Play Me

9.kapitola

„Tvoj snúbenec sa mi nepozdáva."

To bola prvá veta, ktorou ma Abby počastovala, keď som sa v pondelok ráno unavene dotrepala do kuchyne. Mala som na sebe čiernu áčkovú sukňu, bielu blúzku a na nohách ma tlačili nepohodlné topánky od Prady, ktoré mi minulý mesiac poslala mama. Chcela som zvoliť niečo oveľa príjemnejšie, niečo v čom by som sa nemusela príliš kontrolovať, ako napríklad rozťahané tepláky a voľné tričko, ale všetka moja odvaha sa vyparila, keď som si pred sebou predstavila maminu tvár a jej zdesený výraz, ktorým by ma priklincovala k podlahe.

„Prečo?" opýtala som sa nezaujato, naťahujúc sa po modrú misku, ktorá umytá ležala na dreze.

Abby narozdiel odo mňa mala na sebe pohodlné šedé tričko s potlačou, krátke čierne šortky a nohy mala zastoknuté vo farebných teniskách, ktoré som jej úprimne závidela. Aj napriek platformám, ktoré ma robili podstatne vyššou, impozantne nado mnou hovela, akoby som sa pätami dotýkala zeme.

Zatiaľ čo som si misku naplnila cereáliami a tie zaliala chladeným mliekom, ona sa pustila do reči, prekladajúc si ruky na hrudi. „To je celkom dobrá otázka," zamrmlala, sledujúc moje nešikovné pohyby. „A odpoveď je celkom jednoduchá. Asi pred dvoma rokmi som chodila s podobným manekýnom ako je ten tvoj. Vysoké bankové konto, dokonalá budúcnosť a pohľad na nezaplatenie. Každému je, ale jasné, že práve títo chalani sú najhorší."

Schmatla som lyžicu, posadila sa na vysokú stoličku oproti kuchynskému pultu a moja pozornosť utkvela na nej. „Ako to?"

Abby si povzdychla, prstami si prehrabla tmavé vlasy a nad mojou otázkou pokrútila hlavou zo strany na stranu. „Pre ich dokonalú budúcnosť totiž nevidia nič iné, len seba a svoje problémy. Mohla by si aj zomierať a ten truľo by sa ani neopýtal ako sa máš. A vieš prečo? Pretože mu na tom v skutočnosti nezáleží! Vidí len seba a ty si pre neho ako odpad, ktorý časom skončí v koši. A vieš čo je s odpadom, keď skončí v koši?" nedala mi ani priestor na to, aby som odpovedala a húževnato pokračovala. „Nič. Nikto nevie čo sa v skutočnosti deje s odpadom, keď ho vynesieš na ulicu!"

„Eh," odkašľala som si a pomaly zložila lyžicu späť do misky. „Je celkom normálne a všetkým známe, že odpad, ktorý vyhodíme skončí na skládkach, kde sa neskôr..."

„Nepovedala som to preto, aby si sa hrala na encyklopédiu, Ellie. Tu ide o princíp," rozhodila rukami a nepatrne sa pohla mojim smerom. „Tvoj snúbenec sa mi jednoducho nepozdáva."

Ani ty jemu, ozval sa tichý hlas v mojej hlave, ktorý som rýchlo umlčala veľkým sústom cereálií. Netúžila som Abby vysvetľovať Leovo ultimátum, ktoré sa mi nepretržite prehrávalo v hlave. Nebolo to odo mňa spravodlivé tváriť sa, že sa nič nedeje, ale nemala som to srdce povedať Abby, aby si pobalila svoje veci a čo najrýchlejšie odišla, pretože moja rodina nemá ani jednu lojálnu kosť. Navyše sa mi jej prítomnosť v mojom byte celkom pozdávala. Tá predstava, že budem znova sama mi na telo hnala zimomriavky, ktoré spôsobovali celkom známe chvenie.

„Skrátka mi na ňom niečo nesedí," huhlala, pričom sa jej tvár skrčila do zamračenej grimasy. „A nebol ani dvakrát najmilší, keď ti bez milosti napochodoval do izby a potom z nej vyšiel akoby mu patril celý svet."

Prestala som prežúvať, jazykom som si prešla po perách a šepky sa opýtala otázku, ktorá mi nedala dýchať už od včera. „Povedal niečo, keď...?"

Abby krátko prikývla, čo spôsobilo, že sa mi všetok vzduch zasekol v krku. „Chcel," prisvedčila. „Ale Seth mu trocha bez milosti vysvetlil, že ma čo najrýchlejšie odísť."

Och. Bože.

