, ktoré nedokáže počúvnuť pár potrebných príkazov. To ti nestačí, čo všetko pre teba s otcom robíme? Platíme ti byt, školu, stravu, knihy, všetko na čo len ukážeš prstom a ty sa vypomstíš takouto zradou?"

„Ja..."

Márne. Úplne márne.

Mama sa hlasno nadýchla, už tichšie vydýchla a keď znova prehovorila jej hlas znel o čosi pokojnejšie. Mne však neušlo ako veľmi sa premáhala, aby znova nevybuchla. „Zajtra ti príde na email letenka, pobalíš si svoje veci a v pondelok poletíš domov, keďže sa budúci víkend koná ten benefičný večierok na Meganinu počesť. Dúfam, že si na svojom príhovore zapracovala!"

Nemohla som dýchať. Nemohla som hovoriť. Nemohla som nič. Akákoľvek vidina budúcnosti sa mi vyparila spred oči ako chabý obláčik dymu. Puf a všetko bolo preč. Vedela som, čo znamenali mamine slová. Vedela som, že potom ako odletím domov sa do San Francisca už nikdy nevrátim a práve tá myšlienka ma bolela najviac. Nechcela som, aby skončilo niečo, čo ešte ani nezačalo. Nechcela som, aby sa rozpadol život, ktorý som si ešte nestihla postaviť.

Odkašľala som si, uvoľnila zovreté viečka a ticho vydýchla slovo, ktoré znamenalo viac než čokoľvek. „Nie."

Šuchotanie papiera s ktorým mama začala cez moju tichú pauzu rázom ustálo. Hrdlo mi zovrela ďalšia vlna paniky a celé telo sa od strachu roztriaslo. „Ako to myslíš, nie, Elizebeth?"

Mohla som to celé zastaviť, vykašľať sa na svoj život a vrátiť sa späť medzi štyri múry, avšak niečo ma posunulo dopredu. „Nevrátim sa domov a nebudem už klamať."

Linkou sa ozval zmätený hlas, ktorý som u nej ešte nikdy nepočula. „O čom to hovoríš?"

„Ako počuješ, mami. Nevrátim sa domov, nebudem klamať o Meganinej smrti a nevydám sa za Leonarda, len preto, že si to želáš," dostala som zo seba. Jasne. Zreteľne. Bez zakoktania.

„Vyprosím si tento tón, mladá dáma. A taktiež si vyprosím, aby si na mňa hovorila, akoby sme boli kamarátky. V pondelok priletíš domov, inak po teba prídem osobne," zavrčala a zatiaľ, čo pokračovala ja som sa kúsok po kúsku rozpadala. „Daj si láskavo tie lieky na ukľudnenie, pretože ti ten rozchod zrejme uškodil. A rátam s tým, že sa tá tvoja spolubývajúca odsťahuje čo najrýchlejšie."

Postavila som sa jej. Povedala som všetko, čo som chcela a aj tak to k ničomu neviedlo. Bola som jej len na smiech. Na pobavenie. Na to, aby si len overila, že sa jej nikdy nevzopriem.

Po líci mi stiekla slza, nasledovaná ďalšou a ďalšou, ktoré sa postupne kĺzali dole lícami. Privrela som pery, aby mi z nich neunikol vzlyk, ale aj tak som si bola vedomá toho, že tuší, že plačem.

„Nezabúdaj, že rebélia sa v našej rodine nevypláca, Elizabeth."

Po tých slovách položila. Bez rozlúčky, bez pozdravu, bez ospravedlnenia. Len tak. S vedomím, že ju počúvnem, pretože nemám na výber. Naozaj som nemala a to poznanie ma rozčúlilo natoľko, že som mobil s hlasným, plačlivým vzlykom hodila o stenu.

Ignorovala som fakt, že sa už nikdy nebude dať opraviť aj to, že niektoré veci skrátka za opravu nestoja a vyšla som z malej miestnosti s úmyslom rozbehnúť sa a utiecť čo najďalej zo všetkého toho chaosu. Moje kroky neviedli ďaleko.

Nestihla som ani zatvoriť dvere, keď sa predo mnou objavil Seth s nechápavým výrazom a nadvihnutým obočím, akoby slzy na mojej tvári boli čerstvou novinkou. „Čo sa deje, princezná?"

Bolo toho na mňa príliš. Maminé slová ma tlačili dopredu a jeho výraz zas opačným smerom. Chcela som sa stratiť, vypadnúť, odísť, ale namiesto toho som urobila niečo úplne iné. Krok dopredu. Ešte jeden. A potom som mu padla na hruď, obmotala mu ruky okolo krku a plakala ďalej, ako keby ma mohol zachrániť.

Pretože koniec koncov, všetci potrebujeme zachrániť.

~

Aj také veci sa dejú!