Play Me

Bonusová kapitola

Sethov pohľad

Nebudeme si klamať. Som jeden sakramentský šťastný chalan.

Viem, viem, reči, rečičky.

Ľudia môžu svojimi veľkými ústami a ešte väčšou závisťou tvrdiť hocičo, ale iba ja poznám pravdu.

A pravda je skrátka taká, že mám skrátka pravdu.

„Máš na tvári ten výraz," zašepkala Ellie, keď len na pár sekúnd nadvihla pohľad od hŕstky učebníc rozložených na našej spoločnej posteli, kde sme sa obaja v tichu snažili študovať na jeden z ďalších testov o ktorých som nemal ani tušenia.

Teda ona študovala a ja som pre zmenu študoval ju.

Nie len preto, že som mohol, ale najmä z dôvodu, že som to robil naozaj rád. Veď ktorý hlupák by tomu v mojej situácií vlastne odolával? Jej dokonale hladkej pokožke po ktorej som miloval prechádzať bruškami svojich prstov, tomu prísnemu výrazu, ktorý sa jej objavil na tvári za každým, keď sa snažila niečomu porozumieť. Alebo len jej perám, ktoré doslova prahli potom, aby ich niekto neustále bozkával.

A tým niekým som ja. Len ja a nikto iný.

„Aký výraz?" spýtal som sa jej nechápavo, pokladajúc svoju enormne ťažkú hlavu na ruky, ktoré som mal vystreté pred sebou. Ležal som totižto na bruchu, no nohy mi viseli z postele, pretože väčšinu priestoru zhabali Elliene učebnice, ktoré vlastne ani nepotrebovala.

„Ten výraz, ktorým dávaš jasne najavo, že ma nepočúvaš," napomenula ma a ako vždy tak zvláštne nakrčila nosom a zamračila sa, čo malo pôsobiť nahnevane, ale na mňa to malo presne opačný efekt. Zakaždým, keď sa na mňa pozerala týmto pohľadom som mal obrovskú chuť vyzliecť ju z tmavého huňatého svetra, ktorý mala na sebe a svojimi perami jej dokázať, že som ju síce nepočúval, ale to predsa neznamená, že som nedával pozor. „A zase, Seth!" povedala zúrivo. „Môžeš mi zopakovať o čom som práve hovorila?"

Keby som to tušil asi by som to povedal, ale naozaj som už nemal síl počúvať dlhočizne výklady o Shakespearovi a všetkých jeho veľdielach. Študovali sme už celé hodiny a všetka moja pozornosť visela niekde medzi – chcem ju pobozkať a chcem ju možno zbaviť aj toho škaredého svetra, ktorý som jej ráno pochváli.

Takže som nečakal kým sa mi taká dobrá príležitosť dostane spod rúk a kým sa moja milovaná frajerka opäť vráti do svojho študijného ošiaľu, len som sa posadil, prisunul bližšie k nej a úplne odignorujúc taký ten zvláštne prestrašený výraz na jej tvári som sa pustil do naprávania všetkých drobných vlasov, ktoré jej padali z nejakého zvláštneho copu, čo mala na hlave. „Princezná," oslovil som ju, tešiac sa zo začervenania, ktoré jej sfarbilo obe líca. „Už. Nevládzem."

Boli sme spolu niekoľko mesiacov, všetko bolo čerstvé a nové, no pritom stále také isté. Nič sa však nemenilo na tom, že som prahol, aby každý jej úsmev patril mne, každé objatie, či pusa, len moje a moje. Nikoho iného. Preto ma tešilo, že na mňa ešte stále reagovala tak nesmelo.

„Tento test je veľmi dôležitý," vysvetľovala, no viečka jej oťažievali, pretože som sa k nej nakláňal čoraz bližšie a bližšie, nasávajúc jej vôňu a všetky tie emócie, ktoré z nej vyžarovali. „Seth..."

„Ellie," zopakoval som rovnakým tónom ako ona.

„Musíme... musíme sa učiť," pošepla bez dychu a predsa odhodlane. Len čo som však perami ľahko pohladil pokožku na jej tvári, zatvorila oči a automaticky akoby padla bližšie ku mne. Podvoľujúc sa, dovoľujúc mi, aby som pokračoval. „Musíme..."