Play Me

39.kapitola

„Hovor."

Jedno obyčajné slovo a z neho celkom jednoduchá veta, ktorá mi na telo vohnala milióny zimomriavok. Pohľad som uprela do zeme, do asfaltu, do kamienkov, do drobných takmer neviditeľných prierezov. Chcela som sa schovať, stratiť, byť neviditeľnou a keď mi zahanbenú tvár zakryli pramene hnedých vlasov, aspoň na malú chvíľku som si vydýchla.

„Čo mám hovoriť?"

Seth stál oproti mne, čiernymi teniskami posúval jeden drobný kamienok po asfalte od jednej nohy ku druhej, a zase späť. Nekrepčil, neposúval sa, len zotrvával na tom istom mieste a hypnotizoval môj zrak svojimi nepremyslenými pohybmi. Teda až do chvíle, kým znova neprehovoril a jeho chrapľavý, unavený hlas nenaplnil prázdny priestor medzi našimi telami. „Nebudem to z teba ťahať, princezná, takže hovor."

Nadýchla som sa, raz, dvakrát, trikrát, až kým som sa neupokojila a až kým sa divoký tlkot môjho srdca nepremenil na stabilný. „Odchádzam."

Jeho pohyby rázom ustálili, kamienok odskočil o trocha ďalej a nohy ostali prikované k zemi. Dobre vedel, čo som sa chystala povedať. Vopred tušil, že Abbyne slová boli pravdou, ale aj tak zostal prekvapene stáť a moje srdce sa raz a znova zastalo uprostred rytmu. „Kam?"

„Domov," vydýchla som, odlepujúc pohľad od zeme a dvíhajúc ho k nemu. Oči sa nám rázom stretli, pohľady spojili a chodbička medzi dvoma budovami, v ktorej sme stáli, sa zdala byť oveľa užšia než pred tým.

Seth si pomaly prešiel jazykom po perách, skrčil obočie a urobil nepatrný krok mojim smerom, čím skrátil vzdialenosť, ktorá existovala medzi našimi telami. Nebol blízko, nebol ďaleko, ale predsa mi v nose rezonovala jeho znamenitá vôňa a teplo jeho tela som cítila na každom nedbalom milimetri toho svojho. Spôsoboval vo mne ošiaľ. Svojou prítomnosťou. Svojou ľahostajnosťou. Tým ako sa na mňa díval. Tým ako blízko stál. Tým ako dýchal ten istý vzduch ako ja. Chvela som sa. Ruky sa mi triasli a dych vychádzal spomedzi pery v nepravidelných intervaloch.

Bolo by tak ľahké sa ho dotknúť. Zahodiť zábrany. Zničiť neviditeľné múry. Ibaže som nemala právo urobiť nič z toho, po čom moje srdce bláznivo túžilo. Odchádzala som. Moja sloboda končila presne tam, kde Sethova začínala.

Každou sekundou sa ticho medzi nami prehlbovalo, chvíľa trvala o čosi dlhšie a všetko ostatné, akoby prestalo existovať. „Prečo odchádzaš?"

V hlase sa mu odrážalo niečo, čo som nedokázala identifikovať. Niesol sa priestorom a zanechával v mojej mysli nespočetné množstvo otázok. Možno som naozaj pre neho znamenala niečo viac, možno si ma obľúbil a možno mu to bolo celé ľúto. Lenže ja som nepotrebovala ľútosť a rovnako tak som nepotrebovala, aby sa cítil previnilo, pretože ma pobozkal. „To je jedno," vytisla som zo seba príliš vysokým tónom a mierne roztraseným hlasom. „Na tom nezáleží."

Obočie skrčil ešte viac, na čele sa mu pritom utvorila drobná vráska a keď urobil ďalší celkom malý krok smerom ku mne, cúvla som a chrbtom narazila o studenú stenu. Nedesil ma, srdce mi bilo pre úplne iný dôvod, ktorý mi do líc vhrnul nepríjemné teplo. Tá situácia mi totiž až príliš pripomínala udalosti, ktoré sa udiali pred pár hodinami. Chodba podobná tej v ktorej sme stáli. Studená stena. A jeho telo tak blízko pri mojom. „Mne na tom záleží, princezná. Takže si odpusť toto divadielko a začni konečne hovoriť."

Mračil sa, spodnú peru gniavil medzi zubami a v belasých očiach sa mu odrážal hnev, ktorý pomaly rástol aj vo mne. Nevedno prečo, ale jeho slová mi nedávali zmysel. Nemal právo byť nahnevaný, nemal právo zúriť, neboli sme nič viac, len priateľmi. Nepoznali sme sa dlho, boli sme len zviazaní jedným zväzkom, ktorý skončil akonáhle Seth uspel. Nemala som v jeho prítomnosti nič cítiť, nemalo mi na ňom záležať a tobôž som v sebe nemala prechovávať tak obrovský zmätok.