Play Me

33.kapitola

„Počas prvej svetovej vojny zomrelo približne deväť miliónov vojakov a sedem miliónov civilistov," zamrmlala som bez dychu práve, keď za nami Cody zabuchol ťažké dvere autobusu. Nikde naokolo nebolo ani živej duše, všetci ostali v zadymených priestoroch baru a my sme osameli ešte skôr, akoby som sa na to stihla psychiky pripraviť.

Snažila som sa upokojiť zrýchlený tlkot srdca, pocit strachu a umlčať nedbalý hlas v mojej hlave, ktorý mi dával ukrutne najavo akú hlúposť som dopustila. Na tom, že som sa ocitla s Codym sama totiž nebolo nič správne. Nedôverovala som mu, ale predsa len som mu dovolila, aby ma pobozkal, len preto, že si istá časť mňa naivne priala, aby nás pritom Seth videl.

A ani v tom momente to nebolo iné.

„Príliš veľa hovoríš," zachrapčal Cody, čím prerušil spleť mojich myšlienok a dvoma výraznými krokmi aj nedbalú vzdialenosť medzi našimi telami.

Cúvla som načo pobavene nadvihol obočie a očami preskúmal obrysy mojej tváre. „Och, Ellie," zatiahol a s ďalším krokom som už nemala kam utekať. „Už sme tu, už nie je cesty späť."

Snažila som sa spomenúť na nejaký fakt, na nejakú vec, na nejakú vetu, ktorá by aspoň na pár sekúnd odpútala jeho pozornosť, ale v krku mi vyschlo a slová sa nedokázali predrať cez úzko zovreté pery. Ostala som stáť, s rukami pri tele, hlavou mierne sklonenou a pohľadom všade, len nie na ňom. Bol, ale tak hrozne blízko, že som cítila zmes alkoholu v jeho dychu vo svojich vlasoch a ženský parfum sálajúci z čierneho trička, ktoré mal na sebe. Ani Cody nebol svätec, podobne ako Seth, ale nepríjemná ženská vôňa šíriaca sa z jeho oblečenia nepatrila mne.

„Mali by sme..." nestihla som ani dopovedať, keď mi náhle uchopil bradu medzi prsty, potiahol si moju tvár bližšie k svojej a celkom nečakane ma opäť pobozkal.

Necítila som nič. Žiadne iskri, chvenie v bruchu a zimomriavky, ako hrdinky v kultových románoch, ktoré som po večeroch čítavala. Necítila som dokonca ani potrebu bozky mu opätovať a namiesto túžby mi v hrdle narastal celkom známy pocit paniky.

Veci sa dali do pohybu až príliš rýchlo. V jednom momente som stála na nohách a uprostred ďalšieho sa môj chrbát stretol s chladným povrchom koženého gauču. Až vtedy som si uvedomila, že celé moje telo spolupracovalo s tým Codyho. Hlava možno zmätene vykrikovala, ale zvyšok mňa odmietol počúvať. Bolo to predsa len nevinné bozkávanie, niečo, čo ľudia robili každý deň, pri každej príležitosť. Navyše si istá časť mňa predstavovala výraz na Sethovej tvári, keby sa v tom momente rozhodol vrátiť.

Túžila som potom, aby sa vrátil. Aby ma videl. Aby videl, že nie som len decko a že si dokážem pomôcť aj sama.

Otvorila som ústa, z pier mi do prázdnej miestnosti unikol chabý ston a Codyho lačné bozky automaticky skĺzli cez sánku až na odhalenú pokožku môjho krku. Oči som mala privreté, telo sa mi od slasti skrúcalo a dych vychádzal z pootvorených úst v prerývaných intervaloch. Až keď sa jeho ruka ocitla na mojom stehne, prstami nebezpečne blízko lemu šiat, panika sa vrátila. Nechcela som sa s ním vyspať, to nebolo mojim úmyslom a až moje mierne vytriezvela myseľ ma utvrdila v tom, že som to všetko riskovala, len preto, že som chcela naštvať Setha.

„Co...Cody," vyjachtala som, ale môj hlas znel priškrtene, až takmer túžobne.

Nedočkala som sa od neho žiadnej reakcie, akoby som ani neprehovorila, alebo môj prosebný tón nebol dôležitý. Namiesto toho ma zatlačil hlbšie do sedačky, prstami mi zablúdil až pod lem šiat a svoje bozky presunul späť na moje ústa.

Myseľ mi pracovala na plné obrátky a každý pohyb jeho pier ma posúval bližšie k absolútnej panike. Chcela som byť úplne inde, keď mi zahryzol do pery a zamumlal niečo, čomu som nerozumela. Chcela som kričať, keď jeho ľadové prsty zase raz skĺzli k lemu šiat, ktorý zosunul nižšie. Srdce mi vynechalo úder, akonáhle pohol bokmi a uväznil ma medzi sebou a gaučom.