Play Me

Epilóg

„Toto rozhodne nebude fungovať!" zakričala som spoza kúpeľňových dverí, sťahujúc si lem celkom odvážnych čiernych šiat o čosi nižšie.

Ozvenou mi bol Melin rozčúlený hlas, ktorý sa ozýval z opačnej strany dverí. „Buď ticho Elizabeth a vylez konečne!"

Zafučala som, venovala svojmu odrazu v zrkadle ešte jeden pohľad a keď som prudko otvorila dvere, našla som Mel postávať na mieste, kde som ju nechala. Opierala sa o stenu, jedna ruka vystretá pred sebou a zatiaľ čo si pozorovala nechty, tvár jej zdobil unudený výraz, ktorý sa ale o čosi rozžiaril akonáhle ma uvidela.

„Vyzerám ako štetka," sykla som, čo ten žiarivý výraz na jej tvári rázom vymazalo.

„Máš na sebe moje najlepšie šaty zo sekáča, takže váž slová prv než ťa udriem," upozornila ma a oči jej skĺzli po celej dĺžke mojej postavy. Pripadala som si ako kus výstavného nábytku a to ako sa na mňa dívala mi nebolo dvakrát príjemne.

„Naozaj by si ma udrela?"

Tá otázka ju prebrala z tranzu a keď sa naše pohľady zase stretli na pery sa jej vkradol úsmev. „Možno áno, ak okamžite neprestaneš s tými rečami. Vyzeráš dobre a stavím sa, že Seth ti určite neodolá. Bože! Som z toho tak nadšená!"

Jej nadšenie, ale nebolo nákazlivé, pretože mnou naopak lomcovali obrovské obavy. „V ktorom storočí to žijem, aby som chlapa získavala na základe toho čo mám na sebe? Nežijeme predsa v dobe, aby sa žena obliekala pekne, len preto, aby zaujala chlapa! Nie som predsa nejaká princezná, ktorá..."

Mal znova vystrela ruku, teatrálne ňou zamávala vo vzduchu, čím stopla môj nezmyselný monológ a zároveň aj malý náznak paniky, ktorý mi pomaly obopínal hruď. „Pár dní v mojej prítomnosti a pozrime," zagúľala očami a s krátkym pokrútením hlavy dodala. „Navyše ty si princezná, nie síce urodzená, ale Sethova, takže sa tu rozčuľuješ nadarmo."

Už len pri spomienke na jeho trápnu prezývku sa mi rozbúchalo srdce a v bruchu ma pošteklili krídelka miliónov motýľov. Tak veľmi mi chýbal a každý deň bez jeho prítomnosti mi spôsoboval hotové muky. Neexistovala minúta dňa kedy by som na neho nemyslela, kedy by som nemyslela na náš posledný rozhovor, na všetky tie pocity, ktoré vo mne spôsoboval.

„Dopekla, Ellie, ľúbim ťa."

Nebola som si istá ako a prečo, ale bol čas, aby aj on vedel, čo k nemu cítim. Aj napriek tomu, že som sa bála, že na to nedostanem príležitosť, tie slová ma štípali na jazyku a chceli sa čo najskôr predrať na povrch.

„Vážne si si istá, že to celé vyjde?" opýtala som sa tenkým hláskom, cítiac ako sa mi do hrude navracia panika.

Mel krátko prikývla a potom sa s hrdosťou v očiach zazubila. „S Carterom sme to celé zorganizovali tak, aby váš rozhovor prebehol v kľude, bez akýchkoľvek komplikácií," podišla bližšie ku mne, napravila mi vlasy a keď sa na mňa zase pozrela, tvárila sa vážne. „Len to nepokašli."

„Ďakujem pekne," zaironizovala som, čo na jej tvár prinavrátilo úsmev.

„Myslím to vážne, ak to pokašleš, udriem ťa."

Pobúchala ma po hlave a zatiaľ čo som na ňu v mysli nadávala, v kútiku duše som ďakovala, že sa ma cez všetky tie dramatické obdobia, rozhodla podporovať.

~

Už na začiatku som vedela, že to celé nebol dobrý nápad. Ruky sa mi triasli tak veľmi, že Abbyne kľúče, ktoré som v nich zvierala celkom hlučne štrngotali a mne pri každom tom zvuku zovrelo hruď o čosi tuhšie. Chcela som zdupkať, ujsť, na všetko zabudnúť a všetko nechať tak. No zároveň som netúžila po ničom inom, len sa znova uvelebiť v Sethovej náručí, znova na perách cítiť jeho bozky a znova sa prebúdzať pri pohľade na jeho pokojnú tvár.