Play Me

20.kapitola

„Vážne musíš odísť?" zatiahla som s teatrálnym povzdychom dopadajúc na mäkkú pohodlnú prikrývku uprostred postele.

Megan si prehrabla husté hnedé vlasy a venovala mi ostražitý úsmev, ktorý akoby napovedal, aká bude jej odpoveď. „Musím a ty to dobre vieš."

Otočila som sa nabok, zaprela som sa o lakeť a hlava mi dopadla na roztvorenú dlaň. „Rozmysli si to, prosím. Možno keby sme sa ich pokúsili presvedčiť obidve, uznali by, že máme pravdu a ty by si nemusela nikam ísť."

„El, už som sa rozhodla."

Nebol to prísny, rozhodný tón v jej inokedy pokojnom hlase, ktorý ma donútil mlčať, ale výraz jej tváre a fakt, že mala úplnú pravdu. Rozhodnutie, ktoré nastolili naši rodičia sa nedalo nijako zmeniť.

„Nedovolím im, aby mi takto pokazili život," mrmlala Megan rozčúlene, kľačiac pri otvorenej cestovnej taške do ktorej opatrne vkladala predom naskladané oblečenie. Kôpka za kôpkou sa pomaly vytrácali a s oblečením mizla aj všetka možnosť na ústup. „Toto je jediná cesta."

Do očí sa mi neúprosne tlačili slzy, ktoré som sa všemožne snažila zastaviť. Nepomohlo to a s prvou slzou mi z pier unikol prvý vzlyk, nasledovaný ďalším a ďalším. Megan rázom spozornela, znova si nervózne prehrabla vlasy a napokon vstala pomaly pristupujúc až k posteli na ktorej som detinsky plakala.

„No tak, El, už sme sa o tom rozprávali, vieš, že nemám inú možnosť," zachrapčala a aj v jej očiach sa zaleskli prvé náznaky sĺz. Hlasno som smrkla a to spôsobilo, že si Megan sadla, natiahla ku mne ruky a uväznila ma v silnom sesterskom objatí.

„Tak ma zober so sebou," mrmlala som jej do čierneho trička, na ktorom sa pomaly tvorili fľaky od sĺz, ktoré nie a nie zastaviť.

Megan si opäť vzdychla, jej ruky okolo mňa zosilneli a vo vlasoch som pocítila nežný bozk. „To teraz nie je možné, El, ale keď dospeješ, vrátim sa po teba. Xavier so všetkým súhlasí. Len rok," hovorila chlácholivo. „To zvládneš a potom budeš bývať s nami ďaleko odtiaľto."

Keby som tušila, že ju v tom momente budem objímať posledný krát, asi by som svoje zovretie nikdy nepovolila. Ibaže ani jedna z nás nemohla vedieť, že slová, ktoré sme si vymieňali boli úplne márne a plány do budúcna celkom zbytočné.

„Chcem, len trocha voľnosti. Chcem konečne zabudnúť na to, že niečo musím. Chcem byť voľná," hovorila Megan s pohľadom upretým pred seba. Už som neplakala, ani sme sa neobjímali, len ma držala za ruku a ja som ju zaujato pozorovala. Jej zvyčajne dlhé vlnité vlasy, siahali len pod bradu, čo mamu neskutočne vytočilo, ale mne sa tá zmena zdala pozitívna. Navyše na svete neexistovalo nič, čo by mojej sestre nesedelo. „Mám po krk toho, že všetko v mojom živote je naplánované. Ľúbim Xaviera a ak jediná alternatíva ako byť spolu znamená útek, nemám inú možnosť."

Sklopila som zrak a Megan sa vrátila k baleniu, pretože ako sama hovorila, nemala inú možnosť. Rodičia sa sprvu tvárili, že im potetovaný Xavier vôbec nevadí, ale skutočnosť bola iná. Za chrbtom nás všetkých spriadali plány ako Megan donútiť, aby zmenila svoje rozhodnutie a vydala sa za syna z vplyvnej rodiny.

Lenže Megan nebola ako ja. Neuzatvárala sa do seba. Nenechala si skákať po hlave a podobné slová mi adresovala, keď som ju videla naposledy. „Nedovoľ im, aby ťa ovládali, El."

~

Prebúdzala som sa s ohromnou bolesťou hlavy, suchom v ústach a s myšlienkami rozhádzanými na všetky smery. Potom ako Leo odišiel som si pamätala len útržky, ktoré nijak nedávali zmysel, no predsa som im rozumela. Záchod. Nezmyselné reči. Seth. A napokon posteľ. Zvyšok bol veľkou záhadou, ktorú som nikdy netúžila rozlúštiť.

