Play Me

4.kapitola

Už na prvý pohľad som nezapadala. Nielen svojimi nadmieru farebnými, kvetovanými šatami, ktoré mi siahali po kolená, ale aj nevýrazným mejkapom a vlasmi v ledabolo zaviazanom chvoste. Všade naokolo sa potácali ľudia, ktorým by som sa za iných okolností zďaleka vyhýbala. Tváre im zdobili náušnice, telá tetovania a oblečenie mali čierne ako noc. Cítila som sa ako vytrhnutá z kontextu. Úplne mimo. Navyše som svojim vzhľadom priťahovala enormnú pozornosť, čo malo byť presne naopak.

Ja som mala kožu čistú, tvár bez dier a oblečenie, ktoré na mne presne sedelo.

Abby strávila dobrých desať minút flirtovaním s vysokým, svalnatým ochrankárom, ktorý nás nakoniec bez okolkov pustil až do zákulisia. Nebolo to však zadarmo. Abby mu dala svoje číslo a úsmev tak široký, až ju museli bolieť obe líca.

Neodolala som a pri prechode tmavou, pustou chodbou som ju počastovala zvedavou otázkou. „Naozaj si mu dala svoje číslo?" pri tej predstave ma čudne striaslo. „Mohol by ti byť otcom."

Abby zo seba dostala hlasný smiech až zaklonila hlavu a objala ma okolo pliec. „Moja milá, naivná Ellie, vidno, že si v týchto sférach celkom nová. Samozrejme, že som mu nedala svoje číslo. Nie som tak hlúpa, aby som sa dala využiť takým idiotom. To číslo som si vymyslela."

Udivene som na ňu pozrela a ona sa zase rozosmiala. Nikdy by ma nič podobné nenapadlo, aj napriek tomu, že som všetok svoj čas trávila pri knihách, moja myseľ by nedokázala vyprodukovať tak dokonale premyslený plán.

Prešli sme cez zložité chodby, tmavé predsiene až sme sa dostali do obrovskej miestnosti, ktorá bola oveľa priestrannejšia než sa v skutočnosti na prvý pohľad zdala. Celý jej priestor tvorili tmavé kožené sedačky, množstvá gitár hocakých tvarov a farieb, bubny a štyria vysoký chalani, ktorí sa o niečom horlivo hádali.

Ich hádka však zanikla v Abbynom hlasnom výkriku. „Andrew!" prebehla cez miestnosť a zavesila sa okolo krku chalanovi, ktorý v jednej z rúk zvieral mikrofón. Vlasy mal vyčesané do vysokého číra, na sebe mal ako inak čierne oblečenie a cez rukáv trička mu pretŕčalo obrovské farebné tetovanie.

„Abby?" dostal zo seba nechápavo chrapľavým hlasom a potom ju náhlivo objal, akoby cítil rovnakú potrebu ako ona. „Čo tu dopekla robíš?"

Abby sa od neho odtiahla a pohľadom prebehla po zvyšku prítomných, ktorí sa na ňu dívali úplne udivene. „Nie ste radi, že ma vidíte?"

Ich tváre sa roztiahli do širokých grimás a následne ju všetci rad radom objali.

„Nemala si byť v New Yorku?" spýtal sa jej ten, ktorého pred tým oslovila Andrew, zatiaľ čo s nadvihnutým obočím sledoval ako sa strieda v náručí ostatných chalanov.

„Mala," vzdychla a zapotácala sa na pätách, keď sa náhle zvrtla mojím smerom. „Doma sa to opäť posralo a tak som si povedala, že je čas na zmenu. Chalani," kývla rukou mojím smerom a na tele som odrazu pocítila päť párov dotieravých očí. „Toto je Ellie, moja spolubývajúca."

Ticho.

Také ticho, že by sa dalo doslova krájať.

„Robíš si srandu?" prehovoril jeden z nich a s pokrútením hlavy si napravil pás elektrickej gitary, ktorá mu nepatrne skĺzla z tetovaniami ozdobeného ramena.

Abby na neho niečo zasyčala, niečo čo som nemohla počuť a potom kývla rukou, aby som pristúpila bližšie ich smerom. Nenávidela som pozornosť. Doslova som sa jej bránila a v tom momente som ju cítila na každej jednej bunke svojho tela.