Play Me

15.kapitola

„Leo? To som ja Ellie... Elizabeth!"

Odpoveďou na moje chabé volanie bolo len úpenlivé ticho. Vzdychla som, kľúče si zasunula späť do malého vrecka kabelky a pomalými, váhavými krokmi som prešla až do priestrannej obývačky. Leov byt nebol ani zďaleka podobný tomu môjmu. Farby nahradzovala precízna belosť a celkom minimalistický nábytok v jemných farbách. Polovicu priestoru však zaberal obrovský kožený gauč, plazmový televízor zavesený na stene a hracie konzoly. Nechodievala som k nemu často. Nikdy som to nepokladala za potrebné, ale čas ma tlačil a všetko bolo...

Spleť mojich myšlienok prerušil nečakaný zvuk vychádzajúci spoza spálňových dverí na konci chodby. „Leo?" skúsila som znova, ale žiadnej odpovede som sa nedočkala.

Mykla som plecami, utvrdzujúc samú seba, že si tie zvuky iba namýšľam, keď sa to, ale ozvalo znova, spozornela som. Už som nečakala na ďalší signál, kabelku som zložila na gauč, knihy tiež a odhodlane som sa vybrala až k dverám. „Leo?"

Občas sa dejú veci tak povediac sporadicky. Jedna za druhou. Ako domino. Jedna zlá vec spúšťa ďalšiu a tá ďalšiu, až kým sa jeden deň nepremení na spleť zlých udalostí. My sami si však nemôžme vybrať, ktorý deň bude pre nás tým osudným. Príde to nečakane. Neplánovane. Úplne náhle.

Nemala som otvárať dvere. Nemala som k nemu vôbec chodiť. Mala som...

„Och bože," dostala som zo seba a tým konečne upriamila na seba všetku pozornosť.

Už som presne vedela k čomu prirovnať tie čudné zvuky, ktoré som pred tým počula. Boli to stony. Stony vychádzajúce z pier môjho snúbenca, ktorý si to užíval v posteli so značne staršou ženou, ktorá sa k nemu tlačila, akoby na tom záležal celý jej doterajší život. Najhorší bol, ale fakt, že som tvár tej ženy poznala až príliš dobre.

„Och. Bože," zopakovala som o čosi hlasnejšie a pozornosť som zamerala na ich prestrašené tváre.

Leo sa spamätal ako prvý. Vyskočil z postele, nevliekol si na seba šedé pyžamové nohavice a opatrne, akoby sa bál mojej reakcie pristúpil o čosi bližšie. „Všetko ti môžem vysvetliť, miláčik. Toto vôbec nie je tak ako to vyzerá."

Netušila som za akú hlúpu ma pokladal, ale jeho chabé vyjadrenie mi pripomínalo hádam každý romantický film, či knihu. Stál tam. V tvári panika. V očiach zmätok a pohľad upretý mojim smerom. Neodolala som a aj napriek tomu, že som sa celá chvela, oči mi zablúdili smerom k nej. Ona narozdiel od Lea mala pokojný výraz. Pery tlačila k sebe. Hlavu mala sklonenú a prstami gniavila okraj prikrývky, ktorú si cez seba v rýchlosti prehodila.

„Ako dlho?" spýtala som sa a hlas sa mi na poslednej slabike mierne zachvel.

Obaja mlčali.

Usúdila som, že šepotom nič nedosiahnem a tak som zvýšila hlas. „Pýtala som sa ako dlho!?"

Leo urobil ďalší krok mojim smerom a ja som pohotovo vystrela ruku pred seba, aby som ho zastavila. „Nepribližuj sa!"

„Nerob scény, miláčik. O všetkom sa môžeme porozprávať, len sa upokoj a daj mi..." spustil odhodlane, ale nič, čo povedal neprinášalo do môjho tela ani náznak pokoja.

Cítila som sa oklamaná. Podvedená. „Nebudem sa pýtať viackrát! Ako dlho?!"

Ani som si neuvedomovala, že kričím a že ma štípu oči, až kým sa mi po líci slabošsky neskotúľala prvá slza, nasledovaná ďalšou a ďalšou.

„Dva roky," povedala ona a Leo k nej prudko otočil hlavu, akoby nemohol uveriť tomu, že bola schopná to tak ľahkovážne priznať.

Podlomili sa mi kolená, roztriasli ruky a tak som automaticky cúvla až k najbližšej stene. Bolo tak ľahké tomu uveriť. Dva roky sú dlhá doba. Dva roky s niekým, kto mi skutočne ani nepatril. Dva roky strávené v myšlienkach, že ma niekto miluje. Dva. Roky.

Zasmiala som sa. Falošne. Až príliš nahlas. „Neuveriteľné."

„Elizabeth..."

„Už drž konečne hubu, Leonard!" vykríkla som a rukou si frustrovane vošla do vlasov. „Nemám pätnásť, aby na mňa platili tieto tvoje... Dva roky! Preboha!"

Urobil krok dopredu a natiahol ku mne ruku, ako keby očakával, že sa ho potom všetkom ešte niekedy dotknem. „Dovoľ mi ti to všetko vysvetliť."

Z pier mi ušiel smiech a hneď na to hlasný vzlyk. Ani som netušila prečo plačem. Nechcela som sa vydávať. Nechcela som celý život po jeho boku, ale predsa ma táto zrada príšerne bolela! Odlepila som chrbát od steny, donútila nohy, aby sa konečne pohli a rýchlymi, roztrasenými nohami som sa vrátila späť do obývačky.

Zatiaľ, čo som si na rameno vešala kabelku a do rúk sporadicky kládla knihy, Leo neustále rozprával. Nevnímala som ho. Teda až do chvíle, kým nepovedal niečo, čo ma donútilo zamrznúť priamo uprostred pohybu. „Ak teraz odídeš Elizabeth, zavolám Helen a poviem jej o tom čo vyvádzaš za jej chrbtom."

Bože, ako som mohla naivne veriť tak slizkému človeku ako je on?

Odhodlane som potiahla nosom, vystrela chrbát a venovala mu všetku svoju pozornosť. „Urob to, Leonard a uvidíme aká bude jej reakcia, keď jej oznámim ako si ma dva roky podvádzal so svojou nevlastnou matkou. A čo na to tvoj otecko?"

Stačila sekunda, jedna moja otázka a jeho dlaň sa ocitla na mojej tvári. Silno mi zovrel líce, potiahol si moju tvár bližšie k svojej a výrazne zasyčal. „Nezahrávaj sa so mnou, Elizabeth. Ty ani netušíš čoho som schopný."

Že nie? Vykríkla som vo vlastných myšlienkach. Práve som toho svedkom. Ako sa dokonalý syn, budúci politik, bývalý snúbenec dokáže rozohniť.

Vytrhla som sa mu zo zovretia, spustila knihy na zem, kde dopadli s hlučným treskom a s plačom som sa rozbehla k dverám. Ani som sa nestihla dotknúť kľučky a do uší mi znova prenikol jeho hlas. „My dvaja sme ešte neskončili, Elizabeth."

Ale skončili. U mňa áno.

~

Táto časť je síce krátka, ale za to veľmi dôležitá. Všetci ste to očakávali :D