Nebabrala som sa so sprchou, len som si umyla zuby, prečesala vlasy a dovliekla sa až do kuchyne, kde som na vlastné prekvapenie natrafila práve na Abby. Ani ona nevyzerala najlepšie. Vlasy jej stáli na všetky strany, pod okom mala špinu zo špirály a podľa zvesených ramien som usúdila, že na tom bola zrejme rovnako ako ja.

„Už nikdy, nikdy, nikdy sa takto neopijem," prehlásila sadajúc si na kuchynský drez, akoby to bola jedálenská stolička. „Bože on ma tak frustruje!" zvolala pobúrene, neuvedomujúc si, že sme obe tak trocha citlivé na zvuk.

Sykla som, no jej vrieskanie sa zaobišlo bez mojich komentárov. „Kto konkrétne?"

Môj hlas znel cudzo, chrapľavo a ani bolesť v hrdle sa mi nepozdávala. Preto som sa natiahla po pohár, naplnila ho vodou a následne splavila takmer všetok neutíchajúci smäd a nepríjemný pocit v ústach.

Abby ma nechápavo pozorovala, ako keby netušila, či žartujem, alebo svoju otázku myslím vážne. „Andrew!" zvolala opäť rozhadzujúc rukami. „Včera som to prehnala, priznávam, ale jeho správanie taktiež nebolo namieste. Takže ma potom všetkom vzal k sebe, nakričal na mňa tým svojim speváckym hlasom ako veľmi som nezodpovedná a potom ma uložil vo svojej posteli, ako keby sa nechumelilo. Kto sa má v ňom sakra vyznať?"

Poskladala som si útržky jej monológu, snažila som sa sústrediť, no napokon som aj tak nerozumela. „Potom všetkom...?"

Moja otázka neostala dlho visieť vo vzduchu, Abby sa jej rázom chytila, bez zbytočných otáľaní. „Boli sme na balkóne s Evanom, možno on fajčil trávu a možno som ho poprosila, aby ma ponúkol. No a prv než by som si stihla čo i len potiahnuť sa tam zjavil Drew, vytočený do nepríčetná, akoby som robila niečo totálne neoprávnené."

Nadvihla som obočie. „A nerobila si?"

Abby zo seba vydolovala tichu nadávku a hneď na to jej poklesla hlava smerom k podlahe. „Možno bol Drew vytočený celkom oprávnene," povedala ticho, tak povediac sama pre seba. „Je na tieto veci ohľadom trávy celkom háklivý."

Chcela som sa opýtať prečo, no zároveň mi to niečo radikálne zakazovalo. Napokon tiež by sa mi nepáčilo, keby niekto rozoberal môj život za mojich chrbtom.

Ticho, ktoré sa medzi nami rozhostilo netrvalo dlho, pretože Abby zodvihla hlavu a na unavenej tvári sa jej objavil širokánsky, priam strašidelný úsmev. „No a čo ty, slečna-nikdy-v-živote-som-nepila, dúfam, že sa o teba Seth dobre postaral."

Keby som v tej chvíli ešte pila asi by všetka voda skončila na okolitom nábytku, alebo priamo na Abby, ktorá sa už bláznivo smiala na mojom vyľakanom výraze tváre. „Keď hovoríme o Sethovi," zatiahla a v očiach sa jej objavili zvláštne iskričky. „Dúfam, že ti neprekáža, že som mu chtiac- nechtiac posunula tvoje číslo. Nedal sa odbiť a navyše... prečo nie, keď si už slobodná žena!"

Jej slová spôsobili, že som sa zamračila, nenápadne cúvla a v sprievode jej smiechu sa pobrala späť do izby, kde som sa automaticky natiahla po svoj telefón. Na ňom už svietili nové správy. Samozrejme.

Miluješ moje tetovania.

Páči sa ti moja náušnica.

Bez trička by to bolo lepšie.

Včerajšia noc bola skvelá, princezná.

Oh. Je možné, že by som mala úplný výpadok pamäte ?

~

Viem, že táto časť je nudná ako trojhodinový film, ale aj také musia byť. Nie o tom vám chcem napísať. Vidíte to číslo? 20. kapitola? Kedy? Ako? Prečo? občas zabúdam, že sa mi písanie vymyká z rúk a dopadne to presne takto. Chcem poďakovať každej jednej z vás, či už dávate vote, alebo len čítate, neskutočne si to vážim a pevne verím, že to spolu dotiahneme až do konca a potom aj niekam ďalej! Zbožňujem vás!

PS: neviem ako to bude tento týždeň s časťami (čaká ma totiž veľký návrat do školy, pár testov a navyše intrak, ktorý mi spôsobuje šediny), ale pevne verím, že budete trpezlivé.