„Och bože!" Abby zopakovala tie isté slová, ktoré sa mi prehrávali v hlave a rýchlo sa natiahla po čerstvom jablku, ktoré ležalo v miske na ovocie. „Musím sa ponáhľať do práce. Tento rozhovor pokladaj za dočasne odložený. O tvojom snúbencovi sa ešte pozhovárame a teraz ak dovolíš musím vážne vypadnúť, inak si narobím..." kráčala okolo mňa, zubami rozhrýzala jemnú kôru červeného jablka, keď sa v mojej hlave objavila ďalšia otázka na ktorú som bola priveľmi zvedavá.

„Kde vlastne pracuješ, Abby?"

Zastala uprostred pohybu, nebadateľne zvesila plecia a venovala mi niečo, čo sa až príliš podobalo na silený úsmev. „Jedna reštaurácia v centre," povedala pokojne a tentokrát sa usmiala o čosi reálnejšie. „Kolektív je fajn, zákazníci počúvajú a aj plat je dobrý, takže ti do konca mesiaca budem schopná zaplatiť."

Jej slová boli ako ľadová sprcha na všetky moje pocity a výčitky svedomia, ktoré ma nepretržite sužovali. „To nebudeš musieť."

Úsmev z tváre sa jej celkom vytratil, keď ku mne natiahla ruku a ľahko sa mi dotkla pleca v priateľskom geste. „To je nie ponuka, Ellie. Si veľmi veľkorysá, ale nemôžem ťa takto využívať."

~

Niekedy človek nemá na výber a musí klamať, aby svojou pravdou neublížil ostatným ľuďom. Mala som presne týždeň na vypracovanie dokonalého plánu, ktorý by postupne oddialil to hlúpe ultimátum, ktoré Leo nástojil.

„Vidím, že si sa ešte stále neposunula, Elizabeth," zamrmlala vysoká študijná poradkyňa, pričom štíhlymi prstami prehľadávala kôpku papierov, na ktorých úvodnej strane rezonovalo moje meno.

Sarah, už vyššie spomínaná poradkyňa, bola o päť rokov staršia ako ja. Čerstvá absolventka. Blond vlasy mala zostrihnuté po ramená, úzke plecia jej obopínalo tmavé sako a spod okuliarov ma skenovali žiarivo zelené oči orámované čiernou očnou linkou.

„Viem," vydýchla som uhladzujúc si lem sukne, ktorý sa mi istým nedopatrením vyhrnul o čosi vyššie. „Snažím sa."

Mala som sklonenú hlavu. Takmer som sa bradou dotýkala hrude, ale aj cez to všetko som na sebe cítila jej intenzívny pohľad. „Vieš, že tu nie som na to, aby som ťa súdila, ale naopak. Mám ti pomôcť."

Viem, zopakoval tichý hlas v mojej hlave, ale odpoveď som si nechala pre seba.

„Nechcem ťa strašiť, Lis," vyslovila opatrne, oslovujúc ma svojou zvyčajnou prezývkou na ktorú som si po roku celkom zvykla. „Už len mesiac a pol. Presne na konci mája sa musíš rozhodnúť, inak celá tvoja snaha stratí zmysel."

Už len mesiac a pol na to, aby som si vybrala medzi tým čo milujem, čiže literatúrou a tým, čo je snom mojej mami, čiže medicína. Už len tak málo času, aby som sa rozhodla pre svoju budúcnosť.

„Nie je to jednoduché," zachrapčala som a potiacimi rukami som si prešla po stehnách. „Nemôžem sa rozhodnúť len tak. Nie je to jednoduché," zopakovala som.

Sarah chápavo prikývla, spis s mojim menom uložila na kopu ďalších a to ma donútilo neisto zdvihnúť hlavu a zadívať sa jej smerom. Okolo očí sa jej tvorili drobné vrásky, pretože sa mierne mračila, ale inak pôsobila mlado a sebaisto, akoby túto prácu robila už roky. „Ja viem, Lis. Ale nemáš na výber. V máji musíš odovzdať svoje konečné rozhodnutie, inak môžeš prísť o štipendium."

To by nerobilo starosti. Štipendium som dostávala len za literatúru, rodičia mi totiž štúdium medicíny platili z vlastného vrecka.

„Nemôžem si len tak vybrať," šepla som bezradne, cítiac ako ma pohlcuje ďalšia dávka paniky.

„Len si vyber to, čo miluješ," prehovorila Sarah a jej slová sa mi predrali až hlboko pod kožu. Vôbec to nebolo také jednoduché, ako som si na začiatku myslela. Rozhodnutie som nemala vyryté na dlani. Nevidela som ho dokonca ani v zrkadle. Skrývalo sa predo mnou a ja som ani len netušila ako sa k nemu dopracovať.

~

Ja viem, že je to n-u-d-a, ale aj to musí byť :D snáď sa cez toto spoločne prenesieme!